utorok 1. februára 2022

Nesúhlas s vlastnými literárnymi postavami nie je nič zvláštne

Článok o tom, prečo s mojími vlastnými literárnymi postavami nerobím kázne a prečo s nimi často nesúhlasím.


Niekedy ma trochu otravuje, keď si niekto myslí, že ak napíšem nejakú prózu, načisto sa stotožňujem s tým, čo v nej postavy hovoria a konajú. Nie je to pravda. Ja som už písal všakovaké príbehy, žánrovo rôznorodé, a málokedy v nich mám postavy, ktoré sú si v niečom priamo podobné. Vždy je síce do určitej miery náročné stvárniť niekoho fiktívneho takým spôsobom, aby ste si ho nemohli ľahko zameniť s nejakou ďalšou postavou, ale možné to je. Určite to chce aj cvik, ale je to podľa mňa aj o tom, či si viete predstaviť ulicu alebo lúku jedinečných ľudí. Žiaden človek z ulice, či obce, a pod. nie je "cez kopirák", každý je aspoň v niečom osobitý a jedinečný. Je síce veľa ľudí, ktorým sa lení byť výraznejší a neísť vždy odovzdane s davom, ale ešte aj tí ľudia sú aspoň v niečom osobití.

V jednej mojej dlhodobej poviedkovej sérii sa zámerne venujem rôznym typom príbehov s rozmanitým obsadením. Poviedky spája akurát to, že sa odohrávajú v jednej malej krajine, približne renesančnej, a inšpirovanej stredoeurópskymi dejinami a estetikou. Kultúra a spoločnosť krajiny nie sú priamo kópiu žiadneho reálneho predobrazu, je to navzájom sa prelínajúca zmes týchto reálnych vplyvov. Nielenže je väčšina postáv z najrôznejších vrstiev spoločnosti a s najrôznejšími názormi, tieto postavy sú spravidla obyčajní ľudia. Nemám najmenší problém písať príbehy z odvrátenejších stránok spoločnosti, a preto sú častými postavami v daných príbehoch aj zlodeji, rôzni kriminálnici a aj nevinnejšie alebo podivnejšie postavy na okraji spoločnosti. Niektorí si možno poviete "Ááá, no jasné, ten Potulný rytier je slovenský občan, čo Slovák to zlodej a korupčník, určite píše obdivne o zlodejoch. No fuj !".

Také dojmy sklamem na celej čiare. V skutočnosti názorovo zastávam presný opak ! Nielenže zločin neznášam, či už "pouličný" alebo v "bielej košeli", osobne som aj zarytý odporca heroizovania a idealizovania akéhokoľvek zločinu. (Z tohto dôvodu ma absolútne nikdy nebrali všetky tie mafiánske filmy a romány, hoci o nich nejeden kritik pochybne básni.) Myslím si, že každý autor má určitú zodpovednosť voči sebe aj svojim čitateľom, aby zaslepene nevelebil témy, o ktorých píše. Je priľahké a lenivé robiť z chudobných aj zámožných grázlov hrdinov, a je rovnako priľahké vykresľovať svet čiernobielo, "klaďasi" a "záporáci". Najzaujímavejšie sú podľa mňa tie príbehy, ktoré nerelativizujú etické zásady a neospravedlňujú zlo, ale zároveň chápu, že jednotlivci, spoločnosť aj celý svet sú komplexné záležitosti, nie sú to nejaké šablóny. A toho sa držím pri písaní, aj v prípade tejto poviedkovej série.
 
Čisto realisticky, myslíte si, že aj kriminálne postavy z daných á la renesančných poviedok sú všetky na jedno kopyto a za jedno, držia spolu ? Figu a "houby" ! Bežne ich vykresľujem ako len ojedinele schopných nejakej kvázi-jednoty alebo "nezištnosti", so zaťatými zubami. A aj mnohé "spoločensky morálnejšie" postavy z príbehov na tom nie sú oveľa lepšie. Aj tie postavy, ktoré majú navonok pôsobiť vznešene a solídne majú často nejakých tých kostlivcov v skrini. Nie ako v nejakej smiešnej telenovele a ich obdobách, ale málokto žije "bezchybný" život. A to mám ako autor rád. Je v tom aspoň jasný náznak nielen tej komplexnosti postáv a udalostí, ale aj určitá úprimnosť, autenticita. Aj najväčší svätci zhrešia sedemkrát denne, ako hovorí staré príslovie, a preto mám v príbehoch rád nedokonalosť. Nie nedokonalosť ako niečo vždy negatívne, ale nedokonalosť ako prirodzenú súčasť života. Dokonalosť je taká á la božská vlastnosť. Práve preto si myslím, že ľudia by sa nemali snažiť o dokonalosť, mali by sa snažiť o dobro, a dbať na vlastnú integritu a čestnosť. Aj v reálnom svete sa veľa ľudí nazdáva, že sme "hrdinami" našich príbehov. Vždy tu však existuje riziko vlastnej pýchy, keď detinsky stotožníme výraz "hrdina" s výrazom "dokonalý hrdina" a prisúdime ho sami sebe. 

V nedávnom období mám rozpísaný jeden mysteriózny príbeh na pokračovanie o obyčajnom policajnom detektívovi, ktorý sa snaží prežiť a prísť veciam na kĺb v domovskom meste. Hoci je to súčasné mesto (alebo aspoň mesto nedávnych desaťročí), krajina ani presný rok neodznejú. Je tam akurát vágne kanadský podtón. Od určitého času sa s mestom začalo diať niečo čudné, zažíva neprirodzené zmeny vo svojom vzhľade a charaktere. Hŕstka navzájom nesúvisiacich jednotlivcov získala zo dňa na deň výrazný vplyv na spoločnosť mesta a na jeho chod. Hlavná postava a jeho kolegovia nečelia len otáznikom o pôvode a podstate celej záhady, majú problém aj s tým, že v meste sa... rúcajú základy reality ako takej. Bez hanby priznávam, že jednou z inšpirácií pre príbeh bola aj tvorba Philipa K. Dicka, majstra "paranoidnej prózy". Napriek tomu všetkému príbeh nestvárňujem ako nejaký horor, skôr je to mysteriózna detektívka alebo thriller, v ktorej je aj veľká dávka humoru a sebairónie (najmä u hlavnej postavy, ale aj niektorých reálií mesta). Cieľom hlavnej postavy nie je len pomôcť občanom mesta dať tie záhadné javy do laty, v osobnej rovine pátra aj po kamarátke z detstva, ktorú nevidel už dlhé roky.

Príbeh bude mať zaujímavý záverečný zvrat, ktorý niektorých možno mierne odrovná. Nie, celá situácia nebude len sen, nebude to žiadna simulácia, ani návšteva príšer z vesmíru. Osobne dúfam, že identita pôvodcov záhadných udalostí v meste čitateľov šokuje, a zároveň vyprovokuje k zamysleniu. To mám ako prozaik najradšej: Vyhýbať sa samoúčelnému provokovaniu čitateľa, písať s nuansami, až takmer útulne, komorne, "človečina" a tak... a potom čitateľa ovaliť po čele dejovými zvratmi, ktoré do seba logicky zapadajú a dopredu ich neuhádne asi nikto. ;-) Na prvý pohľad to nemusí byť jasné, ale tento konkrétny príbeh má okrem iného aj určité environmentálne posolstvo. Ani nie tak typické "hej, na životnom prostredí záleží", ako skôr problém hľadania "zázračných riešení". Riešení, ktoré síce znejú na papieri fantasticky, ktoré pochlebujú pohodliu a "greenwashing" marketingu, ale v praxi môžu byť až hlúpo úzkoprsé a dosiahnuť pravý opak toho, čo povrchne sľubovali. Nevedomosť často utvára najväčšie zlo, a problémy ochrany životného prostredia často viaznu v tom, že sa zasekávajú v populizme politikov, rozporuplných aktivistov a iných exotov, a na názor skúsených odborníkov a miestnych ľudí sa vôbec nedbá.

Relatívne málokedy píšem vyslovene záporné postavy. Pretože hoci je na svete kopa najrôznejších grázlov a grázeliek, kopa vyslovene zlomyseľných ľudí, ja som z väčšiny ľudí nikdy nemal dojem, že sú nejako prvoplánovo dobrí alebo zlí. Väčšina ľudí v reálnom svete sa v priebehu svojho života hľadá. Aj tí najetickejšie založení a najzásadovejšie sa správajúci často musia čeliť "vnútorným démonom", často o sebe a iných záležitostiach úprimne zapochybujú, často si aj zasebareflektujú. Nejako podobne je to aj s fiktívnymi postavami, ženami i mužmi, mladými i staršími. Takmer nikdy v živote som nepísal "hrdinské" postavy. Až na skutočne kreatívne výnimky mám dojem, že prehnane veľa "hrdinov" a "hrdiniek" padá do toho pochybného až blbého ideálu "dokonalosti". A potom je tu ešte fakt, že veľa šablónovitých "hrdinov" vyznieva skôr ako nejaké dvojrozmerné karikatúry z nejakej budovateľskej propagandy. Takže takí hrdinovia a hrdinky ma nelákajú. Často som písal a často píšem postavy, ktoré sú antihrdinami/antihrdinkami, alebo k nim nemajú ďaleko. Neznamená to, že sú to eticky nanič postavy, väčšina z nich taká ani nie je. Ale majú ďaleko k ideálom o oslnivých hrdinoch a hrdinkách, majú svoje chyby, majú svoje silné stránky, majú svoje predsudky, majú svoje cnosti, atď.

Napr. pred asi štvrťrokom som napísal veselo-dobrodružnú novelu o jednom zlatokopovi. Vyberie sa naháňať po svete teraz už bývalého kamaráta, ktorý mu ukradol jednu dôležitú úradnú listinu. Taký klasický námet o skúposti (zlatokopovia, čo chcete), odplate ("to mu nedarujem"), o posadnutosti jedným v podstate banálnym cieľom (získať späť listinu, hotový kapitán Achab a Moby Dick), a o tom, že "hlavný hrdina" rád zveličuje a vymýšľa (príbeh rozpráva on sám z vlastných spomienok, a to veľmi, veeeľmi subjektívne). Dokonca je tam aj malilinký zvrat na záver, s jedným archeologickým nálezom, ktorý hlavná postava šľohla ako "odškodné za moje strasti". V tejto novele ani nie sú "hrdinovia" v takom tom "kladnom" slova zmysle, akurát tam mám protagonistu, a aj ten je zjavne do určitej miery klamár. Fandíte mu, lebo je to aj úsmevná postava, a v mnohých veciach je v práve, ale zároveň vidíte, že má o sebe niekedy priveľkú mienku. A všetko, čo tieto postavy tvrdia a hovoria, takmer všetko... sú veci, s ktorými nesúhlasím. Napriek tomu z nich nerobím zloduchov, len ich vykresľujem ako omylných ľudí, a v tej omylnosti niekedy až smiešnych ľudí.

Čuduj sa svete - teda vlastne, nečuduj - ja často nesúhlasím s tým, čo moje postavy hovoria, tvrdia, čo si myslia, aké závery utvárajú. A mne to neprekáža. Podľa mňa to tak má byť. Podľa mňa moje postavy nemajú byť mojou hlásnou trúbou.

Suma sumárum:
Autor môže z jednej alebo viacerých alebo dokonca všetkých postáv, ktoré napíše, robiť svoje hlásne trúby. V takom prípade však podľa mňa robí chybu. Môže to urobiť, ale neodporúčam to, ak nechcete príbeh na úrovni spľasnutého balóna, namiesto vznášajúceho sa balóna. Ak spravíte z postáv hlásne trúby svojich či cudzích názorov, v takom prípade podľa mňa príbeh sklzáva do moralizovania, poučovania, premene postáv z uveriteľných ľudí na papundekľových chŕličov názorov. V extrémnych prípadoch sa dej príbehu kompletne zastaví a jedna alebo viaceré postavy v kuse tárajú ako tlčhubovia, stranu za stranou, niekedy aj desiatky strán.

Takto spotvorený príbeh si z čitateľa robí nesvojprávneho rukojemníka. Autor si pristaví debničku od pomarančov, vyskočí na ňu s megafónom v paprčke a poďme kázať, hodnotiť, odsudzovať, očierňovať, mudrovať, hrať sa na najväčšieho filozofa, akého Zem kedy nosila. :-P Ale dá sa aj inak, zrelšie. :-) A ak chcete čitateľom ponúknuť nejaké posolstvo, nejakú "mesidž", dá sa to bez urážania ich inteligencie, dá sa to bez veľkého predbežného telegrafovania na tému "o čom bude posolstvo" už zo vzdialenosti sto kilometrov, dá sa to bez nasadenia kuriérskej služby. Ale už budem ticho, aby sa tento príspevok nezmenil na také táranie na debničke, s megafónom v ruke. :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára