Lepší názov pre tento analytickejšie ladený článok mi nenapadol. Pôsobí možno trošku ťažkopádne, ale podľa mňa výstižne. Frank Herbert, okrem iného aj autor sérií ConSentiency a Destination: Void, a množstva poviedok, noviel a jednotlivých románov, veľmi zámerne naplnil svoju sériu o Dune množstvom hutných tém, ktoré nie sú ani zďaleka z jedného úzkoprsého súdka, ale tvoria veľmi dômyselne prepojený celok.
V tomto článku si bližšie posvietim na to, prečo príbeh Paula Atreida a rodu Atreidov - nominálnych "protagonistov" prvej polovice Herbertovej série, jej prvej románovej trilógie - nie je ani náhodou čiernobielym príbehom o hrdinoch bez bázne a hany, ktorí "dajú veci do poriadku". Frank Herbert bol príliš inteligentný autor a príliš si vážil inteligenciu vlastných čitateľov na to, aby im ponúkol len ďalší otrepaný prostý príbeh o "klaďasoch" a "záporákoch".
Ako som to
Herbertovu sériu o Dune som mal "na merku" už v mladosti, aj keď mi chvíľu trvalo, kým sa mi postupne podarilo zohnať v kníhkupectvách výtlačky pôvodnej trilógie zo 60. a 70. rokov. To bolo v prvej dekáde, na začiatku 21. storočia, a vtedy som ich aj prvýkrát pozorne prečítal, viackrát. Odvtedy som sa k nim sporadicky vracal a čítal ich zas, vždy po niekoľkoročnom odstupe.
Po uplynulých dvoch desaťročiach ďalších nadobudnutých skúseností s mojim celoživotným, nikdy sa nekončiacim štúdiom histórie tohto (a iných) žánrov, si dnes naplno uvedomujem, aké osobité miesto v dejinách žánru zastáva Herbertova séria o Dune. Hoci je na nej už od prvej knihy badať aj vplyv autorov a diel, ktoré vznikli pred jej prvým časopiseckým a neskôr knižným vydaním v 60. rokoch 20. storočia, spôsob, akým séria pristupuje k svojim témam
Hoci poniektorí teraz dychtia po
Nebudem
ddffd
df
df
df
df
fd
"Dobré úmysly" a prekvitanie extrémov
df
V priebehu rokov som si všimol postreh mnohých čitateľov, doma aj v zahraničí, že ľudská spoločnosť vykreslená v Duniverze je v mnohom spoločnosťou extrémov. Vzišla zo staršieho "zlatého veku", keď ľudstvo malo k dispozícii veľmi sofistikované "mysliace stroje", ktoré boli časťou ľudstva zneužité, a zvyškom ľudstva potom fanaticky perzekvované a ničené. Výsledkom bola spoločnosť, ktorá odmietla tieto typy technologických výdobytkov a vrátila sa postupne no rázne k analógovejším technológiám.
Tento druhý extrém vzišiel z priam náboženského presvedčenia, že iné riešenie minulej tragédie neexistuje, preto je (Paralela s totalitnými ideológiami, ktoré prospechársky no navonok "ľudomilne" chceli "pretvoriť ľudstvo k lepšiemu, pre jeho vlastné dobro"a vytvoriť falošný "raj na zemi", je badateľná u oboch extrémov.) Duniverzum sa v priebehu tisícročí pretvorilo z už beztak aristokratického sveta na svet de facto feudálny a merkantilistický, v ktorom ani len ekonomické zriadenie nepripomína to z našej súčasnoti, nieto ešte niečo, čo by sme očakávali Spoločnosť Impéria, alebo spoločnosť v Duniverze celkove sa vo viacerých ohľadoch vydala späť v čase, v presvedčení, že pokrok prináša len smolu. Ich svet je zmesou číreho retra a prevažne analógovej technológie, s "menej heretickými" prvkami pokroku, ktoré si (pragmaticky, no tak trochu pokrytecky) zachovali.
Všimnite si, že "obojakosť" extrémov nespomínam náhodou. Herbert tu zámerne zdôrazňuje čitateľom, že akékoľvek hnanie sa do extrému, akékoľvek hľadanie spásy v extréme a extrémoch, vedie len ku podkopávaniu samého seba, a ku
Paulova "antihrdinská cesta" ako prízemná a varovná verzia čiernobielejšej "hrdinskej cesty"
Dnes je už vyslovene klišé oháňať sa tým, že George Lucas sa pri práci na Hviezdnych vojnách inšpiroval kadečím. (Nie je to nič čudné, aj Herbert hľadal literárne a autorské inšpirácie nielen vo svete, vede a spoločnosti okolo neho, ale v menšej miere aj v už existujúcich dielach.) Len o vplyve Duny na niektoré prvky v Hviezdnych vojnách by som vám mohol napísať ešte tri ďalšie články, ale ja sa tu chcem zamerať na niečo iné. Jednou z Lucasových inšpirácií boli aj (dnes už v mnohých ohľadoch prekonané) teoretické úvahy Georga Campbella, zachytené v jeho publikácii Hrdina tisícich tvárí. V danej knihe sa Campbell pozrel na možné "vzorce" či "šablóny" mýtického konceptu, resp. motívu "putovania hrdinu", ktoré sa v rôznych obdobách objavuje v takmer každej, potenciálne každej ľudskej kultúre, v jej ústnej slovesnosti, folklóre a mýtoch (vrátane sebamýtizácie).
Jednou z oprávnených kritík Campbellovho prístupu je tá, že prehnane zovšeobecňoval. Vyberal, čo sa mu hodilo, a preto sa prítomnosť a povaha konceptu "hrdinskej cesty" v ľudovej slovesnosti najrôznejších ľudských kultúr nedá prehnane zjednodušovať. Pochopiteľne, tak ako Campbell, aj experti v oblasti ľudskej psychológie a správania by mohli poznamenať, že ľudí riadia isté množiny inštinktov a podvedomých reakcií, a tiež isté množiny vzorcov správania, často závislých od toho, v akej spoločnosti konkrétni ľudia vyrastali a ako boli vychovaní.
Jednotlivé body mýtického motívu tzv. "hrdinskej cesty", tak, ako ich formuloval Campbell, tu nebudem zbytočne vymenúvať. Ľahko si ich nájdete, po veľmi krátkom pátraní na Internete.
df
Keby Herbert urobil Paula Atreida už na prvý dojem nesympatickou, cynickou a kalkulujúcou postavou, mnohí čitatelia by sa nijako zvlášť nepozastavili nad Herbertovým varovaním. Varovaním, kam až Paulove kroky - tie odvrátiteľné, aj tie ťažko kontrolovateľné - môžu zaviesť nielen jeho, ale aj rozširujúce sa rady jeho stúpencov a pochlebovačov, a strhnúť do toho procesu väčšinu ľudskej civilizácie. Keby Herbert písal výlučne čiernobielo, bez zreteľa na dôležitý faktor, že ľudia sú komplexnejší, a že hranica medzi dobrom a etikou a zlom a bezcharakternosťou vie byť niekedy nebezpečne tenká, telegrafoval by temnejší podtón v Paulovej duši už od samého začiatku.
Frank sa však rozhodol urobiť pravý opak. Paul, hoci je nedokonalý človek ako ktorákoľvek iná postava v diele (či hociktorý človek v každodennej realite) je v drvivej väčšine vecí eticky založeným, čestným, dobráckym človekom. Dokáže byť síce v krajnej núdzi aj pragmatický, ale v mnohom je triezvou zmesou realistu a idealistu, podobne ako jeho otec a v (prevažnej miere) aj jeho matka. Zároveň je ledva odrasteným chlapčaťom, po puberte, no ešte sa len blížiacim k prahu dospelosti. Na tom nič nemení ani fakt, že sa mu jeho rod usiloval od mala poskytovať všestranné vzdelanie a tréning. Paul teda na čitateľa, bez rozdielu veku, pôsobí ako sympatický, rozumný, pri zemi sa držiaci protagonista. Typ, ktorý sa za neprimerané správanie ospravedlní nie preto, lebo "tak káže spoločenská etiketa", ale preto, lebo sa ho rodičia aj skutočne snažili viesť k tomu, aby bol
V prvej polovici deja prvej knihy je Paul často v úzadí, zdvorilo načúva príbuzným, "dospelákom", nesnaží sa prehnane pchať do popredia. Keby niektoré kapitoly neboli rozprávané so zameraním na jeho perspektívu, čitateľ by ho b
Autor tu, práve v snahe zachytiť komplexnosti rôznych tendencií a javov v spoločnosti, vrátane konania dobra a zla ľuďmi, chce poukázať na to, že nič také ako "neomylný hrdina, ktorý to všetko "
Paul Atreides ako anti-kristovská postava ? Varovná satira na falošných spasiteľov
Ježiš Kristus, Syn Boží, unikátne kristovská postava
- zakladateľ odnože judaizmu, ktorá sa postupne vyvinula na svetové náboženstvo.
- narodený do skromných pomerov v Betleheme, do "podnájmu" príbuzných jeho rodičov.
- pre tých, ktorí veria v božskosť Krista, je Ježiš nielen dieťa Božie (ako všetci ľudia a bytosti), ale aj Syn Boží, prvý a jediný. Narodený nepoškvrneným počatím, z nepoškvrnene počatej Panny Márie, Matky Božej. Kristus nemá žiadnych súrodencov, a hoci pomáha ženám a mužom, deťom i dospelým, sám o žiadne intímne vzťahy záujem nikdy nemá, ani záujem o vlastné deti.
-
- napriek očakávaniam a obávam mnohých sa neprofiloval ako svetský záchranca ľudu, či dokonca vladár alebo vojenský vojvodca, ale ako nábožensko-spoločenský kazateľ a filozof. Kristus ešte pred odsúdením a smrťou na kríži jasne varuje svojich apoštolov, že si niektorí ľudia budú neprávom bojovať v jeho mene, a to si veru neželá.
- okrem dvanástich apoštolov a príležitostných miestnych podporovateľov sa Kristus spravidla nedočká veľkých a nebojácnych zástupov obdivovateľov a nasledovníkov. Niektorí ľudia si vezmú k srdcu jeho učenie už po kratšom stretnutí a rozhovore, ale nikto sa k nemu fanaticky nepridáva. Niektorých povrchnejších ľudí si pohnevá učením o skromnosti, pokore, ochote vážiť si všetky životy, a odpúšťať aj nepriateľom a modliť sa za nich. Keď je Kristus odsúdený a ukrižovaný, niektorí ľudia mu pomáhajú aj v ťažkých hodinách, pomôžu ho aj pochovať do skromnej hrobky, no mnohí sa ustráchane alebo alibisticky odvrátia. Apoštol Peter pochybuje, že zradí Krista, ale Kristus ho varuje, že k tomu jednoducho dôjde a nemal by ho brániť násilím.
- Kristus v ojedinelom, hádam úplne jedinom prejave vlastného hnevu, rázne vyženie kupcov z chrámu. Kritizuje ich, že z miesta zasväteného úcte a vďake Jeho a nášmu Otcovi, robia "lotrovský pelech".
Paul Atreides, Herbertova "anti-kristovská", varovná satira na falošných prorokov (aj z radov "klaďasov")
- sám nezaloží nič, fanatickí nasledovníci okolo neho vybudujú kult osobnosti, z ktorého následne vyrastie náramne pochybné náboženstvo.
- Paul sa narodí v starom rozsiahlom hrade, do zámožného a rešpektovaného šľachtického rodu, ktorý rozhodne netrie biedu a je čoraz politicky vplyvnejší a populárnejší. Dostane sa mu privilegovaného postavenia, dôkladného vzdelania a tréningu, rôzne mocenské frakcie v Impériu by si z neho radi spravili svoju poslušnú, manipulovateľnú bábku.
- Paul sa narodí úplne konvenčným spôsobom. Neskôr sa dočká mladšej sestry, ktorej sa počas vývinu pred narodením dotknú svojrázne okolnosti, a potom celý zvyšok života pre ne emočne a psychicky trpí. Paulov otec je síce urodzeného pôvodu, ale jeho matka je zavrhnutý ľavoboček. Jeh otcom je tradičný nepriateľ ich rodu, a matkou cynická členka rádu, ktorý sa usiluje manipulovať nielen Paulom, ale aj celou ľudskou civilizáciou, v prospech politickej moci rádu. Paul si medzi Fremenmi nájde manželku (no podobne ako v prípade jeho otca a matky sa nemôžu oficiálne vzať, z dynasticko-politicko-mocenských dôvodov). Paulov prvý syn tragicky zahynie. Neskôr sa mu narodí syn a dcéra (očakávali len syna) a jeho žena pri pôrode tragicky zahynie. Syn a dcéra sa tiež vyvinú za svojráznych okolností, čo má ďalekosiahle dôsledky na ich osud (obzvlášť synov), a v konečnom dôsledku aj na útrapy a osud ľudstva.
- medzi Fremenov implantovaná, vymyslená legenda/proroctvo o "Mahdím", opisuje mýtickú postavu, ktorá má výlučne svetsko-vojenský ráz, žiadneho nežného altruistu. Legenda/proroctvo zámerne zneužíva veľmi poverčivý charakter fremenskej spoločnosti, v ktorom takmer nie je priestor na hlbšiu náboženskú alebo spoločenskú filozofiu, založenú na odstupe a kritickom myslení. (Slepá "viera" Fremenov pripomína, skôr než čokoľvek iné, dnešných ľudí, ktorí sa indoktrinujú cez Internet do rôznych konšpiračných teórií, dezinformácií, hoaxov, extrémistických hnutí, alebo zaslepene a bez výhrad uctievajú nejakého politického favorita, či populárnu osobnosť.) Fremenský Lisán al-Gáib, "Hlas z vonkajšieho sveta", je popisovaný okázalo až pompézne, a navyše veľmi militaristickými termínmi (po vzore, "naša tlupa vyhrá, my sme tí dobrí, etika ide bokom"). Herbert čiernohumornosť tejto satiry zdôrazňuje tým, že aj ešte aj Paulovu sestru Aliu jeho fanatickí nasledovníci povyšujú na sväticu a dávajú jej prímenie "Dcéra noža". Muad'Dibovi nasledovníci, vrátane Fedajkínov, majú ďaleko ku kresťanskej, moslimskej, židovskej, či budhistickej koncepcii viery. Pripomínajú členov ISIS, členov krajne-pravicových či krajne-ľavicových teroristických organizácií, členov doomsday kultov/siekt, či mechanicky pochodujúcich a nemysliacich sluhov fašizmu, komunizmu a iných totalitných režimov. Iróniou osudu však niektorí najvernejší nasledovníci Muad'Diba neskôr znenávidia, a plánujú naň atentát, pretože v dôsledku zranení strát a post-traumatickej poruchy z ich vojnových skúseností začali pochybovať, či je skutočne ich vysneným prorokom-dobyvateľom.
- Paul už na staré kolená ako anonymný pustovník chodí robiť "kázne" na verejnosť. Neprináša žiadnu radostnú zvesť, iba zatrpknuto a zúfalo káže proti falošnému náboženstvu, ktoré jeho fanatickí nasledovníci vystavali okolo jeho kultu osobnosti. Ženie ho hnev na seba a na spoločnosť.
- starý pustovník Paul v jednom z nie ojedinelých prejavov zlosti začne vyháňať kupcov od jedného z "chrámov", ktoré zasvätili kultu jeho osobnosti, kritizujúc ich, že nasledujú falošného proroka Muad'Diba a jeho falošné učenie, a že skutočný Paul Atreides bol iný. (Sám má pritom pochybnosti a hryzie ho svedomie, či bol skutočne iný. Náš "hrdina" sám pochybuje, či si očistu vlastného mena zbytočne neidealizuje.)
Úvodná scéna minisérie Deti Duny (prvá epizóda adaptuje Spasiteľa Duny)
Semená pochybností o Muad'Dibovi, ale aj semená hnevu na Muad'Diba zasiali do Fremenov prípady, keď utrpeli osobné straty na bojiskách ich džihádu, v mene kultu osobnosti ich údajného "záchrancu" Paula Muad'Diba. O to viac, ak tieto osobné straty boli v rozpore s tvrdohlavými a poverčivými tradíciami Fremenov (napr. ak niekto oslepne, treba ho nechať exnúť, nech "nebude bremenom").
Zhrnutie varovania
No ale čo je pointa varovaní Herbertovej série o Dune ? Nemáme nikomu a ničomu veriť ?
Práveže nie. Frank Herbert bez prehnaného vysvetľovania opakovane zdôrazňuje, že stará ľudská túžba po "jednoduchých riešeniach" a rôznych lacných "skratkách" zavedie jednotlivca ale aj ľudskú spoločnosť do záhuby. Ak ľudia chcú meniť spoločnosť, musia začať od seba.
Desať tisíc rokov pred udalosťami Duny si vodcovia hnutia proti mysliacim strojom predsavzali, že nielen oslobodia ľudstvo od reálych (i domnelých) utláčateľov, ale vytvoria nový model ľudskej spoločnosti, v ktorej sa minulé tragédie už opakovať nebudú. Nanešťastie, spoločnosť, ktorá predchádzala vojne s mysliacimi strojmi už nebola ktovieako demokratická. Napriek "dobrým úmyslom" o "obrode ľudstva", predstaveným po porážke mysliacich strojov, začala "nová spoločnosť" kráčať čoraz viac po trajektórii, ktorá bola len o málo slobodnejšia, než predchádzajúca spoločnosť. Už po pár desaťročiach až storočiach nastal jasný prechod ku autokracii, kde v mene "ochrany ľudstva pred opakovaním minulých chýb" vzniklo spoločenské usporiadanie, v ktorom jestvovala zvláštna zmes feudalizmu a merkantilizmu, a v ktorom mali hlavné slovo padišáh-imperátor a jeho dvor, Landsraad ako parlament jednotlivých vazalských rodov, Gilda a imperiálne korporácie ako monopolní vlastníci najdôležitejších častí dopravy a ekonomiky, a rôzne rády a špekulantské kultúry ako Bene Gesserit a Bene Tleilax.
Z pôvodne ekumenického hnutia, ktoré malo po porážke mysliacich strojov duchovne a nábožensky zjednotiť ľudstvo, sa stala zbierka hašteriacich sa frakcií, ktorých nejednota spôsobila, že podľahli politickým vplyvom a tlakom imperátora, niektorých rádov a rodov. Hoci v Duniverze niet žiadnej veľkej etablovanej náboženskej organizácie, spravidla synkretických náboženských smerov je habadej, a mnohí ľudia si žijú vlastné súkromné verzie "zovšeobecnenej" viery. Táto decentralizácia na prvý, naivný pohľad pôsobí "náramne liberálne", ale v prípade mnohých skupín ich vzájomná teologicko-filozofická izolácia však vedie k vyššiemu riziku poverčivosti u rôznych skupín, často ritualizovanej, a tieto celé tisícročia vo svoj prospech zneužíval rád BG. Napr. aj viera Fremenov na Arrakise, pôvodne tzv. zensunnitské náboženstvo (vzniklo spojením sunnitského islamu a zen buddhizmu), sa vplyvom stáročí dlhého vývoja fremenskej kultúry na tak drsnej planéte... "zpoverčila". Fremeni do nej časom popridávali rôzne povery a rituály, spojené s posvätnou úctou k piesočným červom (ako, podľa ich názoru, prírodného stelesnenia Božej moci), či s nekonečnými a cudzincom čudnými zvykmi spojenými s rigidným dodržiavaním zásad prežitia na púšti (mánia okolo nemíňania vody a vlastnej telesnej tekutiny, uctenie si niekoho krátkym zapľutím, nerytmická chôdza po púšti, vylievanie vody získanej z tiel vydedencov do púšte, atď.), či bojovníckeho kódexu cti (kto vytiahne nôž z pošvy, ten ním musí pustiť krv - hoci aj na sebe, porezaním sa - inak pácha hriech).
V tomto ohľade Herbert nevykresľuje ľudstvo Impéria za čias prvého románu ako "romantický vesmírny stredovek", ale ako spoločenské zriadenie, v ktorom je ešte aj viera devalvovaná a zneužívaná rôznymi politickými a ideologickými frakciami do takej miery, aká nemá obdobu ani v doterajších reálnych dejinách. Napriek zdanlivo neohroziteľnému mocenskému postavaniu je však Impérium čoraz viac kolosom na hlinených nohách. Jeho najmocnejšie zložky i zdanlivo najstabilnejšie časti jeho spoločnosti klamú samých seba o tisícročiach trvajúcej stabilite, ktorú už nemôže nič ohroziť. V skutočnosti je však veľké množstvo frakcií natoľko pohrúžených do vlastných sebeckých a cynických zámerov, že väzby, ktoré držia každú spoločnosť pohromade, sa začínajú povážlivo naťahovať a praskať. Ak ste poddanými Impéria, ste vydaní napospas náture a dobrej vôli
vládnuceho rodu, pod ktorý spadáte. Ak sa narodíte medzi poddaných
nejakého krutého rodu či kultúry (Harkonneni, s ich až
komiksovo-zlodušskou zlovoľnosťou sú ukážkovým, extrémnym príkladom, alebo Bene Tleilax, ktorí sú kompletným úletom v bizarnosti a amorálnosti),
máte jednoducho smolu. Prinajlepšom môžete dúfať, že utečiete medzi nasledovníkov iného vládnuceho rodu. Riešením všetkých týchto napätí a protirečení by bolo ubrať z autoritárskeho usporiadania spoločnosti, ktoré posilňuje akurát tak čoraz väčšie individuálne extrémy u jednotlivých frakcií a rodov, a posilniť tú drobnú hŕstku vágne polo-demokratických prvkov, ktoré ešte v Impériu zostali.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že postavám ako sú Paul a jeho nasledovníci stačí "zvrhnúť systém" násilnou revolúciou, ako sa im to nakoniec aj podarí, a poďho.
Ak mi dovolíte parafrázu jednej piesne...
Falošných prorokov je také kvantum
Že sa pustošia navzájom
Boh sa túla iba sám tu
A hľadá si podnájom...
A, česť výnimkám, či na Arrakise, či kdekoľvek inde v Duniverze, sa ľudia a ľudstvo dopúšťajú starej, prastarej, pohodlnej, no smrtonosnej chyby.
Lacnej skratky. Cynickej skratky.
"My predsa nechceme pracovať na sebe a na tom, aby sme boli lepšími ľuďmi. My chceme niekoho, kto príde, porieši to všetko za nás, a kúpi nám aj frťana v bare. Nám sa lení. Nám sa nechce. Na vine musí byť niekto iný. Nájdime niekoho, koho z našich slabostí budeme viniť. Áno, to je ono ! A každý, kto nás bude falošne
Najväčším paradoxom myšlienkového odkazu série o Dune nie je vôbec to, že by bol "mizantropický", "cynický", "nihilistický". Práve naopak. Herbert jednotlivé diely série písal nielen ako hĺbavú spoločensko-eticko-environmentálnu satiru, alebo určitú paródiu na čiernobiele príbehy o "vševediacich hrdinoch-záchrancoch", ale aj ako paródiu na detinsko-pseudofilozofické myšlienky typu "len tie diela sú dospelé, kde sú všetky postavy cynickí, prefíkaní manipulátori". Paul sa rozhodne, že riskne celú dobrú reputáciu rodu Atreidov tým, že uprednostní povrchnými ľuďmi toľko oslavovanú cynickú skratku. Neskôr, keď ho hryzie svedomie v dôsledku vývoja udalostí, utieka sa aspoň na verejnosti k namrzenému, nihilistickému, chladnému, "tak-strašne-nad-vecou" postoju, ktorým sa snaží zúfalo zakryť, že ho vnútri sužujú výčitky a zhnusenie.
Herbert písal v 60. a 70. rokoch, no namiesto populistického záveru typu "správny vladár / správny muž má byť mačo, nikdy neprejaviť slabosť, ľútosť, nič, tváriť sa strašne drsne a dospelo, hoci je vnútorne malé decko", tu poukazuje na pravý opak. Paul je vždy silnejší vtedy, keď koná a rozpráva úprimne, keď sa nehanbí za svoje city, keď sa priznáva k vlastným
Paul o mnoho rokov neskôr prosí svojho syna Leta II., aby neopakoval jeho chyby, a aby nevyrábal nové. Jeho syn si namýšľa, že on už otcove zlé rozhodnutia a zlé skutky dá do poriadku, že práve on zavedie ľudstvo na "Zlatú strednú cestu", no Paul sa nedáva obmäkčiť velikášstvom svojho syna. Vie, koľká bije. Uvedomuje si (prineskoro) generačnú traumu rodiny Atreidov. Významne k nej prispel aj on, ale čo je horšie, jeho syn v nej teraz bude pokračovať, a bude si pritom namýšľať, že "je to v dobrom záujme celého ľudstva", a že tým "robí ľudstvu služby". Rovnako ako kedysi Paul, jeho stúpenci ale aj bývalí nepriatelia. Je však veľmi očividné, aký prvok tu úplne chýba, absentuje: Akýkoľvek záujem o názor ľudí ako takých, akákoľvek snaha diskutovať. Leto II., Paulov syn, žijúci tisícročia v zmutovanej podobe ako samozvaný "božský imperátor", má náturu cára Petra I. V mnohom cnostný a vzdelaný muž, no inak chladnokrvný tyran s nulovou úctou k životu "obyčajného človeka". Peter I., krížený so stereotypným orientálnym despotom. Leto II. je presvedčený, že ak bude ľudstvo zámerne traumatizovať celé tisícročia, a vypestuje v nich odpor a hnev k jeho osobe, raz ho zvrhnú a zabijú ako falošné božstvo, a potom nadšene začnú porušovať jeho často absurdné zákazy. K tomu po jeho smrti síce dôjde, ale vzhľadom na vývoj v ére tzv. Rozptylu, sa nedá vôbec povedať, že Leto II. dosiahol svoje vzletné ciele. Herbert vo viacerých scénach poukazuje, že už beztak od ľudstva mentálne odlúčený Leto II. začal zažívať po tisícročiach umelo predlžovaného života absolútnu mizériu, a ešte viac strácal zvyšky svojej ľudskosti. Keď pri jednom incidente príde o zakrpatené zvyšky jednej zo svojich dvoch ľudských nôh, ledva tomu venuje pozornosť.
V priebehu desaťročí sa medzi niektorými čitateľmi Duny začali rojiť určité úvahy, á la "Paul zlyhal, áno, ale jeho syn, ten to dal všetko do poriadku, bolo to nevyhnutné". Toto je, pri všetkej úcte, v úplnom rozpore s tým, na čo Herbert pri Letovi II. poukazoval. Paulov syn nielenže v konečnom dôsledku nepriviedol ľudstvo na oveľa lepšiu trajektóriu (ako si veľkolepo predsavzal), ale dovŕšil tragédiu rodu Atreidov. Ich starí nepriatelia boli síce dávno preč, no Leto II. zničil to málo, čo zostalo z dobrého odkazu jeho rodu, a to málo, čo zostalo z nedokonalej, no úprimnej snahy jeho vlastného otca o kajanie sa za vlastné (zlo)činy a zlé rozhodnutia. Leto II. napohľad neopakoval omyly svojho otca, ale v presvedčení o vlastnej genialite a výnimočnosti narobil kopu nových problémov.
Opäť sa vraciame k tomu začiatočnému problematickému prvku: Dobrý úmysel. Dobrý úmysel nestačí. Najmä, ak úmysel ani nie je dobrý a bol použitý iba ako vzletné, povrchné PR, alebo ak naopak niekto zaryto neverí v dobrý úmysel, čo-ako úprimný, a hneď ho zavrhuje. Extrém plodí ďalší extrém, a ak si ľudstvo nedáva pozor, čaká ich len také pinballové odrážanie sa od jednej steny extrému, k ďalšej stene extrému. A po ceste vrážanie do ďalších zatúlancov extrémov, kým sa všetko nezextrémni tak, že bude ľudstvo v keli.
Práve preto sa Herbertova séria o Dune vyslovene vysmieva aj akýmkoľvek samoúčelným pro-autoritárskym snahám typu "na ľudstvo treba tvrdú ruku" alebo iným sľubotechnám ponúkajúcim domnelý raj na zemi. Herbert tu vyslovene upozorňuje na to, že v príkrom kontraste ku predstavám rôznych detinských cynikov, gaunerov, či vyslovených sociopatov, ľudstvo treba viesť a (v obmedzenej miere) zlepšovať altruizmom, ľudskosťou, empatiou, zodpovednosťou,. Lacné a cynické skratky, utápanie sa v hedonizme, pomstychtivosti alebo sebamýtizovaní sú pseudoriešenia, ktoré nielen nepomáhajú, ale opakovane hádžu ľudstvo do nekonečného utrpenia a do masového hrobu, znovu a znovu.
Here lies a toppled god. His fall was not a small one. We did but build his pedestal, A narrow and a tall one.
Depending on your interpretation, Paul Atreides from Dune is actually a surprisingly good example of this in the science fiction genre.
Paul isn't some conventional villain, but he is a protagonist who did
not seek to become a hero, and when things got out of hand, he slowly
but surely moved from protagonist to antagonist. You could say...
villain. He's still the main character of the story, but it would be
hard to accuse him of being a hero (outside of imperial propaganda and
sugar-coated chronicles). At the same time, Paul doesn't actually deny
he's become villainous and he actually isn't even proud of what he's
done and what others have done in his name. He only make excuses in
public, as a facade, but in private, he's a wreck and increasingly
losing it over what his regime, with its near-absolute power, has
"achieved". Paul has created a monster and while he might pretend
otherwise in front of his brown-nosers and fanatics, he's terrified at
his failure, at creating that monster and losing control over it far
sooner than he expected.
Throughout the latter half of Dune and much of Dune Messiah
(at least up until his blinding), Paul is more dismissive of his faults
under the regime he helped create when he led the revolution and
eventual coup against the padishah-emperor, in addition to the
Harkonnens. This makes sense on a pragmatic level, as Paul doesn't want
to endanger his standing in the Imperium and his standing in the eyes of
his subjects, but on an ethical level, Paul knows this is wrong and he
doesn't like it. As Dune Messiah progresses as a story, he likes
this state of affairs less and less until he admits to himself it's time
to stop with any pretenses.
By that time, events have transpired that force him to go into exile and
basically permanently fake his death. The irony is that this leads to
his most fanatical followers doubling down on the notion that he really
is some great religious or political prophet, and doubling down on
making him a legendary figure that vanished into the desert. Paul knows
this sort of bullsh*t will happen anyway, but him staying after
everything that had occured would make things even worse. At the same
time, alone and in private among closest and most trusted friends, Paul
is openly dismayed by the cult of personality his followers had built
around him and the horrific bloodshed they had unleashed in his name.
While he anticipated such a thing would happen years back, living with
the reality in a tangible way is something different altogether.
Tellingly, all of Paul's appearances in Children of Dune show him
as someone who anonymously and regularly shows up and very vocally
opposes, mocks and denigrates the regime he had a hand in creating.
Frank Herbert very intentionally doesn't pardon or whitewash Paul for
his actions, and Paul himself is not only remorseful about what was done
in his name, he's actively (but rightfully) dismissive of having any
right to be forgiven for the evil things he was an enabler for (whether a
tacit accomplice or a willing/alibistic one).
One of the most fascinating things in the series is how Herbert set up
Paul as both a "hero" (well, antihero, but a humane one) and a villain.
It's part of his character development. It makes you openly question any
of your notions of blindly touting anyone as a "hero" or even a saviour
figure, instead of seeing that person for the fallible human being they
are.
While I wouldn't call it "redemption" by any metric, Frank Herbert had Paul undergo several figurative deaths:
- the idealistic Paul Atreides, who looks up to his father's ethical
standards, i.e. "be nice and humane to our subjects, including the
Fremen, support them, be kind and fair", as you'd expect from a
stereotypical "brave and just young prince" figure in most similar space
operas. This Paul Atreides dies when he starts assimilating among the
Fremen, adopts their ways and adopts a far more pragmatic stance to the
false prophecy that positions him as a prophet and saviour figure of the
Fremen. Essentially, the previous, more idealistic Paul Atreides, deems
himself "too nice" to achieve the plan he gradually hatches (with some
approval by his own mother) and the far more cynical, colder and more
grim Muad'Dib "must" rise in his place.
- Paul Muad'Dib is the increasingly jaded, increasingly alienated and
self-loathing padishah-emperor and prophet-figure all in one. With the
help of the Fremen as the proverbial "desert power", he has gained more
than his Atreides ancestors could have ever hoped for, could have ever
imagined. From a respected ducal family to outright the new ruling
imperial family. But Paul now finally understands why it's "lonely at
the top", and unlike the deposed Shaddam, he has to also deal with a
completely unhinged cult of personality built around him by his devoted
followers (both the true believer sort, and the cynical types who abused
pragmatic viewpoints as much as him during his desert resistance days).
Paul is still a young man at this point, but mentally and
philosophically, he's prematurely aged, into a bitter and disillussioned
man. Paul Muad'Dib dies after factions arise within the Imperium that
want to either kill him, puppetize him or have him killed to be seen as
an even greater holy martyr (!). (The television adaptation deepens the
reasons as both a desire to martyr Muad'Dib to increase the power of his
cult, and bitter resentment by veteran fedaykin
shocked that their trusted prophet Muad'Dib did not protect them from
misfortune, like the death and injury of their own family members.)
Well, he doesn't die literally (aside from feeling dead inside), but the
figure of Muad'Dib loses some of his mystic aura, and as an icon and
symbol, Paul deems it necessary to let him die. That's why he walks away
into the desert, why he decides not to stay with his two children, why
he decides the time has come for repentance and working against his own
regime.
- Paul the Preacher, who lives a fairly miserable existence of a
wandering hermit in exile, with the only real goal in his life left
being opposition to the regime he helped found and foster. He knows all
too well that his life, as it was, is over, that the positive impacts he
could have brought are, largelly, over. The only thing he has to lose
is his own life, as his previous life has been consigned to (distorted
and often hagiographic) history. So, as long as he has his physical
life, he decides to devote some of it to travelling his adoptive planet
home and preaching against... himself. Or, more accurately, his false
self, Paul the Icon, rather than Paul the Actual Human. Readers might
think Herbert is positioning this iteration of Paul as merely a pitiful
wretch hoping to overthrow a corrupt new society, but he actually draws
attention to Paul once again finding himself. How does Paul find himself
? Even in his exile, on the fringes of society, forgotten and unneeded
by anyone, this Paul is searching for materialising his remorse and his
old drive "to set things right". The latter being the same thing that
drove the idealistic Paul into falling for the trap of becoming
Muad'Dib, hoping he could "steer things to prevent the worst", only to
realize years later it was folly, even if well-intentioned folly. The
one advantage the Preacher has is being a bit more worldweary and wise
thatn the younger Paul. he knows he has only a fraction of a chance to
change anything, compared to his past self.
One scene with the Preacher in Arrakeen has him getting angry at the
false cult of Muad'Dib, overturning and otherwise damaging various
vendor stalls on a street next to a temple to the cult of Muad'Dib. He
is furious about people following the falsehoods of Muad'Dib. Ouch,
Frank, laying it thick on with the ironic Biblical symbolism here ?
Herbert is being satirical here. Paul's anger is sincere, but the
context is through a dark lens. Paul is not a Christ-like figure,
bringing love and humility. He's more of a worldly, very secular false
messiah, explicitly bringing war, destruction and cultural supremacism.
Almost something of an Antichrist figure. The scene with the stalls et
al is meant to show the falseness of those that worship Muad'Dib and
Paul's old and fatal mistake in assuming he could ever reverse something
as far-reaching as being seen as a religious and political messianic
figure.
You could say that Christ, as a true and sincerely intended saviour
figure (though one you don't have to believe in), was chasing the
vendors out of the temple for disrespecting it as a place to worship his
Father. Paul Atreides, on the other hand, as a false saviour figure
(who understands that he is a false saviour figure, an insincere fiction
not even made up by the Fremen on their own), is chasing the vendors
out from near the temple not because he finds them corrupt or
disrespectful, but because their conduct is enabling that temple, and
that cult. It's enabling a false and corrupt system of belief, a belief
in a distorted and lionised version of Paul. Worship of Paul the symbol,
Paul the icon, but not Paul as he really was or wanted to be (among
other things, Paul didn't desire anyone to worship him). Paul thus
becomes a fairly unique antagonistic figure in the history of science
fiction, as he doesn't want to whitewash or pardon his past sins, he is
disgusted with them. He's disgusted with where his own mistakes had led
the Fremen, Dune, the Imperium, even his own family.
Frank Herbert does this allussion even though he was more of an agnostic later in life, including when he wrote the Dune
series. The whole point is that a religious or quasi-religious cult
established entirely via political means and cynical means will always
remain a false system of worship, because it was never built on
sincerity in the first place. The Bene Gesserit had several backup false
prophecies and false messiahs that people like Paul could become guinea
pigs for, and the BG did this out of the notion they could maybe create
a perfect humanity, a potential utopia, but all of it built on lies and
control. The Corrinos as the imperial family and the other houses in
the Landsraad had an incentive to keep power in the Imperium, and
another part of that tripod of power was the Guild and its monopoly and
the BG and their countless background machinations. The BG had their own
delusional plans and wanted more, they created the false legends, Paul
was ultimately forced to live out that false legend and the result was
misery for all involved (all the while the BG and other institutions
tried to hypocritically dodge their obvious responsibility in the whole
disaster).
This is what is fascinating about Paul's personal development as one of
the main characters in the first half of Herbert's series. He is not a
hero and he himself did not view himself as such and would disagree with
the notion. He develops into a negative, villainous figure, a
villain-enabler of evil through apathy. At the same time, he is not some
heartless and insane villain who takes pleasure in the misery inflicted
upon humanity in his name. He never crosses over into that. He also
knows very well what is going wrong and knows his guilt in the whole
matter, but his failure is punctuated by a fear to admit his falseness
and kowtowing to that falseness until it's a little too late, with so
many innocent lives taken in his name. That is his ultimate guilt and
shame. He wanted to rightfully prove that the BG's dreams of a
"shortening of the way" translate better to "cynical shortcut beneficial
to our own interests", but in that resistance to bad concepts, he
himself fell for cynical shortcuts. "Okay, I will become Muad'Dib,
embrace the legend of the false prophet, maybe I can abuse it to good
ends." Twelve years later: "F*** me and all my 'good intentions' ! I've
committed evil, just because I thought I'm too moral, too ethical, too
noble-minded to fail. Just because I had the hubris to think I could
handle what no one else could handle anyway, instead of rejecting
it...". That's pretty much the sum of his feelings. He failed and he
knows it. Where the remorseful Paul, the Paul at Chani's deathbed and
the Paul as bitter hermit-preacher comes in, is in that hopeless,
hopeless, but finally rediscovered sense of humility and not giving up
on it or on ethics. Where a stereotypical villain would never admit his
fault, Paul always kept enough of his humanity to recognize the evil
enabled by him and done in his name, to reject that evil, and to at
least try to repent for it. How can you repent for billions of dead
people, even without killing them yourself ? You can repent, but it's
doubtful you can ever repent for so much evil. (A tough
philosophical/religious question.) By the end of Dune Messiah, and then
until his death, Paul never once pretends he can be, nor should be ever
forgiven for his part in the villainy of Muad'Dib and his monstrous,
destructive cult. What he does recognize though, is that he can't weep
in a corner and beg for forgiveness. No forgiveness deserved, no
forgiveness awarded. He has to just do his best to undo at least a
little bit of the evil he helped sow, pardoning it alibistically until
his own conscience nearly strangled him with guilt.
What Paul's fate instead warns against is the banality of evil. Him
accepting the cloak of a false prophet is what creates a cult of
personality that then causes amassive catastrophe to humanity, including
himself and his family. (The proverbial "revolution devouring its own
children".) Paul accepting the necessity of fighting his own evil, the
banality of evil in which he allowed the Fremen to create a cult around
him, and go on a genocidal rampage across the galaxy. The necessity of
us accepting the necessity to fight our own evil and bloody-mindedness,
our own moments of inhumanity and cheap excuses for our cruelty or
okaying cruelty.
What I find admirable about Paul is that, though he's not a hero and he
doesn't sincerely think of himself as one, when he does show his heroic
qualities, it's always related to rejection of power. Paul as Muad'Dib
was most powerful when he saw himself and the evil of his regime for
what they were, and finally stopped making fatalistic excuses "we/I
likely had no choice, I had to play along...", blablabla. The moment he
thought to himself "No, I am complicit in this. Muad'Dib, the false
prophet, is complicit in this. I always told myself I don't believe I am
the Mahdi, and yet I still played along, just because I saw it as a
convenient way to keep power for the Atreides and avenge my house. I
behaved like a coward while pretending otherwise, I lied to people and
deceived them while pretending otherwise, I told myself I could steer
forces beyond my control and lied to myself that only I can do so and
things could be even worse. Even if they were worse, it was not right
for me to do what I did.". Paul never states it this way, but based on
dialogue and on Frank's voice as narrator, you see this exact thing
brewing in Paul. A well-deserved self-loathing of a good man (or once
better/good man), finding himself and his actions alibistic and
loathsome, and becoming more and more inclined to reject all of his own
excuses and embrace the simple truth. He did evil, he needs to repent,
and he cannot keep deceiving even his own mind that "I should keep lying
to myself and pardoning myself, when all of my reasons is keeping
myself and the Atreides in power and denying my agency in all of this".
You know what Paul's complex case of villainy, a villainy he didn't really want, reminds me of ? The Star Trek: Deep Space Nine episode Duet,
with major Kyra and the Cardassian prisoner Marritza, who wants to take
the blame on himself for a horrible unpunished war criminal of the
Cardassians. Marritza rightfully believes that Cardassians are doomed if
they don't admit their evil and war crimes, and will be forced to
collapse under the weight of their own lies and contradictions. To quote
Marritza, when he finally snaps, breaks down crying and admits his
theatricality to the major: "You
have no idea what it's like to be a coward. See these horrors... and do
nothing... Marritza is dead... he deserves to be dead..." That quote, that exact quote, would be a surprisingly good fit for Paul Atreides by the end of Dune Messiah.
This is also what, in essence happens. Paul Muad'Dib walks away into
the desert, never to be seen again. Paul: "Muad'Dib is dead. He deserves
to be dead." Sadly, the Qizarate priests of his cult milk that
disappearance for all the quasi-religious propaganda it's worth (showing
the impossibility of even a better-hearted, level-headed person
controlling a bunch of sincere or cynical fanatics). Years later, with
the second iteration of Paul dead, a hermit emerges from the desert. No
less bitter than the second Paul. Actually outwardly finally angry and
loud and proud about it. This third and final iteration, the prematurely
aged bitter blind man, still meets his end. In absolute terms, Paul
Atreides failed. In ethical and moral terms, Paul still failed, but
unlike most "heroes" turned villains, he recognized his evil, stopped
blaming other factors, and made at least some effort at undermining the
evil he helped create. Did he have a realistic chance to defeat that
evil ? Hardly. It was still better to reject it and do something against
it, than to portray oneself as some victim of circumstance, or as
absolved of all guilt. We should be so lucky if any of the myriad
autocrats, dictators and raving madmen of human history showed at least a
single percent of the remorse Paul eventually re-embraced,
re-developing his identity and at least somewhat returning to the real
Paul he used to be or wanted to be.
The admisison of guilt, the self-loathing and repentance of Star Trek's Marritza and Dune's
Paul. Can either of them undo the evil committed ? In absolute terms,
no. Should Paul deny his fault and pretend it was others' fault only ?
He could, but as a person not entirely devoid of a backbone, he rejects
this. He has a conscience, and he hates himself. He might never "fix"
the evil he contributed to, but he can at least make the first steps for
him and others to start repenting for the evil they have done. A real
villain, some insane sociopath taking pleasure in the suffering and
death of others, wouldn't do that. So Paul is no cheesy villain. He is a
formerly good (or all right) man who thought he couldn't be blinded by
power or that he could steer unjust trends and forces into a direction
that would turn them towards good, but in his arrogance, he failed. He
didn't see himself as a hero, but his ego still fell for the trap of
seeing himself as a hero.
A temptation we all fight every single day, the notion we are always
right, just, unerring, only to realise we can and maybe we even have
hurt someone. This is what self-reflection is for. Paul did
self-reflection regularly, but upon taking the mantle of Muad'Dib, he
told himself "I am merely following an inevitable fate, not that much I
can do with it", making up an excuse and denying his own ethics. Twelve
plus years down the line, that bites him in his behind, as he weeps,
already blind, next to the death bed of his wife and hears two weeping
children he'll never see directly with his own two eyes.
Dan Greene put it well after having read Dune Messiah
that (paraphrasing) "I didn't root for Paul as a character, but I did
have sympathy for him, for the tragedy he went through, and for not
denying his guilt".
----
Also, though people tend to tout Leto II, Paul's successor, as some sort
of "true" saviour of humanity, Frank Herbert gives no indication that's
the case. I've viewed Leto II as far more openly villainous or calluous
than his father. He has even greater and more grandiose "good
intentions" for humanity, and his methods are all the more grandiose in
their strictness and cruelty, even if the end result is less bloodshed.
Finally, I think Leto II lost himself, what independent personality and
humanity he had, the more he approached the eventual end of his life. I
think that, contrary to what many readers seem to naively latch onto,
Leto II failed. Like his father. The extent to which he failed is
debatable, but I never had the impression Leto II achieved his goals.
About the only thing that somewhat excuses him as that Leto II was
mentally never an entirely ordinary human. If you think Paul's bitter
accusation towards his mother that her BG training made him a freak was
tragic, Leto II is a million times that. Personally, I don't think Leto
II was at all sane by the end of Children of Dune. Given one of
his last meetings with his own father, out in the desert, and his father
being dismayed by Leto's plans, but unable to stop them, I think that
speaks volumes.
----
Here lies a toppled god. His fall was not a small one. We did but build his pedestal, A narrow and a tall one.
If a nominal "hero" like Paul Atreides can fall and fall and fall and
become a figure he himself despises with every fibre of his being...
Shouldn't we be very, very afraid of those "heroes" in the real world of
the past, present and future to whom terms like "conscience",
"compassion", "humility", "fallibility" mean nothing at all ? Paul
Atreides, for all his failures, never threw his humanity away. In older
years, he recognized his sins and cowardice and decided to deal with
them and deal with his own personal decline. He was still raised by
imperfect but good parents, and even at his lowest, he never let go of a
conscience. If he had let go, he wouldn't be Paul anymore, but just
some madly laughing Harkonnen.
That is one of the main points Herbert is getting at. Humans are humans.
Humans are not gods. Humans should not manufacture gods out of
themselves, whether themself or others, regardless of what "good
intention" leads them. Humans are not things, humans are not goods,
humans are not infallible deities. And the sooner humans realise that,
the sooner they can realise they don't need to bow down to a false idol
of power, or a false idol of blaming others, or a false idol of pitying
themselves for things they have not earned pity for. People who allow
themselves to be controlled by fear (a recurring motif in the various
factions of the Imperium) become the slaves of that fear, and that fear
debilitates them from thinking creatures capable of greatness in
humility, to unthinking creatures capable only of cynical destruction in
the name of whitewashed selfishness. Helluva warning, among several
others.
----
Villains are not to be redeemed, unless they themselves find remorse and start repenting for what they did or said.
You cannot be given redemption. You can only earn redemption. The more
extreme your crimes, the less likely you will find redemption.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára