Príjemné sobotné ráno. Päť mesiacov do Vianoc.
Hlúpi a zlomyseľní ľudia zhadzujú, obviňujú, očierňujú, citovo aj inak vydierajú, vyhrážajú sa, spochybňujú, nadávajú, posmievajú sa, preklínajú... hrajú sa na dôležitých... a výsledkom je okrem znechutenia ostatných... čo ? Výsledkom je to, že takíto hlúpi a zlomyseľní ľudia potom pôsobia napriek zovňajšku dospelého jedinca dojmom rozmaznaného decka, ktoré sa hádže o zem, búši do zeme, na každého a na všetko nadáva, všetkých a všetko obviňuje. Empatia nula bodov.
A čo robia rozumní, pokorní, dobroprajní ľudia ? Keď vidia slabších a zraniteľnejších, najmä tých, ktorí sa úprimne snažia, neskopnú ich dole. Namiesto toho im poskytnú "drapáka", veď viete, vlastnými rukami stupienok, aby mohli vystúpiť trošku vyššie. Totálne sebaobetovanie sa pre niekoho iného ? Nie. Len pomoc pri prvom krôčiku. Potom sa druhá osoba musí snažiť sama.
A tak to má byť. Najlepší spôsob, ako zabrániť ľuďom v hľadaní si zlých vzorov a falošných spasiteľov, je nebyť zlým vzorom a falošným spasiteľom pre nejakého iného človeka či skupinku ľudí. Ak necítite potrebu hladkať si ego takýmito somarinami, ktoré škodia vám i iným ľuďom, vždy budete slobodnejší človek. Lebo chápete, že pomoc iným nie je ani bezhraničná, ani "ziskuchtivá", resp. prospechárska. Chápete, že za drobné i väčšie dobré skutky nemusíte nad sebou hneď ochkať, aká ste druhá Matka Tereza alebo sa dokonca dušovať, "ako ste pomohli tej a tej osobe, mali by byť vďační... mohli by vás rovno aj uctievať". Toto sú hlúpe závery, ktoré sú tisícročia staré. Poznáme to už aj z Biblie: Bujaro a okázalo sa modliaci verzus potichu a skryto sa modliaci, ľudia darujúci závratné sumy z pýchy, ľudia darujúci z presvedčenia to posledné čo im ostalo.
Veľa medziľudských vzťahov, ale aj vzťahov v spoločnosti je podľa mňa narušených a nezdravých preto, lebo vždy jestvujú určití ľudia a určité skupiny ľudí, pre ktorých je snaha "zapáčiť sa iným" podstatnejšia, než snaha byť človekom. Človek by mal byť človekom v každej minúte svojho života, či je mu dobre, či ťažko. Inak sa z neho stane len taká večne sa ľutujúca bábka, ktorá ľahko naletí zlomyseľným ľuďom, ale aj vlastným sebaklamom. Byť neúprimným človekom je zdanlivo ľahké, ale sám viem, že je to skutočne len zdanlivé. V mojom doterajšom živote som zažil už všelijakých neúprimných ľudí. Zistil som zaujímavú vec. Neautentickí a nečestní ľudia sú väčšinou ľahko čitateľní. Pozriem na ich správanie a výrazy tváre a hneď mi napadne slovo "Úchyláci". Znie to ako odsudok, ale bohužiaľ, s mnohými mužmi a ženami to tak je.
Tak a dnes ráno sa podelím o niečo o mne, vážené dámy a páni. Niečo, čo bude pre niekoho šokujúce, no pre mnohých z vás úplne pochopiteľné.
Mňa, potulného rytiera zemplínskeho, vôbec nezaujíma ošúchaný a absurdný termín "mužnosť". Nie je to ani v rovine "nenechám sa tým ovplyvňovať", lebo u mňa to totiž vždy bolo v rovine "A čo to ako má byť a ktorí premúdrelí magori o tom rozhodujú ?". S pribúdajúcimi rokmi som zistil ešte jednu zaujímavú vec: Čím viac nejaký jedinec (spravidla muž, niekedy žena) roztúžene a fanaticky stoná po výraze "mužnosť", tým trápnejší a úbohejší je.
Koľkokrát vidím aj v našej krajine rôznych nedospelo sa správajúcich jedincov - najmä mužov, ale žiaľ, aj poniektoré ženy - donekonečna skloňovať tento termín. "Mužnosť, mužnosť, mužnosť", blablablosť... Niekedy to už znie ako nejaké rytmicky opakované zaklínadlo odriekané pri rituálnej samohane. Zaklínadlo odriekané so zbožnou bázňou členov nejakej sekty žijúcich v oplotenom areáli, a trasúcich sa pred nejakým zaprdeným "vodcom", ktorým sa dali zlanáriť. Trefná symbolika. Raz darmo, stádovité myslenie nepustí. Zaradiť sa do šedého priemeru, podriadiť sa slepo a poslušne, "veď čo by o mne povedali".
No lenže tu je problém, vážené dámy a páni. Mňa nejaká mužnosť vôbec nezaujíma. Predýchať, predýchať, nevrešťať hneď heréza. Mne ešte aj v detstve a násťročnom veku prišli keci o mužnosti neuveriteľne smiešne. Netreba to ani zbytočne rozpitvávať. Každý jeden zakomplexovaný chmuľo si tú čarovnú "mužnosť" vysvetľuje po svojom. Ako sa mu to hodí. Spravidla tak, aby mal poruke palicu, ktorou môže biť každého a všetko naokolo (a seba vydávať za nedoknuteľnú modlu, pred ktorou by iní mali padať na zadok). V tom spočíva kameň úrazu. Ak vás to prekvapuje, máte čo doháňať. Mne to bolo jasné odjakživa, a hovorím si, chvalabohu...
"Úúú, Potulný rytieru, ale ty si určite pokrytec... My vieme, že máš záujem o "chlapské" koníčky ! Určite si tým chceš niečo dokazovať ! Bojíš sa, že nie si dosť mužný ! Máš krehké ego a..." No dobre, milí pohrobkovia Freuda, aby bolo jasné: Mnohé z tých koníčkov, aj keď sú vnímané ako "typicky chlapské", nie sú vôbec nevyhnutne chlapské. Keby sa tým koníčkom chceli venovať akékoľvek ženy, nie je najmenší problém, aby sa im venovali. Ja som len a len "za", a v skutočnosti ma už roky otravuje, že sa to takto umelo delí. Čo je "mužné" a "neženské" na pešej turistike ? Na cykloturistike ? Na práci s drevom a stolárskych záležitostiach ? (V minulosti) Na stavebniciach ? Na navrhovaní spoločenských hier ? Na lukostreľbe (čisto amatérsky) ? Na šerme (čisto amatérsky) ? Na písaní próz, poézie a prekladaní ? Na záujme o také a hentaké vedecké oblasti ? Odpoveď: Nič. Nie je na nich nič vyhradené čisto pre mužov či čisto pre ženy. Tak som to vždy vnímal a vždy aj budem.
A naopak, čo je "nemužné" a "zženštilé" na tom, že ma nikdy nelákali posilňovne (ale radšej knižnice) ? Alebo že ma nelákalo flirtovanie a "balenie", ani naháňanie sa za ženami ? Alebo že nemám najmenší problém mať priateľské vzťahy so ženami aj mužmi, pokiaľ sa dotyční ľudia správajú dospelo a rozvážne, a nie ako nevychované decká a narcisovia/narcisky ? Alebo že nemám problém (zriedkavo) plakať, hovoriť aj o emóciách a veľmi psychologických témach, či naopak pristupovať k veciam aj potichu a zamyslene ? Alebo že ma môj výzor nikdy prehnane nezaujímal, a podstatnejšie pre mňa je, či som zdravý a vážim si svoje zdravie (preto aj žiaden alkohol, žiadne fajčenie, žiadne "rekreačné" drogy a iné zbytočné závislosti) ? Alebo že nie som priaznivec neoholenej tváre ani dlhších vlasov ? Alebo že ma až tak neláka myšlienka, že mám vodičák a vozím sa všade na aute (lebo som nikdy nebol pototo z predstavy, že mám auto) ? Odpoveď: Nič. Na tomto nie je nič "zženštilé" ani "nemužné". Tak som to vždy vnímal a vždy aj budem.
Jedna z mojich dvoch nebohých babiek mala úžasné pripoviedky. (Obidve mali, ale venujme sa prvej.) Raz pri sledovaní nejakej krikľavej reklamy na makeup v telke mávla súcitne rukou a protagonistke reklamy odporučila: "Joj, joj, zlata moja, kebi ši še ti schicila poriadnej roboti..." Dodnes sa pri tej spomienke usmievam. Hoci bola moja stará mama rodáčka z inej éry, na výzor si potrpela aj ona, bola to emancipovaná pani. Ale nepreháňala to. Preto mala aj s tým frflaním na reklamu pravdu. Ako konkrétne ?
Obrovské množstvo ľudí, mužov aj žien, trávi veľkú časť života tým, že si niečo dokazujú. Alebo si vsugerujú pocit, že musia na niekoho "zapôsobiť". Alebo že musia zapadnúť do takej alebo onakej skupiny ľudí a takej a hentakej škatuľky, inak budú "niktoši". Prečo ? Toto predsa nemusí robiť nikto. Je to úplne nezmyselné úsilie.
Pochopte, moju starú mamu nefrustrovalo, že si nejaká žena chce dať mejkap. To jej bolo jedno. Skôr jej prekážalo, že reklamy a iné podobné kaleráby do hlavy tlačia predstavu "ak sa nenalíčiš týmto, tak si odpísaná" a podobné blbiny á la "ak nebudeš mať toto a nebudeš machrovať takto, tak si nula". Ale toto nie je vôbec len súčasný problém (ako si mnohí naivne myslia). Povrchnosť a materializmus tu bola za demokracií aj za totalít. Dovolím si povedať, že za totality to bolo ešte horšie, lebo ľudia na jednej strane predstierali, aký máme blahobyt a treba držať hubu a krok, no na druhej strane stále prahli po nedostupných veciach zo zahraničia.
Preťať tento gordický uzol pritom nie je až také ťažké. Nemusíte sa vrátiť na stromy ani žiť ako svätuškárski pustovníci odmietajúci akékoľvek materiálno. Stačí len pristupovať k životu s mierou. Toľko ľudí chce za každú cenu extrémy, lebo je to rýchle, lacné, hoci zničujúce. Netrpezlivosť podobná netrpezlivosti rozmaznaných detí. Hm.
Je život o horeuvedených plytkých a povrchných tiež-hodnotách ? Nie je.
Potrebujete sa ako dospelý človek správať k iným ľuďom detinsky a bezohľadne a túžiť po obdive za každú cenu ? Nie, nepotrebujete.
Potrebujete sa celý život dušovať, že všetkému sú na vine iní ľudia, vy chyby nerobíte, alebo naopak, za všetko môžete len vy a všetci sú super-dokonalí ? Nie, nepotrebujete.
Potrebujete, aby celý váš život ovplyvňovali a riadili rôzni samozvaní "záchrancovia", "rebeli proti zriadeniu", "celebrity", "hovorcovia ľudu" a iní "mesiáši za päť centov", ktorých ste o žiadnu pomoc ani nepýtali ? Nie, nepotrebujete.
Potrebujete si niečo neustále dokazovať a podriadiť tomu celý svoj život ? Nie, nepotrebujete.
Potrebujete strácať čas s vecami, ktoré robia svet len horším, ľudí robia hlúpejšími, nevraživejšími, zlostnejšími ? Nie, nepotrebujete.
Či sa niekto bude oháňať pseudo-hodnotami typu "mužnosť" alebo "ženskosť" alebo inými primitívnymi meradlami vlastnej dôležitosti či dôležitosti iných, vyprsknite, zasmejte sa, a odkráčajte. Niektorých to naštve, niektorých zmätie, ale vy veci zvrtnete tak, že s dotyčnými nebudete zbytočne strácať čas a nebudete hladiť ich ego. Oni vás možno potrebujú, aby si vyhrážkami, posmechom alebo zaliečaním sa niečo dokazovali... ale vy to nepotrebujete. Vy potrebujete byť sami sebou, potrebujete byť zodpovední za seba a svoje konanie a zodpovedne pristupovať k vlastnému životu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára