Niečo dlhšie. Ale hádam to niektorým bude stáť za pozorné prečítanie.
"Jazdci sa najprv zahniezdili, súhlasne mrmlajúc pri Sarumanových slovách, a potom zmĺkli aj oni, ako opantaní čarom. Zdalo sa im, že Gandalf s ich pánom nikdy nehovoril tak krásne a takými vhodnými slovami. Všetko jeho počínanie s Théodenom sa im zrazu zdalo drsné a pyšné. Do sŕdc sa im vkradol tieň, strach z veľkého nebezpečenstva - z temného zániku marky, do ktorého ich ženie Gandalf, kým Saruman drží rukou odchýlené dvere, z ktorých preniká lúč svetla. Vládlo ťaživé ticho.
"(...)
Čo teda vravíš, Théoden kráľ ? Chceš so mnou mier a všetku pomoc, ktorú ti môže priniesť moje poznanie, nadobudnuté za dlhé roky ?"
(...)
"Zavládne mier," ozval sa Théoden chrapľavým, zadŕhavým hlasom. (...) "Áno, zavládne mier," povedal teraz už jasným hlasom. "Zavládne mier, keď ty a všetky tvoje úklady zhynú - a úklady tvojho temného pána, ktorému by si nás vydal. Si klamár, Saruman, a do ľudských sŕdc zasievaš rozklad. Podávaš mi ruku, a ja vidím len pazúr Mordoru. Krutý a chladný ! Aj keby tvoja vojna proti mne bola spravodlivá - a nebola, lebo aj keby si bol ešte desať ráz múdrejší, nemal by si právo vládnuť mne a môjmu ľudu pre svoj vlastný prospech, ako si túžil - aj tak, čo povieš na horiace domy v Západnom úvale, a na deti, ktoré tam ležia mŕtve ? (...) Som síce bezvýznamný syn svojich predkov, ale lízať ti ruku nemusím. Obráť sa niekde inde. Obávam sa, že tvoj hlas už stratil moc."
Jazdci vyvalili na Théodena oči ako ľudia vytrhnutí zo sna. Hlas ich pána im po Sarumanovej melodickej reči zaznel v ušiach drsne ako krkavčí škrek. Saruman bol chvíľu od zúrivosti celý bez seba. Naklonil sa cez zábradlie, akoby chcel kráľa zraziť svojou palicou. Niektorým sa zamarilo, že vidia hada, chystajúceho sa zaútočiť.
(...)
Tu sa Gandalf rozosmial. Predstava sa rozplynula ako obláčik dymu.
"Saruman, Saruman !" povedal, ešte vždy sa smejúc. "Zmýlil si si povolanie. Mal si byť kráľovským šašom a zarábať si na chlieb - i na údery bičom - napodobňovaním kráľových radcov. (...) Porozumieť si navzájom ? Bojím sa, že ty mi už nemôžeš porozumieť. Ja však tebe rozumiem až pridobre, Saruman. Tvoje argumenty a činy si pamätám lepšie, než sa nazdávaš."
- Pán prsteňov, Dve veže, kapitola Sarumanov hlas
----
"Bola to jedna z najsmutnejších hodín v ich živote. Vyrastali pred nimi veľké komíny, a keď sa priblížili k starej dedine za Povodou, cez rady nových nepekných domov, ťahajúcich sa po oboch stranách cesty, zbadali v celej pochmúrnej a špinavej ohavnosti nový mlyn. Bola to veľká tehlová budova, rozkročená nad riečkou, ktorú znečisťovala dymiacimi, páchnucimi splaškami. Pozdĺž celej Prívodskej cesty boli povytínané stromy.
(...)
"Je to tu horšie ako v Mordore !" rozhorčil sa Sam. "V mnohom o dosť horšie. Tne to do živého, ako sa hovorí. Lebo si živo pamätáme, ako to vyzeralo predtým, kým to tu všetko nezničili."
"Áno, toto je Mordor," prisvedčil Frodo. "Jedno z jeho diel. Saruman preň pracoval celý čas, hoci si myslel, že pracuje pre seba. A rovnako tí, ktorých Saruman oklamal, ako Lotho."
(...)
Vo dverách stál sám Saruman, na prvý pohľad dobre živený a vrcholne spokojný. V očiach sa mu pobavene, no zlomyseľne blýskalo.
Froda zrazu osvietilo. "Sekáč !" zvolal.
Saruman sa zasmial. "Teda si to meno už počul, však ? Tak ma volali všetci v Isengarde. Možno z náklonnosti. Očividne ste ma tu nečakali."
"Nie, nečakal som, ale mohol som si to domyslieť," odvetil Frodo. "Ešte niečo vyvedie - už len tak biedne, podraznícky. Gandalf ma varoval, že si toho ešte schopný."
"Celkom schopný," prikývol Saruman. "A nielen biedne."
- Pán prsteňov, Návrat kráľa, kapitola Vyčistenie Grófstva
----
Podotýkam, že v rozhlasovom spracovaní hral kráľa Théodena Laco Chudík, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami.
V duchu Tolkienovho životného hesla, "nie alegória, ale aplikovateľnosť", sa tu natíska otázka, kto je tu prenesene tým "temným pánom" ? Podľa mňa kombinácia túžby po moci a obyčajnej zbabelosti. Saruman sa dá do spolku so Sauronom práve preto, lebo je opitý slepou túžbou po moci. Aj tak prehrá.
Po všetkých zverstvách a neprávostiach napáchaných v Sarumanovom mene na malom, prostom kráľovstve, padlý a podlý čarodejník Saruman naďalej odmieta priznať chybu. Usiluje sa v štýle "na jazyku med, v srdci jed" presvedčiť každého, aby veril jeho hre na neviniatko, a začal podozrievať a nenávidieť svojich blížnych. Hrdinovia našťastie odolajú jeho hlasu, hoci ich ním veľmi vytrvalo pokúša. Odoláme aj my zvodným, zaliečavým hlasom typu "Ja nie som vinný, to oni, len oni, ich nenáviďte..." ?
Hobitov čaká po návrate domov studená sprcha. Saruman a jeho (bez zveličenia) gangy najatých zločincov a naivnejší, kolaburujúci hobiti, narobili všade materiálnu a ľudskú spúšť. Hobití hrdinovia žili dlho v mylnej predstave, že ich rodnej krajiny sa takéto odporné veci netýkajú, no trpká skúsenosť v nich prebudí vôľu nenechať to len tak.
Choďte slušne a pokojne do ulíc a slušne a pokojne sa postavte proti zlu v našich životoch. Ako pokojní a čestní ľudia, prosím. Zlo sa dobrom a pokojom vytĺka, nie ďalším zlom. Nepristupujme na hru zla, nenapodobujme ho, a zároveň mu ukážme, že sa ho nebojíme. Moc a túžba po moci sú pominuteľné, ľudskosť a porozumenie sú večné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára