"Strach má veľké oči." Prastaré slovenské príslovie. Strach môže chrániť, ak sa bojíme o blížnych, bojíme o slabších a zraniteľných. Strach nás však môže aj opantať, zdeptať, dohnať nás k negatívnemu nazeraniu na svet, k pocitu odsúdenosti na trápenie (hoci nikomu zlo neprajeme, ani ho nekonáme, a žiadne trápenie si nezaslúžime).
Zacitujem zas...
"Odbočili a rýchlo sa pustili po ceste k Zatvoreným dverám. Našli ich dokorán otvorené a pred nimi ležal strážca. Bol mŕtvy a vzali mu kľúče.
"Práca Nepriateľa !" vyhlásil Gandalf. "Také skutky sa mu páčia - priateľ v boji s priateľom, vernosť rozpoltená v zmätených srdciach."
(...)
Vystrel ruku a v tej chvíli vyletel Denethorovi z ruky meč a spadol za ním v prítmí siene. Denethor pred Gandalfom ohromene cúvol.
"Čože je to, pane môj ?" udrel naňho Gandalf. "Domy mŕtvych nie sú pre živých. A prečo bojujú muži na posvätných miestach, keď zúri boj pred bránami mesta ? Alebo sa už nepriateľ dostal až do Rath Dínenu ?"
"Odkedy sa pán Gondoru zodpovedá tebe ?" odsekol Denethor. "Hádam už nesmiem rozkázať vlastným služobníkom ?"
"Smieš, ale ostatní sa smú postaviť proti tvojej vôli, keď ju zatemní zlo a nepríčetnosť. Kde je tvoj syn Faramir ?"
"Leží vnútri," odvetil Denethor. "A horí, už horí. Zapálili mu v tele oheň. Čoskoro všetko zhorí. Západ podľahol. Všetko sa pominie vo veľkom ohni a všetko sa skončí. Popol ! Popol a dym, odviaty vetrom !"
Keď Gandalf videl, aký má pomútený rozum, pochytil ho strach, že už vykonal niečo zlé, a rázne vykročil vpred, s Beregondom a Pipinom v pätách.
(...)
Vyskočil na otepy raždia a dreva, ľahučko dvihol raneného, opäť zoskočil dolu a niesol ho k východu. Faramir pritom zastonal a v sne volal otca.
Denethor sa mykol ako človek, precitajúci z tranzu, v očiach mu pohasli plamene a zaplakal. "Neber mi syna !" vyhŕkol. "Volá ma !"
"Volá, ale ešte k nemu nemôžeš," odvetil Gandalf. "Na prahu smrti musí hľadať uzdravenie, a možno ho nenájde. Tvojou úlohou je však vyjsť do bitky o svoje mesto, kde ťa možno čaká smrť. To v srdci dobre vieš !"
"Už sa nepreberie," bedákal Denethor. "Prečo by sme mali ešte žiť ? Prečo by sme nemali ísť bok po boku do náručia smrti ?"
"Ty, správca Gondoru, nemáš právo určiť si hodinu smrti," odvetil Gandalf. "Tak konali iba pohanskí králi pod nadvládou Temnej moci - zabíjali sa v pýche a zúfalstve, vraždili svoj rod, aby si uľahčili vlastnú smrť."
Nato vyniesol Faramira z domu mŕtvych a uložil ho na máry, na ktorých ho priniesli.
"Poď," vyzval ho Gandalf. "Treba nás. Môžeš ešte veľa vykonať."
Denethor sa zrazu rozosmial.
(...)
"Myslíš si, že oči Bielej veže boli slepé ? Nie ! Videli viac, než vieš ty, Sivý blázon ! Tvoja nádej pramení z nevedomosti. Choď si teda a namáhaj sa s uzdravovaním ! Choď a bojuj ! Všetko je márnosť. Nakrátko môžeš víťaziť na bojovom poli. Na deň. Ale proti Moci, ktorá sa dvíha, niet víťazstva. K tomuto mestu sa vystrel iba prvý prst jej ruky. Celý východ je v pohybe. I vietor tvojej nádeje ťa klame, lebo nesie po Anduine loďstvo s čiernymi plachtami. Západ podľahol. Je čas, aby odišli všetci, ktorí nechcú byť otrokmi."
"Po takých radách je víťazstvo Nepriateľa isté." povedal Gandalf.
"Dúfaj si teda !" zasmial sa Denethor.
(...)
Nato vyskočil na stôl a ako tam stál ovinutý plameňmi, zdvihol svoju správcovskú palicu, ktorá mu ležala pri nohách, a cez koleno ju zlomil. Úlomky hodil do ohňa, sklonil sa a ľahol si na stôl, zvierajúc oboma rukami na hrudi palantír. Potom sa povrávalo, že každý, kto doň od tej chvíle pozrel, videl len dve starecké ruky, požierané plameňmi, ak nemal obrovskú silu vôle, aby palantír odvrátil iným smerom.
Gandalf v zármutku a zdesení odvrátil tvár a zavrel dvere. Nato stál chvíľu mlčky, zadumane na prahu a tí vonku počuli iba nenásytný hukot ohňa vnútri. Denethor zrazu mocne vykríkol, potom sa už neozval a už nikdy ho žiaden smrteľník neuvidel.
"Tak odchádza Denethor, Ecthelionov syn," povedal Gandalf. (...) "Došlo tu k zlým skutkom, no zanechajte všetko nepriateľstvo, ktoré vás rozdeľuje, lebo ho zosnoval Nepriateľ a pôsobila tu jeho vôľa. Zaplietli ste sa do siete protichodných povinností, ktorú ste neuplietli."
(...)
"Hoci sa správcovia nazdávali, že o tom tajomstve vedia iba oni, už dávno som tušil, že tu v Bielej veži sa zachoval aspoň jeden zo Siedmich vidiacich kameňov Za dní svojej múdrosti si ho Denethor netrúfal používať a vyzývať Saurona, lebo poznal hranice svojej sily. Múdrosť ho však opustila a obávam sa, že keď narastala hrozba jeho ríši, díval sa doň a Sauron ho oklamal. A po Boromirovom odchode sa doň hádam díval až pričasto. Cítil sa priveľmi veľký, aby sa pokoril pred vôľou Temnej veže, no jednako videl iba tie veci, ktoré mu jej Moc dovolila vidieť. To, čo sa dozvedel, mu nepochybne často poslúžilo, no vidina veľkej moci Mordoru, ktorú mu ukázali, živila v jeho srdci zúfalstvo, a to mu napokon rozvrátilo myseľ."
"Teraz už viem, čo mi bolo také čudné !" ozval sa Pipin, ktorého pri tej spomienke striaslo. "Pán Denethor odišiel z komnaty, kde ležal Faramir, a až keď sa vrátil, zdal sa mi zmenený, starý a zlomený."
- Pán prsteňov: Návrat kráľa, kapitola "Denethorova hranica" (1. slov. vyd., Slovart, 2002)
----
"Tolkienbáči"
predvídal podliehanie dezinformáciám, zvráteným manipuláciám,
závislosti na negatívnych správach (mean world syndrome), a následnú
zmenu správania na beznádej a nihilizmus. Predvídal to už v 50. rokoch. ;-)
Ešte šťastie, že sa cez palantíry nedá zdieľať obsah... hoci Sauron ich
vedel šikovne "hacknúť" a nastaviť "ich algoritmy" vo svoj prospech.
Nie je náhoda, že aj v Tolkienovom najznámejšom románe sa neustále opätovne vynára leitmotív "Nepriateľ je mocný len vďaka tomu, že sa nás neustále usiluje rozdeľovať, oberať o nádej, zastrašovať". Skrátka, malé zlo šikany aplikované vo veľkej mierke, až na úroveň vyhrážania sa celým krajinám a národom, popierania ich práva na dôstojnosť a na existenciu. Tolkien v svojom Legendáriu neznázorňoval zlo ako výsadu jeho dvoch najväčších bubákov (Melkora a Saurona), on naopak výrazne zdôrazňoval povestnú "banalitu zla". Navonok banálne pôsobiace zlo, ktoré konajú smrteľníci a dovoľujú tak zlu narastať a šíriť sa.
Väčšina záporákov v jeho dielach nie sú fantazijní lotri, ale jednotlivci, ktorí podľahnú cynizmu, pýche, sebectvu, povchnosti... Zabudnú na skromnosť, zdravú mieru hrdosti, na ohľaduplnosť a láskavosť k blížnym. Malé zlo, zlo skrývajúce sa za "dobrý úmysel" alebo sebaľutujúce výhovorky, sa však časom transformuje na veľké zlo.
To narastajúce banálne zlo niekedy doženie aj kedysi obetavých a cnostných k tomu, že si osvoja temne ladené svetonázory. Prestanú vnímať ľudí ako ľudí, prestanú vnímať podstatné veci v živote (zaslepí ich moc, bohatstvo, násilie, túžba po sláve a iné hlúposti), vidia v každom nepriateľa... Prestanú veriť, že svet nie je o dokazovaní si niečoho, že svet nie je o moci a utláčaní, že svet je darom a nie je ihriskom, kde si bez následkov môžeme robiť čo chceme. Povedané kresťanským slovníkom, nastane zatemnenie ich sŕdc a duší.
Tolkien na vlastnej koži videl zlo prvej svetovej vojny. Jeho synovia bojovali v ešte odpornejšej druhej svetovej vojne. Tolkienovi sa veru nepáčil ani nástup Studenej vojny, ktorej konca sa nedožil. Necítil potrebu reflektovať zlo dávnych vojen, ani zlo modernej vojny a zlo moderných autokracií a totalít. Bol pridobrý autor na mudrovanie a kazateľstvo o modernom svete. Ale cez svoje fiktívne príbehy sa dotkol nadčasových tém, ktoré ostanú večne aktuálne. Dennodenne nás obchádzajú strašidlá vojen, katastrof, nenávisti, rozdeľovania, preklínania iných, zaslepenej nedôvery. Niekedy ich šíria prehnane zúfalí, no ešte častejšie ich šíria tí, ktorí žiaľ konajú podľa varovného porekadla "v ústach med, v srdci jed", bez toho, aby pochopili jeho varovnosť. Títo druhí sa radi zvyknú prezentovať ako večné obete iných a odmietajú si priznať akékoľvek vlastné chyby.
(Smutnosmiešne je, že takéto správanie v Tolkienových dielach predvádzajú nielen radoví ľudia zvábení sladkými rečami a klamstvami zla, ale aj Tolkienoví arcizloduchovia, Melkor a Sauron. Melkor je detinský a sebastredný, je nihilistom nenávidiacim svet, šťastie iných a fakt, že ho väčšina odmieta uctievať ako falošného boha. Postupnými prehrami príde o krásne pozlátko a povrchnú pretvárku. Tolkien ho veľavravne vykresľuje ako čoraz démonickejšieho, no aj biedneho a úbohého netvora. Nakoniec je porazený a skutočným Bohom uväznený v prázdnote mimo fyzického sveta. Sauron začne ako Melkorov nohsled, a hoci sa časom stane z učňa nový hlavný zloduch, Sauron sa skrýva za iné nasladlé, "múdro znejúce" výhovorky. Tvrdí, že chce len "nastoliť poriadok". Samozrejme, z jeho pohľadu "poriadok" nastane len vtedy, ak si každého podmaní, oberie svet o všetku slobodu a všetkých vzdorujúcich pohluší. Je rovnako detinský, sebastredný a svojim spôsobom hlúpy ako jeho bývalý šéf Melkor. A hoci je prefíkaný, taktiež ho porazí vlastná zloba a jeho utkvelá predstava, že je nedotknuteľný a neomylný génius. Ako podotkol sám Tolkien, "nič nie je na počiatku zlé, ani Sauron nebol nevyhnutne zlý", len úplne zahodil akúkoľvek etiku a podľahol pokušeniu moci.)
Gondorský správca (regent) Denethor v horeuvedenom citáte z kapitoly nariekal, že je všetkému koniec, niet nádeje, treba sa rozlúčiť so životom... a iné porazenecké mánie. Na jednej strane máte k postave sympatie, lebo skutočne zažila a videla traumatické veci, ktoré by zamávali aj nebojácnym človekom jeho kalibru. Denethor bez zveličenia trpí depresiou a strašné vízie v palantíre jeho duševný a citový stav ešte zhoršili. Na druhej strane však vidíte, že takýmto správaním nedosiahne nič, a dokonca oslabuje šancu jeho krajiny odpovedať na vyslovene existenčnú hrozbu bezcitného nepriateľa.
Gandalf Denethorovi síce jeho správanie povyčíta, ale zároveň mu ponúkne aj priateľskú ruku. Poď, nádej neumrela, nesmieš tomu zlu skočiť na udičku. Presne o to mu ide, aby sme sa vzdali, aby sme plakali v kúte, ľutovali sa a vyhlasovali koniec sveta. Chce nás poraziť v našich mysliach, primitívnym strachom, a drzým, nečestným zavádzaním.
Keby počas obliehania mali viac času, som presvedčený, že by Gandalf ponúkol aj starému mrzútovi Denethorovi priateľskú terapiu. Otvoril by mu opäť oči, aby Denethor pochopil, že v strachu a žiali naletel... hm, Sauronovým dezinformáciám... a že v skutočnosti nie je všetkým dňom koniec. Ani náhodou. Nepriateľ je podstatne slabší, než sám seba prezentuje. Lebo Nepriateľ chápe, že najväčšia zbraň je klamstvo, prezentovať seba ako neporaziteľného, všemocného, ako Nepriateľa, ktorému budete vždy s plačom a ohnutým chrbátom ustupovať.
A práve preto väčšina víťazstiev v Tolkienovom Legendáriu prebehla buď čestným, pacifistickým vzdorom a úctou k pravde, alebo nezahadzovaním odvahy a neustupovaniu tým, ktorí ubližujú slabším, zraniteľnejším, menším, pokojamilovným.
Máte strach z konfliktov ? Nekonajte zbabelo, konajte smelo, a tak, aby ste novým konfliktom nepomáhali. Ja osobne veľmi neuznávam násilné metódy akéhokoľvek druhu, a zároveň neuznávam ustupovanie konfliktom. Ak máte náladu na modlenie sa, modlite sa. Modlite sa pokojne a jasne: Modlite sa za to, aby každý na našom kontinente aj svete pochopil, že "kto sa chopí meča, ten zhynie mečom". Kto sa chopí prvý, kto bude túžiť ublížiť slabším a hľadať si výhovorky, ten zhynie prvý. Môže to zaobaľovať a vymýšľať výhovorky pre konanie zla, ale pravdu výhovorky nezaujímajú. A pravda je nekonfliktná. Modlite sa za to, aby každý, kto začne vojenskú alebo akúkoľvek inú agresiu, veľmi rýchlo pochopil, že sa podieľa na zle a neoklame ani Boha, ani iných. Vybabre iba sám so sebou. Modlite sa za to, aby každý, komu dali do rúk "meč" a rozkázali "zaútoč na susednú krajinu, ublíž blížnym, na dôvody sa nepýtaj" urobil presný opak. Hodil ten "meč" o zem a povedal "Nie. Ostávam tu a nejdem nikam.".
Niektorí v našom dnešnom svete ešte stále hlúpo fantazírujú o veľkých ríšach neslobody a nonstop vojen, a nedokážu dospieť a pochopiť, že skutočná budúcnosť je úplne iná. Skutočná budúcnosť nie je v dobývaní, vyhrážkach a hraní sa na mocných, budúcnosť spočíva v rovnoprávnosti, slobode a vzájomnom porozumení medzi krajinami a národmi. Nik nie je a nemá byť nikoho sluhom, ani vojnovou korisťou. A tí, ktorí sa posmievali zvrchovanosti a samostatnosti iných krajín, raz vo svojej pýche sami prídu o zvrchovanosť a samostatnosť. Každá vysnená ríša v dejinách padla, každá jedna. Budúcnosť nepatrí ríšam, ale úcte, slobode a rovnoprávnosti.
Myslím si, že Gandalfovo odmietanie akéhokoľvek kapitulantstva by zahrialo pri srdci aj nebobú Otu Plávkovú. Ak neviete, kto bol Ota Plávková, a prečo by mala patriť medzi najpríkladnejšie a najetickejšie feministické statočnice našich povojnových dejín, prosím, naštudujte si podrobne jej život, statočnosť, zásady a vzdorovanie totalite. Podobne ako Tolkienove príbehové nuansy, veľmi reálne skúsenosti pani Plávkovej a jej statočnosť vám veľa dajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára