Táto otázka sa stereotypne opakuje v našich i zahraničných médiách a kde-kade inde, rok čo rok, v adventnom a predvianočnom čase. Je to oná preveliká dilema, či si interiér svojho príbytku máme vyzdobiť "my" vianočným stromčekom alebo umelým vianočným stromčekom.
Petike vás možno zaskočí, keď si vypočujete jeho názor na túto populárnu, no podľa neho dosť hlúpo nastavenú otázku. Poďme na to.
Prezradím vám jedno tajomstvo a zároveň osobný tip.
"Je ľahké byť svätcom v raji...". Toto si neuvedomujú mnohí z nás, ktorí stále len bedákajú, ako "zle" sa vraj máme, a zaslepene, detinsky súdia ešte aj tých, ktorí zažívajú vojnové trápenia a každý deň sa boja o holé životy, svoje rodiny, príbuzných. Ako to v Star Trek-u býva, scéna z tohto dielu DS9 má teraz už takmer tridsať rokov, ale hovorí o nadčasových témach, ktoré sú rovnako relevantné aj dnes.
Ľudia
neraz lamentujú, že sucho toto, sucho hento, treba viac dažďa, atď.
Áno, dážď je potrebný a poteší. Som z regiónu, kde si dážď vždy vážime,
viem o tom svoje. A chcem sa podeliť o príklad zo zámoria, ktorý je
relevatný aj inde vo svete, vrátane našej krajiny.
Strach. Á, to magické slovko. Dnes vám poviem niečo o strachu. Kto prečíta pozorne, pochopí. Možno mu to aj niečo dá.
Článok o tom, prečo s mojími vlastnými literárnymi postavami nerobím kázne a prečo s nimi často nesúhlasím.
"Strach má veľké oči." Prastaré slovenské príslovie. Strach môže chrániť, ak sa bojíme o blížnych, bojíme o slabších a zraniteľných. Strach nás však môže aj opantať, zdeptať, dohnať nás k negatívnemu nazeraniu na svet, k pocitu odsúdenosti na trápenie (hoci nikomu zlo neprajeme, ani ho nekonáme, a žiadne trápenie si nezaslúžime).
Lepší názov pre tento analytickejšie ladený článok mi nenapadol. Pôsobí možno trošku ťažkopádne, ale podľa mňa výstižne. Frank Herbert, okrem iného aj autor sérií ConSentiency a Destination: Void, a množstva poviedok, noviel a jednotlivých románov, veľmi zámerne naplnil svoju sériu o Dune množstvom hutných tém, ktoré nie sú ani zďaleka z jedného úzkoprsého súdka, ale tvoria veľmi dômyselne prepojený celok.
V tomto článku si bližšie posvietim na to, prečo príbeh Paula Atreida a rodu Atreidov - nominálnych "protagonistov" prvej polovice Herbertovej série, jej prvej románovej trilógie - nie je ani náhodou čiernobielym príbehom o hrdinoch bez bázne a hany, ktorí "dajú veci do poriadku". Frank Herbert bol príliš inteligentný autor a príliš si vážil inteligenciu vlastných čitateľov na to, aby im ponúkol len ďalší otrepaný prostý príbeh o "klaďasoch" a "záporákoch".
Niečo dlhšie. Ale hádam to niektorým bude stáť za pozorné prečítanie.
