Ako sa tak dívam na Kronera, zrazu mi napadne čudesná asociácia: "Sranda. Výzor, útlejší vzrast, prchkosť, v prípade tejto postavy podrobná znalosť šermu. Z Joža Kronera by výzorovo aj herecky bol dobrý Gurney Halleck v nejakej staršej filmovej adaptácii Herbertovej Duny." Priznám sa, Gurneyho som si už zamladi predstavoval nejako tak podobne ako Joža Kronera.
Tá asociácia mi nedala pokoj, a o dva týždne neskôr som mal hotové ďalšie allohistorické zamyslenie do tejto rubriky. Pozrime sa teraz do alternatívneho 1980s sveta, kde pokusy o sfilmovanie Duny v Spojených štátoch viazli viac ako v našej častovej priamke. A to do tej miery, že to vzdal aj David Lynch. Na druhej strane Atlantiku sa však stala zvláštna vec. V jednom z českých vydavateľstiev už koncom 70. rokov odobrili preklad Herbertovej Duny, preklad vznikol (povedzme, že rovnako kvalitný ako ten prvý v Československu, z konca 80. rokov) a čo bolo najzaujímavejšie, padol do oka istým filmárom a scenáristom.
DUNA (na motívy románu "Dune")
Réžia: Martin Hollý ml.
Produkcia: Slovenská filmová tvorba Bratislava (Československo), Taurus Film, Omnia Film (Spolková republika Nemecko)
Krajina pôvodu: Slovensko (čiastočne koprodukované s produkčnými spoločnosťami zo Spolkovej republiky Nemecko)
Podľa románu autora: Frank Herbert
Prípravná fáza: 1981-1982
Nakrúcanie: jún 1982 - november 1983
Postprodukcia: december 1983 - máj 1984
Premiéra: 10. jún 1984
Obsadenie:
Vladimír Hajdu - Paul Atreides
Jozef Adamovič - vojvoda Leto Atreides
Soňa Valentová - lady Jessica Atreides
Jozef Kroner - Gurney Halleck
Elo Romančík - Thufir Hawat
Juraj Kukura - Dr. Wellington Yueh
Milan Kňažko - Duncan Idaho
Anna Grissová - šedout Mapes
Pavol Mikulík - Dr. Liet Kynes
Marián Geišberg - Stilgar
Petra Vančíková - Chani Kynes
Vlado Černý - Jamis
Kamila Magálová - Harah
Boris Farkaš - Otheym
Ľubomír Paulovič - Korba
Vilma Jamnická - sajadína Rammallo
Juraj Slezáček - Esmar Tuek
Marek Ťapák - Staban Tuek
Vladimír Müller - barón Vladimír Harkonnen
Andrej Hryc - Glossu-Rabban Harkonnen
Andrej Kraus - Feyd-Rautha Harkonnen
Ivan Mistrík - Piter de Vries
Viera Strnisková - Gaius Helen Mohiam
Emil Horváth ml. - gróf Hasimir Fenring
Ladislav Chudík - padišáh-imperátor Shaddam IV z rodu Corrino
Jana Nagyová - princezná Irulan Corrino
Helena Krajčiová - Alia Atreides (dieťa)
Leopold Haverl - vyslanec Vesmírnej Gildy
a Peter Rúfus (hlas) - komentár dokumentárnych záznamov o Impériu
Lokality nakrúcania:
- Filmové štúdiá Koliba (väčšina interiérových scén, vrátane síčov, mesta Arrakén a rôznych palácov)
- Šranecké piesky na Záhorí (neďaleko Lakšárskej Novej Vsi, rôzne exteriéry Arrakis)
- viaceré slovenské kameňolomy (Dargov, Brekov a Nižný Hrabovec, skalité exteriéry Arrakis)
- Súľovské skaly, Veľký Rozsutec, Bukovské vrchy, plesá vo Vysokých Tatrách (exteriérové zábery znázorňujúce Caladan)
- poľské pobrežie Baltského mora (exteriérové ilustračné zábery pobrežia Caladanu)
- arborétum Mlyňany, arborétum Borová Hora (park a areál hradu Atreidov na Caladane)
- Oravský hrad (niektoré interiéry hradu Atreidov na Caladane)
- Botanická záhrada v Košiciach (interiérové scény skleníka v Arrakénskom paláci)
- púšť Wadi Rum v Jordánsku (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
- púšte v Uzbekistane (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
Vedúci kameramani: Stanislav Szomolányi a Jozef Šimončič
Hudba: Svetozár Stračina (orchestrálne leitmotívy), Marián Varga a Collegium Musicum (elektronické ambienty a ambienty založené na elektrickej gitare)
Scénické návrhy a kulisy: Viliam Ján Gruska (zdroje inšpirácie zahŕňali priečelie skalného mesta Petra v Jordánsku, skalné obydlia vysekané do tufu v Brhlovciach na južnom Slovensku, a ľudová architektúra rôznych kultúr z Blízkeho Východu, Európy a iných častí sveta)
Špeciálne efekty a výprava:
Väčšina efektov bola dosiahnutá buď prostredníctvom praktických miniatúr alebo "in-camera" efektov pri nakrúcaní. Vo filme bolo použité len malé množstvo optických efektov, keďže ich nasadenie bolo vyhodnotené ako trochu nákladné a pravdepodobne nespresvedčivo pôsobiace pri porovnaní so zahraničnými produkciami. Režisér Martin Hollý trval na tom, že premietanie scenérií na pozadie, obzvlášť v scénach lietania nad terénom, by pôsobilo príliš zastarane, a taktiež odmietol návrhy o kombinovaní hraných záberov so zábermi v pozadí, ktoré by obsahovali optické efekty. Piesočné červy, zberače korenia, scény s vesmírnymi loďami
(vo vesmíre, s planétami v pozadí, a tiež pristávanie, atď.) boli všetky vytvorené za pomoci miniatúr a miniatúrnych kulís. Mierka bola zosúladená tak, aby kontinuita týchto záberov pri prechode k čisto hraným záberom nepôsobila umelo. Na výrobe sekvencií s miniatúrami sa podieľala aj západonemecká časť produkčného tímu.
Pre ornitoptéry bola použitá kombinácia trikových techník, vrátane nefunkčných externých atrapových kulís, dvoch rozdielnych atrapových úprav interiéru kabíny prenajatej helikoptéry, a čo bolo najkľúčovejšie,
širšie exteriérové zábery a zábery-detaily na diaľkovo riadené miniatúry. Spomínané modely stvárňovali rýchle mávanie krídel ornitoptér, a ich kokpity obsahovali veľmi detailné miniatúrne figúrky postáv sediacich vnútri kabíny. Letecké zábery preletu ponad púštny terén boli nakrútené pomocou prenajatých vrtuľníkov. Interiérové zábery kokpitov ornitoptér, s hercami odetými v svojich kostýmoch, boli nakrúcané priamo vo vzhľadovo mierne upravenom interiéri prenajatého vrtuľníka Alouette III (tieto interiérové úpravy boli vykonané niekoľkokrát, aby jeden vrtuľníkový kokpit dokázal stvárňovať interiér viacerých typov fiktívnych ornitoptér). Vhodným strihom táto kombinácia použitých trikových techník pomáhala vytvoriť dojem relatívne plynulo nadväzujúcej ilúzie sledu scén: Postavy nastupujúce do toptér, štart a vzlet toptér, interiérové zábery kabíny s postavami sediacimi v kabíne, s výhľadom na okolitý púštny terén (keďže všetky panorámy za oknami boli autentické zábery z kokpitu letiaceho vrtuľníka), potom zábery pristávajúcej toptéry a zábery postáv vystupujúcich z nej. Všetky vonkajšie zábery celých toptér boli stvárnené pomocou diaľkovo riadených modelov. Pre udržanie vzhľadovej konzistentnosti obsahoval dizajn týchto diaľkovo riadených miniatúr predok kabíny, ktorý bol veľmi podobný predku skutočného vrtuľníka Alouette III. Vo zvukovej postprodukcii boli pre toptéry vytvorené úplne nové ruchy pozadia (pre exteriérové aj interiérové zábery) a herci prítomní v záberoch z interiéru kokpitu predabovali svoje pôvodné repliky postsynchrónmi.
Niekoľko najčastejšie používaných kostýmov filteršiat (nosených hlavnými postavami) mali do seba zabudované ozajstný, i keď veľmi zjednodušený systém cirkulácie vody, ktorý pozostával z tenkých trubičiek vnútri kostýmov. Toto opatrenie bolo pre kostýmy vyvinuté, aby hercom neprišlo nevoľno počas nakrúcania na púšťach v zahraničí alebo domáceho nakrúcania na ostrom slnku počas vrcholiaceho slovenského leta.
Prevažná väčšina kostýmov filteršiat, nosených komparzistami v pozadí scén, však takéto úpravy nemala. Išlo výlučne o kostýmy bez riadnej funkčnosti, keďže sa s nimi nakrúcalo len krátko, a komparzisti sa v nich objavovali maximálne niekoľko minút.
Scény zaplnené Paulovými halucinačnými víziami boli vytvorené kombináciou hraných scén, kamerových filtrov a niekoľkých menších optických efektov.
Prakticky jediný optický efekt, ktorý kombinoval reálne hrané zábery s fiktívnymi predmetmi, boli nočné zábery zobrazujúce dva mesiace planéty Arrakis, videné na jej nočnom nebi. Použitie tohto optického efektu bolo jediným ústupkom režiséra Hollého, ktorý sa inak pevne držal svojej zásady "žiadne optické efekty v pozadí".
Po určitých ťažkostiach počas predprípravnej fázy dospel tím zodpovedný za výpravu k záveru, že "ibádové oči" vídané medzi Fremenmi by predstavovali príliš prplavú prácu, ak by mali byť vytvárané airbrushom nakrútených políčok alebo nejakou formou optických efektov. Produkčný tím sa namiesto nasadenia týchto metód rozhodol povyzvedať, či by sa nedali objednať špeciálne upravené kontaktné šošovky, ktoré by mohli pomerne presvedčivo stvárniť modro-modré sfarbenie očí Fremenov (kde aj bielka majú tmavomodrý nádych). Československo bolo krajinou, ktorá pred niekoľkými desaťročiami vynašla moderné kontaktné šošovky (viď Otto Wichterle), takže existujúce české znalosti ich výroby prišli nečakane vhod. Hoci finálna verzia použitých kontaktných šošoviek nebola úplne dokonalá, podarilo sa nimi dosiahnuť vzhľad očí opísaných v románe, bez vytvorenia čudných odrazov alebo vizuálnych chybičiek v záberoch nakrútenej stopáže.
Všetky interiérové scény síčov a drvivá väčšina interiérových scén vo verejných budovách a palácoch bola nakrútená v ateliéroch Filmových štúdií Koliba v Bratislave. Okrem toho bolo jedno z väčších zákutí jedného z ateliérov vyhradené pre detailnú kulisu používanú pri nakrúcaní pouličných scén v Arrakéne. Okrem nakrúcania na jednotlivých zahraničných lokalitách boli mnohé z menších exteriérových scén, ktoré nevyžadovali presvedčivejšie púštne prostredia, nakrúcané aj na Slovensku, s využitím viacerých rozhľahlých kameňolomov s prirodzenými stenami "púštnych" farieb a dokonca aj lokalita Šranecké piesky na Záhorí, jediná a drobná piesočná "púšť" na Slovensku. Tieto oblasti boli užitočné aj pri dodatočnom nakrúcaní "prerábok" v exteriéroch a pre nakrúcanie scén s diaľkovo riadenými miniatúrami, obzvlášť tými, ktoré vyžadovali nakrúcanie pod holým nebom. Štáb filmu sa nemohol vrátiť do zahraničia pre nakrúcanie prerábok a doplňujúcich scén, keďže na opätovné vycestovanie finančne nestačil rozpočet, takže všetky scény a stopáž vyžadujúce nakrúcanie v zahraničí sa museli nakrútiť prednostne a v súlade s rozvrhom nakrúcania. Aby sa zaručilo, že nebude potrebné dodatočné nakrúcanie v zahraničí, režisér a scenáristi kládli vo finálnej verzii scenára veľký dôraz na čo najlepšie doladenie scén vyžadujúcich zahraničné nakrúcanie, keďže si nemohli dovoliť dodatočne robiť veľké zmeny.
Väčšina rekvizít atrapových krisnožov bola vyrobená z tvrdšieho penového materiálu, aby sa predišlo nehodám s nechceným bodnutím alebo pichnutím počas simulovaných súbojov. Niekoľko "hrdinských" rekvizít krisnožov (t.j. pre hlavné postavy) bolo vyrobených z robustnejšieho materiálu, opatrne a zručne vyrezané z dreva. Povrchy penových aj drevených rekvizít krisnožov boli potom viacnásobne a detailne lakované, textúrované a podrobené zvetrávacím úpravám, aby pôsobili čo najprirodzenejšie, ako keby boli skutočne vyrobené zo zubov piesočných červov. Fiktívne uniformy vojakov jednotlivých rodov boli založené na historických zdrojoch inšpirácie, predovšetkým na uniformách z prvej svetovej vojny a 20. rokov 20. storočia. Brnenia nosené niektorými vojakmi a strážami (vrátane jednotiek rodu Atreidov) boli navrhnuté výberom a modifikáciou dielcov z replík historických brnení a z prebytkových kusov ochranného odevu poriadkovej polície (nedávno vyradených z používania a odkúpených produkčným štábom). Návrhári kostýmov a brnení dodali brneniu vo filme "sčasti-stredoveký, sčasti-moderný" vzhľad. Pokúšali sa upraviť a dokopy plynule poprepájať jednotlivé prvky tak, aby vzniklo niečo, čo vyzerá nadčasovo, a tým trefne zapadá do atmosféry sveta budúcnosti v Dune. Chladné zbrane zapožičané pre film boli historickými replikami alebo autentickými starožitnosťami, a drvivá väčšina už bola použitá v iných filmových produkciách. Režisér Hollý a scenáristi prízvukovali rekvizitárom a zbrojárom produkčného tímu, aby vyberali zbrane, ktoré budú evokovať viacero odlišných období a regiónov. Patrili sem verné repliky stredovekých dýk a kratších mečov, blízkovýchodných nožov, dýk a kratších šablí, historické dýky a kindžály z Kaukazu, štandardizované vojenské kindžály z obdobia prvej svetovej vojny, vojenské tesáky a bojové/zákopové nože z 19. storočia a z prvej svetovej vojny.
Stvárnenie osobných silových štítov vo filme predstavovalo ojedinelý príklad opakovane využitých, no zámerne neprehnaných optických efektov. Štíty boli zobrazované ako úplne neviditeľné. Na prítomnosť zapnutého štítu poukazoval takmer úplne tichý bzukot a rozsvietenie sa niekoľkých kontroliek na rekvizitách predstavujúcich generátory Holtzmannovho štítového poľa (tieto rekvizity boli nosené na opasku alebo na zápästí). Akonáhle nejaká čepeľ začala búšiť do štítu, čepeľ začal pohlcovať odlesk chladnejšieho, belavého odtieňa, a keď sa čepeli podarilo preniknúť štítom, odtieň jej lesku sa posunul do teplejších farieb, takmer ako keby ju niekto začal zahrievať vo vyhni.
Hollý, ktorý mal averziu k používaniu optických efektov pokiaľ to nebolo nevyhnutné, bol ochotný schváliť iba mierne použitie vizuálneho farebného retušovania na čepeliach. Obával sa, že keby boli scény súbojov a bojov so zapnutými štítmi ponechané bez akýchkoľvek obrazových náznakov, jednotlivé súboje by vyzerali nepresvedčivo (t.j. ako keby herci len predstierali vzdorovanie štítom pomocou pomalého útoku čepeľou).
