Mnohí si mylne myslia, že Žalospev za Rohirrov v Pánovi prsteňov vznikol niekedy za vlády Théodena alebo že ho dokonca spontánne vymyslel
sám kráľ. Nie je tomu tak. Théoden len cituje starú pieseň z ľudovej
tradície jeho kráľovstva, ktorá siaha až do čias jeho založenia.
Nezabúdajme, že "Eorlovci" (budúci Rohančania) sú pôvodne Severania, príbuzní ľuďom z Údolu (Dale), Zálesákom zo západných končín Temnohvozdu (Mirkwood) a aj Beorningom (vrátane záhadného Beorna a jeho syna). Preto aj toľko anglosasizmov a germanizmov v ich Tolkienom "preložených" fiktívnych jazykoch.
Pieseň pôvodom siaha až k Eorlovi Mladému, de facto prvému kráľovi Rohanu, ktorý spolu s budúcimi Rohančanmi migroval smerom na juh. Ak je pieseň melancholická, je to preto, lebo Eorl a spol. boli vtedy v dosť veľkej kaši a s ich budúcnosťou to vyzeralo neveselo. Nakoniec im Gondor podaroval nový domov, vyľudnenú provinciu, za ich ochotu pomôcť s bojom proti inváziám z východu, ktoré Gondor práve vtedy zažíval.
Keď sa táto pieseň objaví v Dvoch vežiach, nie je to len preto, lebo si Théoden v uveriteľnej miere zúfa, ale aj preto, lebo odkazuje na dejiny Rohanu. Na to, že podobnou existenčnou skúškou si Rohirrovia prešli už v začiatkoch ich štátu a spoločnosti. Vojna o Prsteň a účasť Rohanu v nej je v konečnom dôsledku podobnou existenčnou skúškou, ako bola éra vandrovania ich predkov, kým si nenašli novú domovinu.
V jazyku Rohirrov by táto pieseň znela asi nejako takto:
Hwær cwóm mearh? Hwær cwóm mago? Hwær cwóm horn blówende?
Hwær cwóm helm? Hwær cwóm byrne? Hwær cwóm feax flówende?
Hwær cwóm hand on hearpestrenge? Hwær cwóm scir fýr scinende?
Hwær cwóm lencten and hærfest? Hwær cwóm héah corn weaxende?
Gefælsienþ rinan on þa munt, gelice þa wind in þa leah.
Dæges eodan plumfaþer in Weston, beæfton þa beorges in sceadu.
Hwá gegaderaþ wuduréc of wealdholte byrnende?
Oþþe gesiehþ of gársecge þá géar gewendende?
A zrozumiteľnejšie:
Where now the horse and the rider? Where is the horn that was blowing?
Where is the helm and the hauberk, and the bright hair flowing?
Where is the hand on the harpstring, and the red fire glowing?
Where is the spring and the harvest and the tall corn growing?
They have passed like rain on the mountain, like a wind in the meadow;
The days have gone down in the West behind the hills into shadow.
Who shall gather the smoke of the dead wood burning,
Or behold the flowing years from the Sea returning?
Pre mňa je však najfascinujúcejšie, ako táto pieseň poukazuje aj na Théodenov charakter. Je síce panovník, ale vždy som z neho mal dojem, že si jednoducho neverí. Cíti to tak, že zlyhal alebo zlyháva, a to dokonca aj potom, ako opäť vezme veci pevne do svojich rúk. Opakovane o sebe hovorí ako o "nevýznamnom dedičovi rohanského trónu", stále ho pokúša predstava, že najlepšie dni jeho vlastného života aj Rohanu sú už dávno preč... Skrátka a dobre, pán kráľ je plný úzkostí, podobne a zároveň odlišne ako jeho gondorský kolega-správca Denethor. Možno by ste si aj povedali "Théoden je veru zvláštny kráľ, takto si neveriť, až tak o sebe pochybovať". Ale ja si to nemyslím. Či ho vidíte na stránkach knihy, či ako Bernarda Hilla alebo Laca Chudíka, Théoden je len jednou z dosť širokého okruhu tolkienovských postáv, ktoré ja osobne nazývam "hrdinovia, ktorí si neveria". A takí hrdinovia sú často najkomplexnejší.
Motív "hrdinov, ktorí si neveria" je v Tolkienových dielach oveľa, oveľa rozšírenejší, než by si mnohí mysleli. Jasné, hobiti sú veľmi očividný príklad. Najpriamejšia analógia archetypu "Jano z našej dediny si zbalil batôžtek a šiel do sveta na skusy, hoci nemal šajnu, čo ho čaká a či na to bude stačiť". Bilbo je malomeštiak-domased a nechtiac sa stane hrdinom, hoci po tom netúži. Frodo a kamaráti vďaka tomu nešťastnému zdedenému Prsteňu zdedia aj úplne šialené poslanie, a už ich prvé míle sú dôkazom, ako babrácky a nepripravene sa cítia, a ako sa boja. Ale potom tu máme aj Faramira. Mladšieho brata slávnejšieho staršieho brata, o ktorom jeho vlastný otec hlboko pochybuje, a ktorý "zvýšil", zatiaľ čo jeho oslavovaný brat podľahol počas výpravy. A Éowyn s Meriadocom, pri ktorých ani nemusím vysvetľovať, ako je na hlavu obrátený klasický vzorec "dávneho proroctva o hrdinovi, ktorý zmárni netvora". V prospech jasne feministicky ladenej postavy (parafrázujem, "nenechám sa len zatvárať do nejakej izbietky a po večeroch zúfať") a v prospech múdreho a šikovného, no nie práve najbojovnejšieho hobita. Príde mi tiež veľavravné, že práve Faramir a Éowyn si neskôr padnú do náruče, po tom takmer nonstop prívale traumy, toľkých stratených príbuzných, ale aj pochybovania mnohých.
Zo Silmarillionu ešte spomeniem trpasličieho kráľa Azaghala, ktorému bolo zjavne jedno, aký mocný je drak Glaurung. On do toho draka celkom sám dorážal, aj polomŕtvy, až kým Glaurunga takmer nezahlušil, takmer doslova holými rukami (ostala mu dýka, ktorou bodal drakovi do brucha ako zmyslov zbavený, kým sa mu nerozbila na márne kúsky). Keď ste obrnenec o výške poldruha metra, idete proti obriemu drakovi, a je vám fuk, čo si o tom pomyslia ľudia a elfovia, nie ste len tak hocijaký podceňovaný geroj. Glaurung sa z rán ledva vylízal a po rokoch ho konečne dorazil až Túrin.
Možno si spomínate, ako som tu nedávno zdieľal pieseň o súboji Finroda a Saurona. Finrod bol v Prvom veku zásadovým, čestným, nebojácnym hrdinom s veľkým H. A just ten slávny a pôsobivý súboj prehral (aj pre hriechy svojho elfského ľudu) a Sauron ho dal popraviť. Tu sa napohľad zdá, že odkaz znie "ách, nostalgia... dnes už niet hrdinov ako Finrod, aby odvážne čelili Sauronovi". Detto Gil-Galad alebo Elendil so synami. Ale len napohľad. Ja si v skutočnosti myslím, že autor nás tu len pokúša, aby sme si mysleli niečo také, lebo... Saurona po toľkých tisícročiach nakoniec zahlušia dvaja obyčajní vysilení hobiti-vidiečania, a jeden znetvorený a závislosťou na Prsteni posadnutý hobit. Nemyslím si, že tu Tolkien len vytváral zaujímavý zvrat, on sa tu úprimne snažil o určitý satirický podtón. Všetci slávni a veľkí hrdinovia dávnoveku neobstáli v opakovaných bojoch proti prefíkanému a zlomyseľnému nadprirodzenému rebelovi-hajzlovi, a nakoniec ho "tí najmenší, najslabší, najbezvýznamnejší, najnehodnejší" na hlavu porazili. Mali veľké šťastie a nakoniec zlo porazilo samo seba, ale nezlomným duchom aj tak dosiahli veci, ktoré sa nepodarili ani mnohým bájnym menám minulosti.
