Vsunúť poistku späť do granátu

Úvaha na dnešné 78. výročie. 

 

 

Pred rokmi, možno aj dvadsiatimi, som na našej verejnoprávnej pozeral starší dokument (cca 90. roky) japonskej verejnoprávnej (NHK) ohľadom udalostí, ktoré sa dnes odohrali už pred 78 rokmi, ohľadom okamžitých dôsledkov pre Hirošimu a Nagasaki, a spamätávania sa oboch miest v priebehu nasledujúceho polstoročia. V Hirošime je okrem parku mieru, pamätníkov obetiam a pár na výstrahu ponechaných ruín verejných budov zo 40. rokov, samozrejme aj múzeum udalostí augusta 1945.

V závere triezveho, vecného, ale veľmi ľudského dokumentárneho filmu bol záber na tvár jedného zo zriadencov múzea, ktorý v priebehu dokumentu pravidelne sprevádzal expozíciami a ponurými exponátmi o obetiach i preživších. Jeho finálne slová v dokumente, povedané s pokojným no varovným výrazom na tvári, obsahovali aj túto myšlienku: "Dobre pamätajte na tieto udalosti. A postarajte sa úplne na celom svete o to, aby takéto múzeum už nikdy nikde nemuseli postaviť.". Vynikajúce zakončenie. Odkaz bol jasný. Obyvatelia dvoch japonských miest si toto vytrpeli a mali by byť nielen prví, ale i poslední. Viac podobných martýrov už ľudstvo nepotrebuje.

V kinách nám práve beží Oppie (osobne ľutujem, že ani po n-tý raz sa mi nepodarilo zohnať premietanie v rozumnom čase). Oppie, založením skôr pokorný ale napriek tomu nedokonalý človek, pár rokov veril, že strach z jadrových zbraní prinúti ľudstvo, aby seklo s vojnami úplne. Až tak ďaleko od pravdy nebol, ale celkom sa to nevyplnilo. My dodnes nevieme, či je fakt, že sme sa zo studenej vojny dostali živí a veci sa obrátili dobrým a menej deštruktívnym kurzom, skôr predvídateľným vývojom, alebo veľkou dávkou šťastia. Sme akurát múdrejší o to, že po ôsmych desaťročiach až pridobre vieme, aké dôsledky by malo frivolné narábanie s jadrovými zbraňami (a okrem neho i neprofesionálne a nekvalitné plánovanie a manažovanie jadrovej energetiky).

Máme síce dnes na svete magorov a tyranov, ktorí sa každé dva dni vyhrážajú jadrovým arzenálom, pretože sa im nedarí vyhrať konvenčnú vojnu proti oveľa menšej a slabšej, no odhodlanejšej krajine, ale ľudstvo posledných cca 80 rokov pokračovalo, aspoň podľa mňa, aj vďaka praobyčajnej zbabelosti. Rétorika a bombastické reči rôznych blbečkov sú jedna vec, ale skutočná odvaha dobrovoľne popraviť seba aj časť sveta (odozva na taký čin by na seba nenechala dlho čakať), to je niečo celkom iné. Takú nemáme. Ešte aj tí najväčší tyrani, pretože sú príliš zamilovaní do seba a do svojej túžby prežiť a užívať si za každú cenu. Zničiť všetko okolo seba je zlé pre užívanie si. A na zneužitie jadrových zbraní potrebujete ochotných vykonávateľov. Takých nenájdete. Máme priradi naše holé životy, ešte aj také, v ktorých sme nič extra nedosiahli.

Dve rané a "slabé" bomby vybuchli vo vzduchu vysoko nad mestami a "len" ich zrovnali so zemou, spálili a okamžite alebo pomaly zabili desaťtisíce ľudí. Stopovú radiáciu dnes ani v Hirošime, ani v Nagasaki nenameráte. Priamo na zemi nič nevybuchlo, a nálože boli aj v porovnaní s tým, čo vzniklo v nasledujúcich štyroch desaťročiach zbrojenia, na úrovni slamky-fúkačky strieľajúcej papieriky. Ani po dvoch zničených mestách vtedajší cisár nezvažoval kapituláciu a aj vtedajšia vojenská junta, čo ako fanatická, pochopila, že im odzvonilo. Japonsko, napriek nejakým muchám, je dnes príkladnou demokraciou, a je tomu tak už od roku 1945, keď sa vzdalo a okamžite sa začalo s rekonštrukciou štátu (japonská verzia nemeckého roku 0).

Tie dve detonácie paradoxne zaručili, že sa predišlo pomalému dobýjaniu fanatického japonského režimu 40. rokov, pri ktorom by nezmyselne prišli o životy milióny Japoncov (donútení juntou brániť ich militaristický režim do posledného dychu - paralely s náckovským Nemeckom či dnešným RuZZkom čisto NEnáhodné) i vojakov Spojencov. Zaručili to, že Japonci začali chápať vojnové zločiny a zlo, ktoré napáchali v Ázii v 30. a 40. rokoch, prečo to nebolo v poriadku, a prečo sa musia kajať. Povojnové demokratické Japonsko má striktne pro-pacifistické, obranné vojenstvo, a podporuje i obranu iných demokracií. Aj tých na opačnom konci sveta, vrátane Ukrajiny. Keby Japonsko mohlo po 45-om živiť mýtus "Neporazili by nás" (ako to po prvej svetovej robili Nemci, Rakúšania, Maďari, atď.), bolo by aj v Japonsku počuť naratívy "veď tie okupované ázijské krajiny až tak netrpeli" a rôzne japonské verzie "dýky do chrbta", "Versailles", "Trianonu" a iných "máme právo na impérium a porobenie slabších" ultranacionalistických somarín. August 1945, kapitulácia a následná povojnová obnova Japonska dali takým obrazným démonom japonského národniarstva permanentný exorcizmus. Tie augustové dni hrôzy neboli spravodlivé. Ale ak stačili na to, aby krajina, ktorá v ranom 20. storočí upadala do špirály totality, "dostala facku" a spamätala sa, svoj smutný účel splnili. A zaručili aj to, že v Japonsku ostáva téma zneužívania jadra, obzvlášť na vojnu, filozofickou i mediálno-umeleckou témou dodnes. Aj po osemdesiatich rokoch. Japonci pritom vždy viedli v oblasti mierovej jadrovej energetiky, aj napriek neprajnej geológii ich domoviny.

My nevieme, či by v nejakom alternatívnom roku 1945 namiesto japonských miest (alebo okrem nich) nemusel byť takto zrovnaný so zemou napr. Berlín, ak by sa miestna hakenkrajcová doomsday sekta, posadnutá obranou ich zbabelého diktátora a jeho partičky sociopatov, naďalej odmietala vzdať a zmyslela si, že sa jej "oplatí" obetovať aj celý nemecký národ. Smutná predstava, že by sme také parky mieru a múzeá mali u nás v Európe, ale ak by sa vtedajšie oslobodzovanie Európy vyvíjalo oveľa horšie, jeden nikdy nevie, aké rozhodnutia mohli padnúť.

Všimnite si tiež, proti komu boli prvé jadrové zbrane vyvinuté. Proti zástupcom a presadzovateľom totality, dobyvačných vojen, militarizmu a pomstychtivosti. Demokratické krajiny, nech sú ich chyby akékoľvek, pochopili, že takáto vojenská technika nesmie (aspoň spočiatku) padnúť do rúk rôznym vyšinutým fašistickým gaunerom. Vzhľadom na to, že aj totalitný východný blok za studenej vojny ostal pri jadrových skúškach v 50. a 60. rokoch a nikdy dané zbrane nepoužil, svedčí o tom, že ešte aj u totalitníkov sa po skončení druhej svetovej vojny rozvinul určitý rešpekt voči čoraz vyššej deštruktívnej sile zbraní hromadného ničenia. Neviem, či by nemecká a japonská totalita 40. rokov, ktorá prevádzkovala pokusy o genocídu celých národov "zo zábavy" (strašné čo i len pomyslieť a napísať) bola podobne zdržanlivá. Neskorší totalitníci a autokrati už aspoň chápali riziká, a to nielen pre celý svet, ale i seba.

Pred rokmi som v jednej zahraničnej eseji ohľadom jadrových zbraní, ich vzniku, napätia za studenej vojny, i pokojnejšej situácie dnes, prečítal aj myšlienku "Ak si predstavíte vytvorenie jadrových zbraní ako granát, z ktorého vytrhnete poistku, no on kupodivu odmieta vybuchnúť, a ste celí nervózni z toho, či buchne alebo nie, jedna z veľkých otázok ľudstva je, či môžeme vsunúť poistku naspäť do granátu.". Možno jedného dňa. Dovtedy, tak ako všetko, čo sme vytvorili skúmaním prírodného sveta okolo nás, nám ostáva jedine zodpovednosť... a celkom prirodzený, "zbabelý" strach, v skutočnosti pud sebazáchovy. Keď sa začiatkom 90. rokov skončila studená vojna - u nás to znamenalo aj odchod kolonizátorov-okupantov, ktorí sa sem napchali v 68-om, a odsun nimi presadzovaných jadrových zbraní zo Slovenska a Česka - a začali sa globálne prijímať prehliadané, no veľmi dôležité opatrenia týkajúce sa výrazného zníženia počtu arzenálov, bol to od roku 1945 jeden z najzásadnejších obratov v našej snahe "vsunúť poistku späť do granátu".

Tak ju teda naďalej vsúvajme naspäť. Raz sa nám to podarí, aj keby sme si zopár zbraní toho typu pre istotu ponechali. Ľudia si cez spomienkový optimizmus, nevhodnú nostalgiu či rovno trápnu propagandu často gýčovo idealizujú druhú svetovú vojnu, či studenú vojnu, ako akési "dobrodružstvo" (fuj), či éru "jednoduchého, čiernobieleho, rozdeleného sveta, ktorý odmietal nuansy, kde bolo jasné, kto je kto" (fuj). Nedoceňujú pri tom, čo sa v našej "nudnej ére" po rokoch 1989-1991 podarilo a naďalej darí. Berú pokojnejšiu atmosféru, neprítomnosť vojny, ľudské a občianske práva a demokraciu ako samozrejmosť, ale zabúdajú, koľko obetí ľudstvo zažilo v 20. storočí, zoči-voči extrémistickým režimom, aby to dotiahlo do dnešného pokojnejšieho sveta, kde ľuďom vojna nevonia, kde ľudia v rozvinutých krajinách nepotrebujú zástupné náboženstvá nacionalizmu, rasizmu, šovinizmu na to, aby sa cítili, že dokážu niečo v živote dosiahnuť. (Niečo dobré, nie prázdne a deštruktívne.) Vážme si našu "nudnú dobu", vážme si odzbrojenie na rozumnú mieru, a podozrievajme radšej tých, ktorí sa rutinne vyhrážajú zneužívaním jadrových zbraní (v súčasnosti zbabelá a trápna krajina na písmeno R., ktorá ešte stále márne sníva o imperializme a porobovaní nevinných.).

A ako v tom staršom dokumente povedal aj pán sprievodca v múzeu v Hirošime, prosím nikdy nedovoľme, aby ľudstvo malo dôvod postaviť ďalšie múzeum na pamiatku obetí mesta zničeného jadrovou zbraňou.

 

----

Externé odkazy

Japonsko si pripomenulo 70. výročie zhodenia atómovej bomby na Hirošimu (SME.sk, 6. august 2023)