Spočiatku prevládal u tvorcov dojem, že stvárnenie lumín (v angl. orig. glowglobes) bude možné iba tak, že kým sa budú vznášať, nebudú v zábere nikdy vidieť celé. Odstrániť tenké drôty zo záberu zobrazujúceho vznášajúce sa luminy bolo posúdené ako finančne príliš nákladné a vizuálne nepresvedčivé. Avšak, nakoniec sa prišlo na šikovný trik. Luminy sa spravidla objavovali v záberoch z chodieb, miestností a iných interiérov, ktorých steny a pozadie mali pomerne konzistentnú farbu alebo povrchovú textúru. Tenučký drôt, na ktorom zhora visela lumina, bol natretý tak, aby sa čo najviac zhodoval a prekrýval s farbami a textúrou steny v pozadí. Potom sa s drôtom dalo v rámci záberu pohybovať, z určitých vybraných kamerových uhlov, vytvárajúc tak ilúziu, že sa lumina vznáša a presúva úplne sama. V záberoch, kde takýto typ nakrúcania nebol možný, sa použila odlišná technika. Extrémne tenké a priehľadné drôty (hrúbkou pripomínali skôr o trošku hrubšie nite) boli použité na nakrúcanie zdanlivo levitujúcej luminy. Niektoré z atráp lumín sa počas nakrúcania uvoľnili a spadli na zem, no takéto pokazené zábery boli pomerne zriedkavé, a väčšina sa našťastie podarila. Vo väčšine prípadov sa ponad záberom dokázalo pohybovať rameno kamerového žeriavu alebo mechanizmus ukrytý v strope ateliéra - tieto pomaly a plynule presúvali skrytý drôt určitým smerom, a z jeho dolného konca visela zažatá atrapa luminy. V jednej scéne bola použitá atrapa luminy zostrojená z veľmi ľahkých materiálov, a do jej vnútra bol umiestnený malý magnet. Táto lumina bola potom bezdotykovo zdvihnutá za pomoci silného electromagnetu, ukrytého pod tenkou vrstvou imitujúcou reálne pôsobiaci povrch jednej vodorovnej plochy. Takéto bezdotykové zdvihnutie luminy pomocou skrytých elektromagnetov stvárnilo luminu pri jej aktivácii po ukončení "oddychu" v spánkovom móde, a jej opätovnom vzlietnutí dohora a levitovaní vo vzduchu.
Úplné stvárnenie Navigátorov Gildy, či už prostredníctvom bábkových metód alebo protetických masiek, bolo vyhodnotené ako pridrahé a vzhľadom na dej predlohy aj nepotrebné. Namiesto toho sa niektorí tvorcovia rekvizít a efektov zamerali na vytvorenie mechanickly ovládanej atrapy čudesne, takmer mimozemsky pôsobiacej ruky Navigátora, s blanitými prstami. Táto pohyblivá atrapa ruky bola následne nakrútená v zábere-detaile tak, že vyčnievala spoza jedného okraja záberu. Pomyslený vlastník ruky sa vznášal vnútri nádrže naplnenej melanžovým plynom. K záberom boli pridané zvukové efekty a ruchy zvláštneho, nie celkom ľudsky znejúceho dýchania. Krátka scéna, v ktorej sa atrapa ruky Navigátora objaví, netrvá vo filme ani pol minúty. Za sklom navigátorovej nádrže vidíme osvetlenú miestnosť-komnatu s mierne industriálnym architektonickým štýlom. Do miestnosti vstúpi postava skúseného člena Vesmírnej Gildy (Leopold Haverl), ktorého nasleduje prekvapený nováčik (novic ?) Gildy. Nováčik sa díva na melanžovú nádrž s Navigátorom, ústa má z výjavu prekvapene pootvorené. Poukazuje to na jeho zjavný šok z výzoru niekdajšieho človeka obývajúceho nádrž (a na to, že prekvapenie bolo ráznejšie, než očakával).
Film zlomil dovtedajšie slovenské filmové rekordy v počte kaskadérov v jednom zábere, a tiež rekord v počte kaskadérov, ktorí sa podieľali na nakrúcaní na konkrétnej lokalite. Duna sa stala jedným z najdrahších nehistorických a nefantazijných filmov v celej dovtedajšej histórii slovenských produkcií, hoci film v skutočnosti nezlomil žiaden rekord v oblasti prideleného rozpočtu.
Svojbytný a trochu nezvyčajný zvuk balisety bol vytvorený audiomixážou zvukových prvkov citary, lutny a elektrickej gitary. Jozef
Kroner sa naspamäť naučil prstoklad pre rekvizitu balisety, ale predstieral všetky scény, v ktorých Gurney Halleck hraje na nástroji (podobne, no presvedčivejšie, než niektoré jeho predchádzajúce roly v dvoch rôznych slovenských fantazijných filmoch zo začiatku 80. rokov).
Skladateľ Svetozár Stračina zaloboval, aby sa do audiomixáže pre balisetu dostali aj zvukové prvky citary. Argumentoval, že lutna je nielen stredovekým európskym nástrojom (ktorý dobre zapadá do neo-feudálneho rázu sveta Duny), ale pochádza z veľmi podobného blízkovýchodného nástroja, oud. Zvukový prvok lutny/oud by hudobne zjednotil európske a blízkovýchodné kultúrne prvky fiktívnej budúcnosti Duny.
Po roku 1990 sa režisér Hollý a viacero talentov z tímu pre výpravu priznali, že dali cez západonemecké produkčné konexie potajme zakúpiť a prepašovať zo Západu do Československa jeden knižný výtlačok. Konkrétne, ilustrované vydanie Herbertovej Duny z roku 1978, s čiernobielymi a farebnými ilustráciami Johna Schoenherra. Hoci
Hollý a filmový štáb chceli filmu dodať svoju vlastnú kreatívnu víziu, dopočuli sa o uznaní, ktoré sa Schoenherrovi v priebehu dvadsiatich rokov dostalo ako de facto dvornému ilustrátorovi série Duna. Akonáhle sa dozvedeli, že iba pred niekoľkými rokmi spolupracoval na vytvorení ilustrovaného vydania románu, rozhodli sa zaobstarať si výtlačok. I keď priamo nekopírovali Schoenherrove predstavy o prostrediach a postavách románu, využili ich ako určitú nápovedu pre umelecké stvárnenie atmosféry diela a pre výtvarné návrhy vo filme. Až do 90. rokov bol tento filmovým štábom vlastnený výtlačok The Illustrated Dune jediným exemplárom svojho druhu v celom bývalom Československu.
----
Frank Herbert sa počas druhého polroka 1984 postupne dozvedel o vyslovene smelej slovenskej adaptácii jeho románu Dune. Informácie o nakrúcaní filmu boli udržiavané prevažne v tajnosti, obzvlášť mimo krajín strednej Európy, a to až do neskorej postprodukčnej fázy, relatívne krátko pred premiérou. Chvíľu trvalo, kým sa prevažne ústne správy o novom filme rozšírili na západnej strane európskej Železnej opony, a ešte o niečo dlhšie, aby sa dostali do severoamerických vedecko-fantastických kruhov.
Duna mala v skutočnosti spočiatku určité právne problémy, a to ešte aj po oficiálnej premiére. Zašlo to tak ďaleko, že filmový štáb nadobudol prestrašené obavy z toho, že im Frank
Herbert pošle list, v ktorom im pohrozí zažalovať celú produkciu a zabrániť vzniku akýchkoľvek pokračovaní. Frank sa dopočul o zahraničných debatách ohľadom filmu. Našťastie sám od seba kontaktoval štáb, úprimne zvedavý na film, hoci si ho nemal možnosť pozrieť. Hollému a štábu odľahlo. Využili známosti v západonemeckých produkčných spoločnostiach, s ktorými koprodukčne pracovali na filme. Boli pripravené dve-tri kópie špeciálnej verzie s pridanými anglickými titulkami a kópie boli po určitých prieťahoch a vybavovačkách odoslané do Spojených štátov.
Herbert onedlho odpísal, potom, čo niekoľkokrát pozorne sledoval film. Dokonca si počas neskorších pozretí robil aj poznámky. Filmovému štábu sa z jeho odpovede uľavilo, znela až prekvapujúco nadšene. Frank v nej dokonca prisľúbil pomoc s vybavením všetkých právnych problémov, ktoré by mohli nastať u súčasných vydavateľov série Duna.
Herbert sa priznal, že sa mu adaptácia nielen páčila, ale bol vyslovene spokojný s pozornosťou, akú štáb venoval scenáru, využitiu filmovej reči a detailov v hereckých výkonoch, namiesto ťažkopádneho vysvetľovania vecí divákom. Taktiež ocenil, že tvorcovia dali jasne najavo ich pochopenie tém, ktoré chcel skúmať v príbehu knižnej predlohy. "Vašu adaptáciu som začal sledovať s nízkymi, rezervovanými očakávaniami. Čakal ma príjemný šok z toho, ako dobre váš tím a obsadenie zvládli oživiť svet románu, jeho atmosféru, príbeh a
témy, a to všetko bez utiekania sa k prehnanému zjednodušovaniu alebo inému podceňovaniu vašich divákov. Považujte vašu adaptáciu za úspešnú !"
Frank Herbert sa nijako netajil tým, že vôbec nemá v láske akékoľvek komunistické, ani ultrapravicové, či akékoľvek podobné totalitné režimy, no bol veľmi šťastný, že sa jeho román dočkal tak silnej odozvy v prehliadanej krajine Varšavskej zmluvy, a že inšpiroval natoľko zanietenú filmársku prácu. Dokonca sa priznal, že vzájomné uznanie výtvarných a príbehových tém na oboch stranách Železnej opony mu dodáva nádej, že sa svet v budúcnosti možno opäť stane zjednotenejším miestom, skôr či neskôr. Najhlavnejšie však bolo, že Herbert popri pomoci s doriešením práv pre prvý film prisľúbil aj pomoc s vybavením filmových práv pre dve potenciálne filmové pokračovania. (Dal tiež najavo, že osobne považuje za najpravdepodobnejšie nepokračovať vo filmovej sérii po adaptovaní románu Deti Duny. Vnímal to tak, že filmová technológia potrebná na presvedčivé adaptovanie románu Božský imperátor Duny ešte nejestvuje alebo zatiaľ technicky nedospela. Navyše, pre skromnejšie slovenské filmové štúdiá by aj väčšina najnovších efektových technológií tých rokov bola ešte pridrahá a aj z politických dôvodov neprístupná.)
Čulá korešpondencia medzi filmármi a autorom predlohy pokračovala až do jeho úmrtia v roku 1986. Každých pár týždňov alebo aspoň raz za niekoľko mesiacov dorazila Herbertovi pošta alebo naopak pošta od Herberta. Frank sa snažil odpovedať a odpísať, vždy keď si popri písaní románu Kapitula Duna a plánovaní siedmeho a posledného dielu (ktorý ostal nedokončený) našiel čas. Hoci celkové množstvo korešpondencie nebolo až také veľké, bolo veľmi nasýtené informáciami a postrehmi oboch strán. Dnes je táto pôvodná korešpondencia súčasťou zbierok archívu Slovenského filmového ústavu.
Neskôr boli zhotovené fotokópie a o niečo neskôr aj digitálne skeny pôvodnej korešpondencie a boli poskytnuté Herbertovým dedičom, a po čase dokonca aj Herbertovej fanušíckej obci. K podobnej výmene došlo aj medzi dedičmi a archívmi Slovenského filmového inštitútu, keď SFÚ dostal množstvo fotokópii listov a materiálov napísaných Hollým a filmovým štábom.
----
SPASITEĽ DUNY (na motívy románu "Dune Messiah")
Réžia: Martin Hollý ml.
Produkcia: Slovenská filmová tvorba Bratislava (Československo), Taurus Film, Omnia Film (Spolková republika Nemecko)
Krajina pôvodu: Slovensko (čiastočne koprodukované s produkčnými spoločnosťami zo Spolkovej republiky Nemecko)
Podľa románu autora: Frank Herbert
Prípravná fáza: 1985-1986
Nakrúcanie: september 1986 - február 1987
Postprodukcia: február 1983 - august 1987
Premiéra: 12. september 1987
Obsadenie:
Vladimír Hajdu - Paul Atreides, zvaný Muad'Díb
Petra Vančíková - Chani Kynes
Milan Kňažko - Hayt / Duncan Idaho (ghola)
Marián Geišberg - Stilgar
Natália Hasprová - Alia Atreides
Jana Nagyová - princezná Irulan Corrino
Boris Farkaš - Otheym
Zuzana Mauréry - Lichna / Scytale (predstieranie podoby Lichny)
Peter Bzdúch - Bijaz
Dušan Jamrich - Scytale ("skutočná" forma)
Vlado Černý - Scytale (predstieranie podoby Jamisa)
Viera Strnisková - Gaius Helen Mohiam
Dušan Lenci - Edric, Navigátor Gildy
Ľubomír Paulovič - Korba
Kamila Magálová - Harah
Soňa Valentová - lady Jessica Atreides (cameo rolička)
Jozef Kroner - Gurney Halleck (cameo rolička)
Jozef Adamovič - vojvoda Leto Atreides (cameo rolička vo vízii)
Marek Ťapák - Staban Tuek
Leopold Haverl - vyslanec Vesmírnej Gildy
a Peter Rúfus (hlas) - komentár dokumentárnych záznamov o Impériu
Lokality nakrúcania:
- Filmové štúdiá Koliba (väčšina interiérových scén, vrátane síčov, mesta Arrakén a rôznych palácov)
- Šranecké piesky na Záhorí (neďaleko Lakšárskej Novej Vsi, rôzne exteriéry Arrakis)
- viaceré slovenské kameňolomy (Dargov, Brekov a Nižný Hrabovec, skalité exteriéry Arrakis)
- Súľovské skaly, Veľký Rozsutec, Bukovské vrchy, plesá vo Vysokých Tatrách (exteriérové zábery znázorňujúce Caladan)
- poľské pobrežie Baltského mora (exteriérové ilustračné zábery pobrežia Caladanu)
- arborétum Mlyňany, arborétum Borová Hora (park a areál hradu Atreidov na Caladane)
- Oravský hrad (niektoré interiéry hradu Atreidov na Caladane)
- Botanická záhrada v Košiciach (interiérové scény skleníka v Arrakénskom paláci)
- púšť Wadi Rum v Jordánsku (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
- púšte v Uzbekistane (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
Vedúci kameramani: Stanislav Szomolányi a Jozef Šimončič
Hudba: Svetozár Stračina (orchestrálne leitmotívy), Marián Varga a Collegium Musicum (elektronické ambienty a ambienty založené na elektrickej gitare)
Scénické návrhy a kulisy: Viliam Ján Gruska
Špeciálne efekty a výprava:
Väčšina efektov v druhom dieli prevzala overené postupy z prvého filmu, z ktorého sa vykľul prekvapujúci hit. Filmový štáb a dizajnéri výpravy z prvého filmu Duna boli dostatočne jasnozriví, aby si ponechali všetky prvky a prostriedky z už dokončených efektov, ktoré im dobre poslúžili počas nakrúcania doma a v zahraničí. Toto výrazne uľahčilo prechod z ukončenej produkcie prvého filmu do prípravných prác a nakrúcania pokračovania. Tak ako v prvom filme, aj v pokračovaní boli len minimálne využité optické efekty. Dôraz bol opäť kladený na navzájom zmiešané trikové techniky využívajúce miniatúry, "in-camera" efekty a iné praktické efekty.
Jedným z najprepracovanejších a najkomplexnejších nových efektov pre film bolo plnohodnotné stvárnenie Gildového Navigátora, menovite kormidelníka Edrica, jedného z členov sprisahania snovajúceho atentát na Paula Atreida. Produkčný tím filmu vyskúšal množstvo navzájom odlišných nápadov a výtvarných návrhov predtým, než dospel k rozhodnutiu ako oživiť postavu Edrica. Keďže počítačovo generované efekty (CGI) boli úplnou novinkou aj na západnej strane Železnej opony, jediné skutočné prostriedky prístupné pre vytvorenie postavy Navigátora boli buď použitie komplexnej a detailnej humanoidnej bábky, alebo využitie herca v detailnom protetickom kostýme. Po krátkom období predprípravnej fázy, keď štáb skúmal nápad s bábkou, režisérovi aj členom produkčného tímu napadlo, že aj tá najlepšia bábka, ktorú by dokázali vytvoriť, by mohla divákom pripadať trochu priumelá a tým pádom aj nepresvedčivá. Táto obava bola obzvlášť vypuklá pri snahe stvárniť reč Navigátora, mimiku jeho úst a tváre. Výprava a produkčný tím sa začínali obávať, že sú s rozumom v koncoch. Po jednom večeri plnom diskusie medzi produkčným tímom, návrhármi protetických efektov a režisérom sa však dospelo k podnetnému kompromisu. Nepoužila by sa len jedna z týchto dvoch metód, pokúsili by sa vhodne skombinovať obidve metódy a dosiahnuť nimi čo najlepší výsledok.
Väčšina tela Navigátora by bola stvárnená detailnou,
diaľkovo riadenou bábkou s vnútri skrytými drôtmi a káblami, no Edricova tvár a všetky jej výrazy a reč by boli stvárňované ozajstným hercom v živo pôsobiacej protetickej maske ! Počas neskoršej fázy obsadzovania hercov pre druhý film, bol po vystriedaní viacerých potenciálnych adeptov do roly nakoniec vybraný Dušan Lenci. Do veľkej miery sa o to zaslúžil jeho osobitý a inteligentne znejúci hlas. V tlači sa povrávalo, že potom, ako bola Lencimu prvýkrát aplikovaná dokončená protetická maska Edricovej tváre, a otvoril oči a pozrel sa na seba v zrkadle, vyhlásil užasnuto, "Pánečku ! Aké zvláštne... Naozaj ste ma prerobili na náramne podivného chlapíka...".
Napriek Lenciho počiatočným obavám, že nebude schopný presvedčivo pohybovať svojimi umelými perami a očnými viečkami, tieto prvky masky boli pomerne rýchlo doladené tak, aby ich pohyby pôsobili plynule a nezaťažovali hercovu tvár. Medzitým sa pracovalo na bábke tela Navigátora, pri ktorej sa počítalo iba so zábermi z predných uhlov. Nohy, ramená a ruky bábky boli diaľkovo riadené prostredníctvom mechanických drôtov a malých servomotorčekov. Boli navrhnuté tak, aby vytvárali dojem vznášania sa nad zemou (tento optický klam bol potrebný pre stvárnenie Edricovho vznášania sa vnútri nádrže s korením melanž).
Pri výrobe bábky sa nemrhalo, využili sa aj už existujúce dielce. Konkrétne, produkčný tím vylepšil a zdokonalil existujúcu atrapu jednej ruky Navigátora, ktorá sa objavila v krátkej scéne v prvom filme. Vytvorili pravorukú kópiu tejto umelej ľavej ruky, a výtvarníci tímu potom obe ruky upravili tak, aby dodali mierne odlišné detaily ich povrchu. Ramená a ruky bábky potom pôsobili prirodzene a unikátne, aby zvýraznili realizmus, o ktorý sa výprava pri tvorbe bábky snažila. Nemala to byť len presvedčivá bábka, ale takmer umelý herec, rovnako presvedčivý ako hrané postavy. Obidve ruky a novovytvorené ramená boli integrované do finišujúcej bábky v životnej veľkosti. Končatiny bábky a prsty rúk boli testované aj niekoľko dní, aby sa predišlo zdržaniu s potenciálnymi opravami počas nakrúcania. Edricovo telo, hoci prevažne odeté do niečoho, čo pripomínalo hi-tech potápačský odev s emblémom Gildy na hrudi, bolo mimo odevu pokryté vráskavou pokožkou. Atrapová pokožka mala povrchovú textúru takmer ako u žabej alebo ropušej kože, ale s menej výraznou farebnou paletou. Jednotlivé farebné odtiene pokožky boli inšpirované rôznymi farebnými odtieňmi púšte. Zadná strana bábky bola skrytá pomocou premysleného rozvrhnutia kulís a použitia nútenej perspektívy počas nakrúcania.
Za bábkou sa ukrýval určitý typ výklenku pre herca. Dušan Lenci neskôr žartoval, že vliezať do daného výklenku bolo ako vstupovať do drobnej ponorky alebo hlbinného či vesmírneho skafandra, do ktorých sa nastupuje zozadu. Vyslovil určité obavy z toho, že bude musieť dosť dlho stáť v priestore za bábkou, takže štáb mu veľmi ochotne zmontoval improvizované sedadlo pripomínajúce barovú stoličku. Po rokoch, počas nakrúcania interview pre zákulisné dokumenty remasterovaných verzií série na domácich nosičoch, Lenci opäť zažartoval: To, ako bol pohodlne usadený na tej stoličke, vo vyvýšenej polohe vnútri Edricovej melanžovej nádrže, mu nechtiac vnuklo pocit znudeného panovníka pokojne sledujúceho jeho nižšie usadených kolegov hercov. Interiér melanžovej nádrže bol vytvorený použitím priehľadného skla určitého farebného nádychu, farebne upravených podsvietených prvkov tesne nad dlážkou nádrže, a využitím vnútri sa vznášajúceho dymu zo suchého ľadu. Výsledný záber zobrazoval Navigátora Edrica, vznášajúceho sa vnútri valcovitej nádrže naplnenej melanžovým plynom.
Vzhľadom na prítomnosť špióna kultúry Tleilaxanov v príbehu, prefíkaného tvárového tanečníka známeho ako Scytale, bolo tiež nevyhnutné použiť kreatívne kamerové uhly, triky so zakrývaním tváre a rúk herca, a rôzne strihové techniky v strižni, aby väčšina premien tvárového tanečníka ostala skrytá a tajomná. V dôsledku toho sa väčšina Scytalových vzhľadových premien udiala mimo kamery. Avšak, podobne ako v prípade zmutovaného, obojživelníka pripomínajúceho humanoida Edrica, aj v prípade tvárových tanečníkov chcel Martin Hollý rovnako zdôrazniť ich bizarnosť, a tým aj ich podstatu ako umelých ľudí, produktov tleilaxského bioinžinierstva. Medzi rokmi 1984 a jeho úmrtím v roku 1986, Frank Herbert naďalej pokračoval v písaní si so štábom, vymieňali si poštu s novými informáciami v relatívne pravidelných intervaloch. Hollý bol dostatočne prezieravý na to, aby sa Herberta v jednom z listov opýtal, ako by asi vyzerala pôvodná, neutrálna podoba... tvárí... tvárových tanečníkov... ak by sa s ňou niekomu niekedy ukázali. Frank odpovedal na otázku podelením sa o opis z piateho dielu jeho série, t.j. Heretics of Dune (Kacíri Duny), ktorý prvýkrát vyšiel nedávno, v roku 1984. (Takéto otázka by bola len jednou z mnohých otázok a odpovedí, ktoré Herbert spísal do určitého FAQ/ČKO prehľadu pre filmový štáb.) Štáb nebolo treba dvakrát pýtať, produkčný tím sa s vervou pustil do jednorazovej protetickej masky pre Scytalovu posmrtnú podobu. Masku navrhli podľa opisu z Kacírov. Bola omnoho menej pohyblivým kusom protetiky než maska vyrobená pre postavu Edrica, pretože nepotrebovala byť použitá v záberoch, kde sa rozprávalo. Aj napriek tomu však bola veľmi detailne spracovaná.
Dušan Jamrich, druhý z dvoch "protetických Dušanov", ako oboch hercov prezýval štáb, si nasadil Scytalovu masku pre iba pár krátkych záberov jeho mŕtvej tváre. Tak či onak však považoval masku za prekvapujúco efektívnu vo vyvolaní pocitov odcudzenosti a tiež za poriadne strašidelnú. (V 90. rokoch sa medzi filmovými fanušíkmi vynorila moderná legenda, že Jamrich po nakrúcaní trpel nočnými morami, pretože ho veľmi znepokojil jeho výzor, keď sa uvidel v zrkadle s protetickou maskou na tvári. Jamrich toto však spochybnil ešte v prvej dekáde 21. storočia, keď sa o tejto roky šírenej fáme prvýkrát dopočul.) V hotovom filme Paul Atreides, za pomoci včasného zásahu Duncana Idaha a jeho vlastného novorodeného syna Leta II, prejde cez rozum Scytalovi a zabije ho. Scytale sa krátko pred tým vyhrážal zabitím Paulových detí a pokúšal sa ho vydierať, žiadajúc, aby sa Paul poddal požiadavkám jeho pánov, obávanej kultúry Bene Tleilax. Keď Paul zabije Scytala, a zachráni tým malého Leta a
Ghanimu, dočkáme sa záberu na Scytalovu tvár, ležiacu na zemi, s mierne pootvorenými ústami. Tvár sa premenila z jej obvyklej podoby (stvárňovanej priamo Dušanom Jamrichom) na ohavnú tvár, s humanoidným, no napoly neľudským výzorom (stvárnenú pomocou jednorazovej protetickej masky). Tvár priamo z Herbertovho opisu ! ("Okrúhlasté tváre, takmer bez brady, nosy ako mopslík,
drobné ústa, čierne gombičkové oči, a nakrátko ostrihané biele vlasy, ktoré im odstávali z hlavy ako štetiny na kefe.")
V celej scéne, ktorá sa odohráva predtým, tvárový tanečník Scytale niekoľkokrát zmení svoju podobu a hlas. Potom, čo prestane používať podobu Otheymovej dcéry Lichny (ktorú potajme a úkladne zabil), používa Scytale pred Paulom istý čas svoju "štandardnú" tvár, no následne na chvíľu zmení podobu na Jamisa, Fremena, ktorého Paul zabil pri súboji v prvom filme. Scytale sa pokúša pohrávať s Paulovou mysľou, prehĺbiť jeho výčitky svedomia a pocit viny. Pre nakrútenie tejto krátkej scény si rolu Jamisa zopakoval Vlado Černý, hoci v scéne v skutočnosti hrá Scytala v inej podobe. Potom, čo tvárový tanečník potrápi Paulovo svedomie premenou na Jamisa, sa vráti späť k svojej "štandardnej" tvári. Začne sa posmievať Paulovmu duševnému trápeniu a začne sa vyhrážať zmenou svojej tváre a hlasu do podoby Paulovho nebohého otca, Leta I. Sľubuje Paulovi, že mu v podobe jeho otca vynadá a bude ho zhadzovať a očierňovať, aby tak Paula mentálne zlomil. Táto vyhrážka sa však neuskutoční, pretože Paul sa rýchlo ujme príležitosti, ktorá sa mu naskytne, a zabije Scytala. Hoci režisér Hollý chcel v danej scéne priamo predviesť triky so zmenou podoby tvárového tanečníka, nadobudol dojem, že pridať do scény zmenu tváre na Leta I.
by scénu melodramatizovalo a preháňalo. Nápad s Jozefom Adamovičom v roli Leta I., ako
sa posmieva Vladimírovi Hajduovi v roli Paula, nebol nikdy nakrútený. Avšak, Adamovič si svoju rolu vojvodu Leta I. zopakoval v Paulových víziách, ktoré sa objavili v prvých dvoch tretinách filmu. (Ďalšie krátke cameo roličky vo filme pozostávali z lady
Jessicy a Gurneyho na Caladane, hĺbajúcich nad tým, ako sa teraz Paul má, a či by ho nemali prísť navštíviť po nedávno prežitom pokuse o atentát v Arrakéne. Tieto scény boli do scenára filmu doplnené a nakrútené, aby sa udržala určitá kontinuita s neskorším návratom oboch postáv do hlavného deja, v priebehu plánovaného tretieho filmu.)
Divákov v kine v roku 1987 fascinovala prvá scéna v ktorej sa objavil kormidelník Edric, a podobne ich zaujala aj neskoršia scéna, kde Scytale skúša svoje manipulatívne mentálne triky a kde po smrti skončí so strašidelne pôsobiacou tvárou. Už pár sekúnd po mrazivom prvom dojme z Edrica, pri ktorom záber kamery pomaly stúpal vyššie, od jeho blanitých nôh až po jeho grotesknú, napoly rybiu, napoly ľudskú tvár, čakali na divákov prvé slová postavy, v nezameniteľnom Lenciho hlase:
"Dúfam, že cestovanie na totooo... stretnutie, sa ukáže ako zmysluplná investíccciiiaaa... môjho času." (na niekoľko okamihov sa stratí vo vlastných myšlienkach, hľadí kamsi do prázdna, ako keby bol v tranze alebo rozprával z čudesného, horúčkovitého sna)
"Prešmyknutie červou dierou prebehlo bez ťažkostí, Holtzmannov pohon a všetky systémy v normálnom stave,
spektrálna trieda cieľa je G2, cieľová orbita planéty s terestriálnym typom kôry, vstup na orbitu potvrdený, gravitačná jama pohodlná pre bezpečný vstup dopravnej lode... Odlišnýýý pociiit... áááno. Pred polhodinou, podľa imperiálneho časového štandardu..." (prestane vymenúvať a opäť venuje pozornosť svojím spolu-sprisahancom) "...ja a moji bratia piloti sme práve ohli priestor. Prileteli sme z obežnej dráhy planéty Ixxxx... Mnoho... Zvláštne. Mnoho strojov na Ixe. Strojov. Prečo ? Hmmm..." (zahľadí sa na Korbu, potom na Mohiamovú) "Takže, aký je váš plán ?"
Hollý a mnohí členovia produkčného tímu v interview po rokoch rozprávali aj o tom, ako sa diváci cítili trochu sklamaní neprítomnosťou mimozemskejšie pôsobiacich bytostí v prvom filme. Hoci príbeh románu prirodzene obmedzoval takéto scény, Hollý mal v pláne naplno využiť prítomnosť postáv Edrica a Scytala vo vizuálnom rozvíjaní fiktívneho sveta pre potreby druhého filmu. Ako poznamenal sám režisér Hollý, "autor predlohy vo svojej knižnej sérii vôbec nezahrnul mimozemšťanov podobných ľuďom. No vo vzdialenej budúcnosti, v ktorej sa odohráva dej série, jestvuje množstvo ľudí, ktorí sa takpovediac stali mimozemšťanmi, prostredníctvom umelých metód alebo ich vedľajších účinkov". Edricov zvláštny, akoby duševne neprítomný štýl reči v niektorých scénach, mal pripomenúť divákom, že Gildoví Navigátori nie sú zmutovaní len fyzicky, v dôsledku neustáleho vystavenia organizmu vplyvu korenia, ale ešte aj ich psychológia je posunutá na úplne iné vnímanie časopriestoru, než u ľudí, ktorí nie sú predávkovaní a zmutovaní korením. Navigátori sú tiež "ženatí s ich vlastným povolaním" a natoľko zladení s dopravnými hviezdoletmi, ktoré pilotujú, že senzory lodí tvoria takmer druhú sadu zmyslov u jednotlivých Navigátorov. Snímače lode pre ne predstavujú zdroj informácií rovnako osobný a autentický, ako ich vlastné fyzické zmysly. (Edricov výzor v tejto fiktívnej adaptácii by bol podobný dlháňskejšej a štíhlejšej variácii na túto bábku Navigátora z prvej televíznej minisérie. Ruky by mal o niečo menej netopierovité, skôr ako ručnú obdobu svojich nôh. Oba páry končatín by mali žabovitý nádych a výsledný dojem z postavy by bol štíhly a zlovestne pôsobiaci muž-obojživelník žijúci v mikrogravitácii.)
Edricova poznámka o "bratoch pilotoch" mala poukázať na až
pseudo-mníšsky charakter Gildy, ako určitý mužský protiklad druhého mystického rádu Impéria, ženami ovládaný rád Bene Gesserit. (Rôzne odevy zástupcov Gildy v tejto filmovej sérii bývajú často prirovnávané k zmesi odevu mníchov a zámožných stredovekých kupcov, tu a tam s pár pridanými hravými anachronizmami, napr. mnohí Gildári nosia slnečné okuliare-"imidžovky" s dymovo-zafarbenými šošovkami, v štýle okuliarov 60. a 70. rokov.)
Scény s útokom spaľovača kameňa na Arrakén, pri ktorom Paul Atreides a mnohí nešťastní miestni prídu o zrak, boli vytvorené za pomoci niekoľkých jednoduchších optických efektov, viacerých kamerových filtrov a pozastavených záberov.
----
DETI DUNY (na motívy románu "Children of Dune")
Réžia: Martin Hollý ml.
Produkcia: Slovenská filmová tvorba Bratislava (Československo), Taurus Film, Omnia Film (Spolková republika Nemecko)
Krajina pôvodu: Slovensko (čiastočne koprodukované s produkčnými spoločnosťami zo Spolkovej republiky Nemecko)
Podľa románu autora: Frank Herbert
Prípravná fáza: 1989
Nakrúcanie: máj 1989 - február 1990
Postprodukcia: apríl 1990 - september 1990
Premiéra: 14. október 1990
Obsadenie:
Martin Hrebeň - Leto II Atreides
Monika Haasová - Ghanima Atreides
Natália Hasprová - Alia Atreides
Jana Nagyová - princezná Irulan Corrino
Milan Kňažko - Duncan Idaho (ghola)
Marián Geišberg - Stilgar
Branislav Mišík - Farad'n Corrino
Anna Javorková - princezná Wensicia Corrino
Bronislav Križan - bašár Tyekanik
Vladimír Hajdu - kazateľ-pustovník / Paul Atreides
Soňa Valentová - lady Jessica Atreides
Jozef Kroner - Gurney Halleck
Zuzana Kapráliková - Sabiha
Petra Vančíková - Chani Kynes (cameo rolička vo vízii)
Kamila Magálová - Harah (cameo rolička)
Vladimír Müller - barón Vladimír Harkonnen (cameo rolička vo víziách)
a Peter Rúfus (hlas) - komentár dokumentárnych záznamov o Impériu a záverečné slovo
Lokality nakrúcania:
- Filmové štúdiá Koliba (väčšina interiérových scén, vrátane síčov, mesta Arrakén a rôznych palácov)
- Šranecké piesky na Záhorí (neďaleko Lakšárskej Novej Vsi, rôzne exteriéry Arrakis)
- viaceré slovenské kameňolomy (Dargov, Brekov a Nižný Hrabovec, skalité exteriéry Arrakis)
- Súľovské skaly, Veľký Rozsutec, Bukovské vrchy, plesá vo Vysokých Tatrách (exteriérové zábery znázorňujúce Caladan)
- poľské pobrežie Baltského mora (exteriérové ilustračné zábery pobrežia Caladanu)
- arborétum Mlyňany, arborétum Borová Hora (park a areál hradu Atreidov na Caladane)
- Oravský hrad (niektoré interiéry hradu Atreidov na Caladane)
- Botanická záhrada v Košiciach (interiérové scény skleníka v Arrakénskom paláci)
- púšť Wadi Rum v Jordánsku (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
- púšte v Uzbekistane (exteriérové zábery Arrakis, hlavné púštne lokality nakrúcania)
Vedúci kameramani: Stanislav Szomolányi a Jozef Šimončič
Hudba: Svetozár Stračina (orchestrálne leitmotívy), Marián Varga a
Collegium Musicum (elektronické ambienty a ambienty založené na
elektrickej gitare)
Scénické návrhy a kulisy: Viliam Ján Gruska
Špeciálne efekty a výprava:
Väčšina efektových techník bola opäť zdedená z predchádzajúcich dvoch filmov. V porovnaní s predchádzajúcimi dvomi filmami bolo už podstatne menej nepreskúmaného teritória v oblasti potrebných trikov. Väčšina výraznejších nových efektov sa sústredila na vizuálne zvýšenie veku hercov o niekoľko rokov. Obzvlášť to bolo badať v prípade Hajduho v roli Paula (teraz žijúceho na púšti ako tajomný pustovník známy iba ako Kazateľ), Nagyovej princezny Irulán, Hasprovej Alii Atreidovej, alebo
Kňažkovho Duncana Idaha. Mierne "ostarujúci" make-up bol použitý aj v prípade Geišbergovho Stilgara a Valentovej lady Jessicy. Keďže Irulán bola v príbehu tretieho filmu takmer o dvadsať rokov staršia, než v čase udalostí prvého románu, jej vypočítavá sestra Wensicia Corrinová bola obsadená herečkou Javorkovou, o niekoľko rokov staršou od Nagyovej. Toto pomohlo vytvoriť dojem, že Wensicia je mladšou sestrou v rámci dvojice, ale obe sestry sú si vzhľadom na približný vek vzhľadovo blízke,
a Irulán má byť o niekoľko rokov staršia z dvojice súrodencov. (Kým v realite to bolo naopak.)
Pre Leta II. bol vytvorený špeciálny protetický oblek. Mal predstavovať biologický odev, ktorý si Leto pre seba svojpomocne vytvorí prikladaním piesočných pstruhov (lariev piesočných červov) k svojmu telu. Okrem scén, kde vytvára tento biologický pancier bol protetický oblek použitý aj v scénach Letovho návratu do Arrakénu a pri jeho konfrontácii s Aliou, jej regentským dvorom, fremenským kizarátom, a ostatnými členmi rodu Atreidov. Martinovi Hrebeňovi nebolo príjemné nosiť protetický oblek, no vynasnažil sa v ňom vydržať počas nakrúcania jednotlivých pasáží vo finálnej tretine filmu. Oblek bol našťastie potrebný len v relatívne malom množstve scén, takže herec si v ňom nemusel pridlho vytrpieť neustále nepohodlie.
Jedným zo zapeklitejších aspektov tretieho dielu bolo, ako vo filme stvárniť lazánských tigrov. Finálnym riešením bolo prenajať dvoch krotkejších bengálskych tigrov, uspať ich, a potom na predné časti ich tiel (hlavy, plecia, predná časť chrbtovej osi) navliecť špeciálnu odevnú protetiku. Po prebudení tigrov sa filmový štáb a skúsený vlastník tigrov poponáhľali, aby nakrútili jednotlivé zábery do scén, v ktorých zvery hľadajú Leta a Ghanimu a prechádzajú do útoku. Nakrúcanie týchto scén bolo zvládnuté za jediný deň a po jeho skončení boli tigre opäť uspané a protetické doplnky im boli okamžite sňaté. Krátko nato ich previezli naspäť domov a spokojne sa prebudili doma u majteľa. Práca s tigrími scénami sa tým však nekončila. Produkčný tím skonštruoval verne pôsobiacu protetickú bábku hlavy lazánskeho tigra, a presvedčivo pôsobiacu súpravu dvoch protetických tigrích láb. Tieto boli ovládané o niečo sofistikovanejšou verziou mechanizmu, ktorý už bol dávnejšie využitý pre funkčný model Navigátorovej ruky v prvom filme, a pre úplnú bábku tela Navigátora Edrica z druhého filmu. Protetická hlava a laby lazánskeho tigra sa objavili iba v scénach, kde sa Leto a Ghanima skrývajú pred tigrami v púštnej jaskynke, do ktorej sa im podarilo vliezť, aby ušli pred dvojicou útočiacich mačkovitých šeliem. S výnimkou jediného dôkladne pripraveného záberu, využívajúceho nútenú perspektívu, sa ani Martin Hrebeň, ani Monika Haasová nikdy neobjavili v tom istom zábere alebo tej istej filmovej lokalite ako dva krotké tigre v protetických doplnkoch použité pri nakrúcaní.
Po premiére tretieho filmu sa pre pomerne veľký záujem verejnosti uskutočnila putovná výstava, ktorá postupne precestovala Československo na turné trvajúcom celý jeden rok. Obsahovala najrôznejšie rekvizity, kostýmy, modely a miniatúry, protetické a makeupové efekty. Jej súčasťou bolo dokonca aj niekoľko televíznych obrazoviek, koré opakovane prezentovali zákulisné scény z nakrúcania jednotlivých troch filmov: Prípravu optických efektov, efekty s miniatúrami, a spájanie všetkých použítých trikových techník a nakrútenej suroviny prostredníctvom premysleného strihu.
O putovnej výstave vznikol krátky dokument. Dnes sa dá spolu s ostatnými zákulisnými dokumentmi a bonusovými materiálmi nájsť na DVD a Bluray vydaniach filmovej trilógie.
----
Počas tridsiatich rokov od dokončenia filmovej trilógie Duna málo vychodené cestičky žánru slovenskej science fiction kinematografie doteraz nezažili ďalší projekt podobnej veľkosti, záberu a ambície.
Po dokončení filmovej trilógie mal režisér Martin Hollý pocit, že akékoľvek pokusy o vytvorenie hranej adaptácie Božského imperátora Duny by boli jednoducho príliš náročné. Obzvlášť v oblasti efektov nevyhnutných na realistické vykreslenia Leta II v jeho zmutovanej podobe pripomínajúcej piesočného červa. Ďalší problém by predstavoval fakt, že príbeh románovej predlohy by bol veľmi filozoficky ladený. Zdalo sa, že režisér chcel tieto rozumné výhrady ďalej podčiarknuť epilógom tretieho filmu, ktorý pozostával zo zhustenej montáže zobrazujúcej dianie v budúcnosti Duniverza, v priebehu nasledujúcich 5000 rokov. (Aby ste mali určitú predstavu o tom, ako bola táto montáž podaná, predstavte si montáž z posledných minút animovaného filmu Royal Space Force: The Wings of Honneamise, ktorá zachytáva osobnú históriu ale aj svetovú históriu alternatívnej verzie planéty Zem objavujúcej sa v danom filme. Aplikujte takýto štýl montáže, ale prevažne hraný, na kontext budúcnosti Duniverza po udalostiach románu Deti Duny, a máte predstavu, ako približne pôsobil ten epilóg.)
Montáž výjavov končila so zámerne neurčitým podtónom, a v jej posledných okamihoch bolo počuť záverečný komentár sprostredkovaný hlasom Petra
Rúfusa. Komentár oznámil, že osud ľudstva aj po páde "božského imperátora" Leta II., následného Roptylu a neskoršieho návratu ľudstva z hlbín nepreskúmaného vesmíru, ostáva stále neistý, s ľudstvom na križovatke. Ešte aj tisícročia po smrti Paula a jeho príbuzných... Sága o Dune sa možno skončila, no komplexný príbeh ľudstva, jeho strašných zlyhaní aj veľkých úspechov, pokračuje ďalej...
Napriek pádu komunizmu, atmosfére "vetra zmien" v Československu na začiatku 90. rokov, a početného zahraničného skloňovania myšlienky, že koniec Studenej vojny znamená akýsi vágny "koniec histórie", Hollého záverečný film v slovenskej trilógii Duna naopak naznačoval, že "história sa nikdy nekončí, a nikdy sa úplne nekončia ani trápenia a výzvy, ktorým ľudstvo musí neraz čeliť". Tento podtón sa silne držal tém Herbertových predlôh a ich bezvýhradného skepticizmu voči akejkoľvek slepej viere v dosiahnutie utópií alebo pokusov o utváranie "lepších zajtrajškov" pomocou pochybných, manipulatívnych a neľudských prostriedkov. Po premiére tretieho filmu si tento aspekt všimli viacerí z uvážlivejších recenzentov, a zdôraznili, že Hollého film je aktuálnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Prehnane uvoľnený postoj k dynamicky sa meniacej budúcnosti vtedajšieho Československa by mohol nechtiac spôsobiť sklzávanie naspäť do autokracie namiesto obnovy demokracie. Opakujúce sa politické a spoločenské problémy nasledujúcich tridsiatich rokov tieto varovania potvrdili. Do tej miery, že počas najťažších a najtemnejších dní 90. rokov slovenskí satirici a filmoví fanušíci viackrát posmešne onálepkovali vtedajšieho premiéra Mečiara a jeho skorumpované a autoritárske správanie vetami typu "barón Vladimír, s niekoľkotisícročným predstihom". Ešte aj viac ako tridsať rokov po dokončení filmovej trilógie vnímajú mnohí diváci trilógiu nielen ako novodobú filmovú klasiku, ale aj ako podnetné zamyslenie sa nad nebezpečenstvom naletenia predstavám o rôznych "ľahkých riešeniach", cynických skratkách a fanatických, totalitných ideológiách.
Začiatkom 80. rokov 20. storočia si režisér Hollý a jeho scenáristickí spolupracovníci vzali k srdcu fiktívnu Litániu proti strachu z Duny: "Strach zabíja myseľ." Napriek zložitej a často umelecky obmedzovanej situácii v Československu 80. rokov sa im podarilo vytvoriť dobre prijatú adaptáciu, ktorá pomohla zakresliť Slovensko na mapu svetovej science fiction kinematografie. Trilógia ostáva uznávaným príkladom filmu tohto žánru zo záverečných rokov pred koncom éry Studenej vojny. Hoci sa v priebehu rokov príležitostne vynorili návrhy na aspoň animovanú adaptáciu Božského imperátora Duny,
v súčasnosti nejestvujú žiadne reálne vyhliadky na vytvorenie ďalšej slovenskojazyčnej filmovej adaptácie diel Franka Herberta, či už ostatných kníh zo série Duna alebo niektorého z jeho ďalších diel.
----
Nefiktívny doslov a poďakovanie
Chcem sa poďakovať všetkým v FB diskusnej skupine "Fantastika na Slovensku a vo svete" za ich pozitívnu odozvu, keď som tento január zverejnil v skupine podstatne kratšiu verziu tohto príspevku. Len ako ďalšie veselé "what if" z mojich občasných úvah o alternatívnej histórii zahraničných aj domácich filmov alebo televíznych seriálov. Ohlas bol priaznivý, a aj sa nám rozbehla pomerne čulá diskusia s podnetnými príspevkami.
Nanešťastie, neskôr, keď som v príspevku editoval text, aby som odstránil pár preklepov a pridal pár doplnených vecí, došlo k nejakej divnej technickej poruche pri ukladaní zmien. Nakoniec to žiaľ dopadlo tak, že mi FB zhltlo príspevok v danej skupine. Hľadal som ho, koľko som vládal, ale zjavne je fuč. Asi vás neprekvapí, ak poviem na rovinu, že som bol z tejto nepríjemnosti sklamaný. Na druhej strane, dostal som perfektnú výhovorku použiť dlhú a úplnú verziu mojich poznámok na vytvorenie tohto článku do mojej série popkultúrnych allohistórií.
Ján Žižka (člen skupiny, nie historická postava) navrhol, že rolu baróna Harkonnena mohol stvárniť napr. aj Peter Debnár. Považoval som to za zaujímavý návrh, ale nesúhlasil som s ním. Podľa mňa tu nie je výzor až tak podstatný, ako schopnosť herca uveriteľne zahrať taký typ negatívnej postavy. Bednár by možno vyslovene zápornú postavu zahrať vedel, ale Müller sa mi zdá jednoducho versatilnejší pre rolu tohto typu. Ako som to opísal v tej (žiaľ, stratenej) diskusii, baróna v tejto adaptácii si predstavujem podobne chladného a pragmatického ako baróna stvárňovaného Skarsgaardom vo Villeneuvovej adaptácii, ale Müllerov barón by navyše svoj chlad a zlobu maskoval za charizmatické a zdanlivo vrelé falošné úsmevy, a za imitovanie bodrej, konverzačnej nálady.
Veronika Brenišinová, alias Myrmanach, v diskusii k príspevku podotkla, že som ako režiséra mohol skúsiť aj Jakubiska. Nesúhlasil som, schválne som vyberal Hollého, lebo by mal k podobnej akčno-dramatickej látke podstatne bližšie. Jakubisko by podľa mňa rýchlo skĺzol do surrealizmu, otáznej a rozvláčnej poetizácie, a dosť samoúčelného uleteného humoru. Jeho verzia Duny by mala podstatne viac spoločného s Jodorowského neuskutočnenou verziou, a aj Lynchovou rozpačitou adaptáciou. Z toho, čo viem o oboch už aspoň desaťročie a pol, musím konštatovať, že jedna mohla skončiť ako mega-podivnosť a druhá zas skončila ako dosť fraškovitá haluz. Preto mám dojem, že Jakubisko by tomu vôbec nepomohol. Má svoje témy a obľúbené prvky, a pre takúto adaptáciu by boli nevhodné. Veronika vtipne zakontrovala, že jej tá potenciálna haluznosť vôbec neprekáža - ona by si takú haluznú adaptáciu Jakubiskom zvedavo pozrela. :-) Proti gustu žiaden dišputát, no podľa môjho skromného názoru, zvedavosť je jedna vec, praktický výsledok vec druhá. ;-)
Jeden pán, opäť si nepamätám ktorý, mi ešte poďakoval za to, že skúšam písať takéto kreatívne alternatívne histórie aj s témou slovenskej popkultúry, nielen zahraničnej. All in a day's work. Okrem môjho konceptu slovenského seriálu na motívy Sherlocka Holmesa som ešte takmer žiadne domáce allohistórie s retro-popkultúrnou tematikou zatiaľ nevytvoril. Držte mi palce, nech to postupne ďalej rozvíjam a nech sa mi postupne nakopia aj slovenské príklady.
Na "likoch" si nezakladám, ale pamätám si, že v stratenom príspevku ich bolo 20, z toho 1 "žasnem". X-)) Ďakujem teda všetkým, ktorých príspevok zaujal, a ktorí ho ohodnotili !
Dúfam, že tento podrobnejší článok na blogu vás zaujal - aj tých, ktorí videli kratšiu verziu v horeuvedenej skupine, aj úplne nových čitateľov - a že vás aj trochu pobavil. Koniec koncov, to je hlavný cieľ tejto rubriky o allohistórii seriálov a filmov.
----
P.S. na záver
Ak ste čitatelia blogu, ktorí nemajú skúsenosť s knižnou sériou o Dune, to vôbec nevadí. Aj keby ste ju nečítali ani v pôvodnom anglickom znení, ani v českom a slovenskom preklade, terminológiu a iné detaily nemusíte hľadať v anglických textoch online. Už takmer dvadsať rokov jestvuje aj veľmi podrobná a veľmi pekne spracovaná slovenskojazyčná online Encyklopédia Duny - v staršej i novšej verzii - kde si všetko môžete ľahko vyhľadať. ;-) Nemýľte sa, Herbertov komplexný a fascinujúci svet budúcnosti vždy mal a bude mať veľa inteligentných fanušíkov aj v Čechách a na Slovensku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára