Strach

Strach. Á, to magické slovko. Dnes vám poviem niečo o strachu. Kto prečíta pozorne, pochopí. Možno mu to aj niečo dá.

Strach je prirodzená súčasť človeka, dôsledok evolúcie. Strach vie byť dobrý sluha - napr. "Zľakol som sa rachotu, radšej si dám pozor." - ale veľmi, veľmi, veľmi zlý pán - "Skupina X mi povedala, aby som sa slepo bál a nenávidel skupinu Y.". Keď je sluha pánom, a my sme zrazu sluhom, máme samých seba ešte vôbec pod kontrolou ? Nezabúdame v takej chvíli na ľudskosť, a to našu jedinečnú ľudskosť i tú všeobecnú ?

Niektorí si myslia, že medzi obavami a strachom niet rozdielu. Ja osobne si myslím, že rozdiel tam je, a dosť podstatný. Podľa mňa sa obavy rodia predovšetkým (v tom lepšom prípade) z empatie voči iným (ľuďom, živým tvorom všeobecne, svetu/prostrediu). Ak sa o niekoho alebo niečo obávame, neznamená to, že sa hneď trasieme strachom a spúšťame paniku. Znamená to len, že máme obavy. Pociťujeme neistotu, niekedy aj určitú úzkosť, a to ešte aj vtedy, ak sme navonok úplne pokojní.

Povedzme, že nejaký náš kamarát a kamarátka išli v zime po staršom chodníku, omylom stúpili na plytkú zľadovatelú mláku, pošmykli sa a spadli. Trochu sa pri tom doudierali. My sa o tom dopočujeme len narýchlo a bez bližších detailov. Niekto by povedal, že sa začneme "strachovať" o kamaráta či kamarátku, ale hoci je dané sloveso úplne v poriadku, ide skôr o obavu. Obavu o zdravie kamaráta alebo kamarátky, či náhodou neprišli k úrazu. Keď ich neskôr stretneme a dozvieme sa, že boli na vyšetrení a našťastie nemajú z menšieho úrazu následky, určite nám odľahne.

Alebo ďalší príklad. Povedzme, že nejakí zlomyseľní ľudia sa niekomu drzo a hnusne vyhrážajú, hrozia bezdôvodným násilím. Opäť máme obavy, aby tí zlí jednotlivci dotyčným ľuďom neublížili. Nebudem tu teraz moralizovať nad tým, ako treba privolať pomoc, čo treba robiť, atď. Je to len príklad na to, čo pociťujeme, ak máme aspoň aké-také svedomie. Ak nie sme vyslovene človek, ktorého sebecky zaujíma len vlastné holé prežitie za každú cenu, a nikdy sa nepozastaví nad utrpením iných, je vysoko pravdepodobné, že budeme pociťovať obavy. Budeme pociťovať obavy, už len v dôsledku vlastného svedomia. V našej mysli sa ozve nejaká verzia myšlienky "Hej, to nie je správne. S tým treba niečo robiť." a vznikne tak obava o ohrozovaných ľudí, prípadne aj o seba.

Každá obava - tak ako aj strach, ktorý môže no nemusí z obavy vzniknúť - môže mať rôzne formy pôvodu. Aj obava môže byť čisto inštinktívna, riadená skôr živelnou reakciou. Ale môže byť (a v ideálnom prípade aj je) riadená nejakým zamyslením, nejakou rozumovou reakciou. O reálnom základe tej obavy to nemusí vypovedať nič. Uvažovaním si dokážeme vsugerovať aj úplne nezmyselné obavy, a niekedy je inštinktívnejšia obava nevyhnutná. Spravidla však platí, že ak ako mysliace bytosti nie sme leniví a mali sme aspoň trochu výchovy založenej na citovej aj rozumovej rovnováhe, nad našimi obavami sa pozorne zamyslíme.

A tu sa dostávame k fenoménu strachu, a ako sa s ním vysporiadať. Čo myslíte, máme sa zmieriť s predstavou, že proti strachu sa nič robiť nedá, že proti strachu sme vraj bezmocní, že sa strachu treba odovzdať a nechať sa ním unášať ? Ja si v prvom rade vôbec nemyslím, že sme voči strachu až takí bezmocní, či tak ľahko ovplyvniteľní. Aj strach je, do určitej miery, len voľbou konkrétneho človeka. Či sa mu poddá, či ho dokonca bude šíriť. Aj strachu môžete z vlastnej vôle a sebavedome povedať "Nie", a zároveň dbať na osobnú zodpovednosť a na ohľaduplnosť voči iným.

Obavy, obavy, obavy... A kde je strach ? Strach ani nie je nevyhnutný. Strach v situáciách, keď vás niečo vážne vydesí, vyplaší, alebo si bežíte zachrániť život, je prirodzený strach. O niečo altruistickejší strach je, ak sa bojíte o iných, usilujete sa im pomôcť, napr. zo strachu o ich zdravie, ich životy, či zo strachu, že niekto poníži ich ľudskú dôstojnosť.

Nájdu sa, žiaľ, aj také príčiny obáv, keď niekto niečo zlé vyvedie, no nehryzie ho za to svedomie, a má obavy len z toho, aby ho neodhalili, nedolapili. Asi nikoho neprekvapím, ak poviem, že ľudí s takou motiváciou k obávam aj oveľa ľahšie odhalíte, už na prvý pohľad. A rovnako nikoho neprekvapím, ak poviem, že napriek všetkej pretvárke a často i povrchnému pozlátku sa takí ľudia márne snažia vystupovať "normálne" a dôveryhodne, alebo samým sebe nahovoriť, že "ich žiadne svedomie nehryzie, ich žiadne vnútorné protirečenia nedobehnú". Skrátka, altruistické obavy sú nielen zdravšie, ale paradoxne sú aj pokojnejšie a uveriteľnejšie.

Ako každý človek, aj ja som v priebehu rokov zažil obavy i strach. Inštinktívne založené aj rozumovo založené, zbytočné aj oprávnené, iracionálne aj triezve. Nemám najmenší problém to priznať.

Čo myslíte, dokážeme lepšie zvládať naše obavy a náš príležitostný strach vtedy, ak ich úplne poprieme ? Ak sa budeme tváriť, že sme neoblomní, že žiadne obavy nikdy nemáme, žiadne strachy sme nikdy nepocítili ? Nie, určite nás to neposilní. A takisto nás neposilní, ak sa odovzdane vrhneme do bazéna naplneného zlovestným temným bahnom s názvom "Strach". Nezachráni nás neustále popieranie obáv, či strachu, nezachráni nás ani fatalistické a porazenecká premena na už kritizovanú "poslušnú bábku strachu". Nehľadajte v lacných a rýchlych riešeniach, či cynických a zbabelých skratkách spásu. Tá falošná spása nepríde. Nedúfajte v ňu.

Namiesto toho môžete skúsiť to, čo robím ja, a to už celý život. nenaučil som sa to za jeden deň, ani za týždeň, ani mesiac, ani rok. Učím sa to postupne celý život, naberám postupne skúsenosti. Niekedy ma niečo naučia pomerne rýchlo, už po zrelej a pokojnej úvahe, a niekedy potrebujem prácne naberať osobné skúsenosti, aby som sa o niečom dlhodobo poučil, a posunul ľudsky ďalej, pozitívnym smerom.

Uvedomme si, že máme naviac, než byť len otrokmi strachu. Uvedomme si, že nebyť otrokom strachu neznamená, že budeme všetko arogantne zľahčovať, vysmievať, nemať k nikomu a ničomu úctu, každého zo všetkého viniť a vlastné chyby úplne prehliadať, či iným spôsobom odľudšťovať samého seba. Skutočne zrelý človek, ktorý sa nemá potrebu na nič hrať, a ktorý má svoju vnútornú rovnováhu - rovnováhu, ktorú nezožiera ani závisť, ani nenávisť, ani zlé svedomie, ani bremeno klamstva, atď. - nikdy nepociťuje potrebu takto sám seba odľudšťovať. Namiesto toho hľadá inú cestu.

Tou cestou je dívanie sa vlastným obavám a vlastnému strachu tvárou v tvár, a ak je to čo i len trochu možné, pokojné a úprimné zamyslenie sa nad vlastnými obavami a strachom. Zdôrazňujem úprimnosť. Nemôžete donekonečna klamať samých seba. Musíte si v duchu skutočne povedať, čo je vaša obava, čo vo vás vyvoláva strach, a potom pomaly a dôkladne nad tým rozmýšľať. Nesúdiť, nešpekulovať, nezveličovať, nepodceňovať, nemachrovať, ale si úprimne povedať, o čo ide. Akonáhle to identifikujete, môžete sa posunúť ku konfrontovaniu tých obáv. Prečo máte práve z toho obavy ? Prečo si myslíte, že sú tieto obavy tak zásadné ? Riadia vaše obavy len emócie a nič len emócie, alebo je za tým aj nejaká rozumnejšia príčina ?

Žiť svoj život v neustálom strachu, či rovno v stave neprestajnej paniky, nie je zdravé nielen psychicky, ale ani fyzicky. Ak by ste boli z tých ľudí, čo žijú v neprestajnom strachu, alebo dokonca neprestajne živia strach voči iným, neustále na seba vrháte ďalšie haldy a haldy stresu. Možno sa stanete natoľko paranoidnými natoľko, až začnete mať obavy z každého a zo všetkého, a vaše myslenie sa začne povážlivo stenčovať na čiernobielu optiku "Ja som vždy dobrý(-á), ja som vždy v práve, celý svet je zlý a chce mi zle". Následne žijete v neustálom kolotoči strachu, plodiacom neustále návaly nedôvery, podozrievavosti, hnevu a zlosti, v krajnejších prípadoch vyslovene nenávisti.

V dnešnej dobe sa drvivá väčšina ľudí k takému stavu dopracuje nie preto, že sú na to prirodzene náchylní a pod., ale preto, lebo priveľa ľudí si odmieta priznať, že sa ich niekto neustále snaží manipulovať strachom, a oni na to naletia.

Ako sa teda ubrániť manipulovaniu strachom... V prvom rade sa opýtajte samých seba: Sú určité moje predsudky, moje názory zneužívané inými ľuďmi na to, aby vo mne vytvárali obavy alebo strachy ? Ak si aj silou-mocou chcete povedať "Určite nie !", ale svedomie vám neoblomne šepká "Nesnažil sa ťa niekto niekedy lanáriť na strach, aby si svojmu strachu slepo dôveroval(a) ?", neklamte samých seba. Radšej si odpovedzte úprimne. Prvý krok k tomu, aby sa váš život neriadil iba obavami a strachom, a aby vás poniektorí zlomyseľnejší ľudia nemohli manipulovať strachom ani zastrašovaním, je práve tá úprimnosť k samému/samej sebe, k svojmu vnútru.

Obavy či strachy sa možno poraziť nedajú (určite nie úplne), ale môžete sa snažiť, aby ste sa naučili byť v drvivej väčšine prípadov pánom vlastných obáv a pánom vlastného strachu. Čo to nadnesené slovo, "pán", v tomto prípade znamená ? Znamená to, že ani vaše obavy, ani vaše strachy, nad vami nemajú bezbrehú nadvládu. Znamená to, že neskáčete zaslepene, ako píska váš strach. Znamená to, že neskáčete zaslepene, ako píska ten/tá, kto strach zámerne šíri a bezcitne zneužíva, aby ohováral alebo znepriateľoval ľudí. Znamená to, že akceptujete, prijímate vaše obavy, a rešpektujete aj dôvody, ktoré vás môžu viesť k pociťovaniu strachu. No ani obavy ani strach vám nerozkazujú, čo si "musíte" myslieť a čo konať.

Buďte pánom svojho strachu, inak sa váš strach stane vašim pánom (alebo dokonca prostredníkom-poskokom tých, ktorí by chceli iných ovládať strachom). Naučte sa pozorne, pokojne pracovať s vašim strachom, ale nikdy si od neho nenechajte rozkazovať. Buďte v prvom rade človekom, ktorý je čestný sám k sebe. Bojte sa vlastného strachu len vtedy, ak vás vyzýva ubližovať, šíriť zlobu, hľadať výhovorky na konanie zloby. Takému strachu sa nikdy nepodriaďte. Vždy musíte byť človekom lepším od vlastného strachu či strachov.