Myslím si, že hoci sa to pri povrchnom čítaní nezdá, Tolkien dosť výdatne satirizuje pochybný ideál "dokonalého hrdinu", založený na mačizme, hrubej sile a svetskej sláve. A zároveň satirizuje aj v jeho dielach často opakovanú predstavu, že "veľkí hrdinovia už boli v minulosti, dnes "nejsou lidi", všetko ide dolu kopcom, dnes už hrdinov nenájdete" a podobne zlovestne nostalgické náreky. Zlovestne nostalgické aj preto, lebo ešte aj elfovia a ľudia v jeho dielach sa často ako malé deti naháňajú za obnovou vecí minulých a zidealizovanej "slávnej minulosti", "zlatého veku", a potom to vždy končí krikom, plačom, katastrofou a súžením ich aj celého sveta. (Poučné aj v reálnom svete, vrátane starej hrozby premieňania nostalgického fňukania za minulosťou na zbraň proti vlastnej súdnosti a blížnym.)
Všimnite si, že aj taký Aragorn, hoci je prezentovaný ako ideálnejší typ hrdinu, ktorý je cnostný a a sebavedomý, je zároveň vykreslený ako niekto, kto veľa cestoval, spoznával svet a najrôznejších ľudí, a nikdy sa celkom nevzdialil životu aj medzi obyčajnými ľuďmi. Toto nie je len humanizujúce charakterové pozitívum. Tolkien tu zámerne zdôrazňuje, že Aragornovi záleží na obnove kráľovskej línie, ale nie za cenu pýchy a povýšeneckosti, akú prejavovali jeho númenorskí predkovia, a to ešte aj v čase zakladania Arnoru a Gondoru. Aragornov návrat nie je významný preto, že sa vôbec udeje, ale preto, lebo ho má na starosti chlapík, ktorý vníma dôstojnosť iných a odmieta padať do tej istej pasce egoizmu a elitárstva ako jeho predkovia. Veľavravne, obnovené kráľovstvo sa stane väčším a stabilnejším než Arnor a Gondor dohromady. Kde "veľkí a slávni hrdinovia minulosti" spackali, čo sa dalo, jeden pri zemi sa držiaci vzdialenejší dedič dotiahol obrodný proces do konca.
Preto sú aj Théoden a jeho občasné povzdychy "ale veď ja som nevýznamný, všetci slávni králi Rohanu boli v jeho slávnej minulosti, ja som nepodarený následník, takmer niktoš" pre mňa také sympatické. Nielen preto, že o sebe pochybuje až do konca (keď sa lúči s Merrym a ľutuje, že si spolu nezabafkajú z fajok, no teraz už musí ísť medzi svojich mocných predkov a dúfa, že sa nebude hanbiť v ich sieňach), ale aj preto, že neostane pri tej rezignovanosti a vzoprie sa jej. Théodenov osobný príbeh je o znovuvybudovaní si rozumnej sebaúcty na staré kolená, bez pýchy. Keď povie Sarumanovi, že je nevýznamný syn málo slávneho rodu, no ruku mu nebude pokorne lízať ako poslušný pes, strašne tomu kráľovi-sedemdesiatnikovi fandíte. Théoden o sebe neprestáva pochybovať, ale vidíte na ňom, že počas svojich posledných dní nadobúda vieru, že nie je len nejaký biedny imitátor slávneho Eorla, Helma a iných minulých rohanských kráľov. Ak sa niekde v záhrobí všetci tí minulí králi Rohanu stretnú, myslím si, že Eorl hneď primašíruje k Théodenovi a nadšene ho vyobjíma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára