Kvesčn: Prečo nemáš nejaký autorský pseudonym ?
Ensr: Pretože to jednoducho nepovažujem za niečo nutné. To, že ho niektorí autori či písači, dámy i páni, majú, mi neprekáža. Je to každého osobná vec. Ale ja a pseudonym ? V mojom prípade by to podľa mňa vyznelo ako určitá... póza. "Pozrite, mám taký a taký pseudonym, aký som dôležitý a oridžo, mmmm...". Nie. Pôsobí to v mojich očiach nepatrične. Podľa mňa je slovné spojenie "Peter Molnár" paradoxne "tajomné" tým, ako obyčajne znie. ;-) "XXXXX XXXXXX... Neverím, že by nejaký autor použil tak prosté meno ako je to tvoje reálne občianske meno - do tejto prózy musím nakuknúť !" No vidíte, nie je potrebný prešpekulovaný marketing, niekedy stačí úprimnosť. :-D
Kvesčn: Prečo si myslíš, že autor musí niesť aj zodpovednosť za to, čo napíše ? Nie je to vari autocenzúra ?
Ensr: Kdeže autocenzúra. Nikto pri mne nestojí so zbraňou v ruke a nehovorí mi "Toto nepíš, toto napíš inak, lebo schytáš...". Autocenzúru som nikdy neuznával, o nič viac než cenzúru. Na tom sa dodnes nič nezmenilo. Ale myslím si, že je príznakom určitej zrelosti autora, ak napr. nepíše veci len tak a len preto, aby vyzneli samoúčelne provokatívne, a pod. Niekedy musíte byť provokatívny, ak je to dejovo alebo obsahovo potrebné, ale provokatívnosť nemusí byť samoúčelná, s cieľom znechutiť, inteligenčne podceniť či dokonca uraziť čitateľa. Provokovať môžete... aj k zamysleniu. Ideálne nevtieravo, ale podnetne a úprimne. My v dnešnej dobe, aj v našej krajine, máme pričasto opačný extrém, než cenzúru alebo autocenzúru. Ľudia často píšu úplne čokoľvek a absolútne im nezáleží na tom, či rešpektujú tvrdé, chladné fakty, či rešpektujú pravdu, či prejavujú aspoň nejakú úctu k logike, rozumnosti, k iným ľuďom, k životu ako takému, a k svetu okolo nás. Zbežnelo tiež písanie o témach tak banálnych, že banálna je na nich už aj tá banálnosť. :-p "Ovládať sa" ako autor nie je autocenzúra. Je to prejav zrelosti a rozumnosti. Vôbec nemusíte písať ako nejaký naivný svätuškár na to, aby ste mohli písať inteligentne, vecne, ľudsky, aby ste mohli zaujímavo predstaviť určité vážnejšie ale aj ľahkovážnejšie témy, a zároveň ostať trefnými a odvážnymi. Osobne si myslím, že v takýchto prípadoch pomáha aj aplikovateľnosť.
Kvesčn: Jáj, čo je také super na tej aplikovateľnosti ? Nie je lepšie spraviť si z nejakej prózy kazateľnicu ?
Ensr: Keby som chcel robiť kázne, vyštudujem za kňaza/farára. Ja nepíšem preto, aby som nad kýmkoľvek, či čímkoľvek mával prstom. Ja píšem preto, aby som analyzoval ľudské charaktery, rôzne osobné pohnútky a spoločenské tlaky - dobré i zlé, a všetko medzi tým - a v konečnom dôsledku preto, aby som rozpovedal zaujímavý príbeh. Nemusí mať ani ktovieako strhujúci dej na to, aby som dokázal čitateľom priblížiť nejaké postavy, prostredie, napätie, dilemu či konflikt, a sem-tam aspoň v niečom stimulovať čitateľa k zamysleniu. Základnou vlastnosťou aplikovateľnosti je to, že sa nemusí vôbec dotýkať "tu a teraz", ani nejakej konkrétnej minulosti, či budúcnosti. Je aplikovateľná - odtiaľ názov - hádam v každej ére, v každom životnom období, v každej alebo takmer každej podobnej situácii. V istom slova zmysle stojí na nadčasovosti svojich myšlienok a posolstva, bez toho, aby si nadčasovosť nejako nárokovala. (Napadá mi tu aj tá známa biblická analógia: Človek modliaci sa hlučne, okázalo, verejne, s doslova narcisovskou motiváciou, a človek, ktorý sa naopak modlí potichu, sústredene, osamote a intímne.) A v ideálnom prípade si napriek nadčasovosti alebo podnetnosti tá aplikovateľnosť nenárokouje moralizátorský alebo kazateľský tón. Rozpráva sa s čitateľom s úctou k jeho rozumu a citom, či už detským alebo dospelým, nepodceňuje čitateľa. Aj vďaka tomu si z nej čitateľ toho odnesie podstatne viac, než keby doňho autor v jednom kuse hučal mudrlantskú tirádu bez nadhľadu. Prázdne sudy hučia najviac a žiaden autor by nemal byť takým prázdnym sudom.
Kvesčn: Je nejaký typ námetu, ktorý by si asi v živote nepísal ?
Ensr: Takých by sa našlo viac. Určite by som nikdy nepísal nejakú prózu, ktorá len dookola opakuje také nihilistické žvásty typu "svet/ľudstvo/ja/môj sused sa rovná všetko naprd, poďme uctievať negativizmus". Ďalší typ próz, ktoré by som nikdy nepísal, sú také tie pózerské, bulvárno-midcultové záležitosti á la "chlapík je veľký (často samozvaný) ynteleguán-filozof-samorost, býva v špinavom podkrovnom byte, má prehnane vyhranené názory, fňuká nad erektilnou dysfunkciou, a že sa mu nedarí žiadnu zbaliť na jeho zastarané pseudofilozofovanie nad nesmrteľnosťou chrústa... ". A ďalšia vec, ktorá mi lezie na nervy, sú "generačné výpovede". Skúsenosti sú neprenosné, a zovšeobecňovať skúsenosti miliónov ľudí akejkoľvek generácie je neúprimné, scestné, v krajnom prípade až uletený snobizmus. Ak by som ja mal niekedy napísať nejakú "generačnú výpoveď", asi by to dopadlo tak, že by som napísal paródiu alebo satiru o tom, ako písať "všeobjímajúcu výpoveď o jednej generácii" je z čisto objektívneho hľadiska nemožné. A zároveň do veľkej miery trápne - nechápem, kto mne alebo komukoľvek dal právo hovoriť za ľudí akejkoľvek generácie. Je tu ešte aj ten problém, že takéto "výpovede" ľahko padajú do pasce starého klišé "veľkých mužov a žien histórie", t.j. že poniektorí ľudia si robia zásluhy za určité úspechy v istom období, či si to zaslúžia alebo nie. Zvrháva sa to na robenie ikon z ľudí a mýtizáciu ľudí z mäsa a kostí. Toto vyhovuje obzvlášť totalitným alebo neúprimným režimom. Dejiny nie sú o pár "veľkých" mužoch a ženách povýšených nad ostatných, dejiny sú o ľudstve v celej jeho zložitosti. Zovšeobecňovať dejiny a súčasnosť na "len pár výnimočných ľudí smie o všetkom rozhodovať", "len národne či inak zaujatý výklad dejín je správny", alebo "len táto generačná výpoveď je písmom svätým", je nezrelé, detinské, neúprimné a nebezpečné. Zrelí dospelí ľudia si nič prikrášľovať nemusia, ani samých seba, a nemajú potrebu zatvárať oči pred zložitosťou minulosti a súčasnosti. Takže takto. Mňa osobne takéto typy námetov - negativistické tirády na entú; rôzni ufňukaní, sexuálne či inak frustrovaní sebastrední pseudo-intelektuáli; veľké generačné výpovede - nelákajú. A nielen nelákajú, ale až vyslovene odpudzujú.
Ľudze Boži, nečitajce glupocini na nece (iba tote moje :-D), očkujce še, bucce k sebe, ku každemu dobri. Ňebucce plani. Očkujce še. Išče daco ? Jaj, ta hej... Očkujce še ! ;-)
Koniec kultúrnej vložky. (O jej absorbcii nemám šajnu.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára