Ostrov Nanebovstúpenia, biodiverzita, sucho a voda

Ľudia neraz lamentujú, že sucho toto, sucho hento, treba viac dažďa, atď. Áno, dážď je potrebný a poteší. Som z regiónu, kde si dážď vždy vážime, viem o tom svoje. A chcem sa podeliť o príklad zo zámoria, ktorý je relevatný aj inde vo svete, vrátane našej krajiny.

Pozrime sa, čo sa stalo v polovici 19. storočia, keď na takmer holom ostrove Ascension Island miestnu malú kolóniu sužoval nedostatok akejkoľvek pitnej vody. Dali na rady vtedajších prírodovedcov, vrátane botanikov. Uvedomili si, že netreba ísť pri zháňaní zásob vody proti prírode, ale treba sa snažiť zužitkovať znalosti o životnom prostredí a vyjsť prírode v ústrety.

Hoci invázne druhy a nevhodná ľudská činnosť neprospievajú žiadnemu ostrovnému ekosystému - svedčí o tom aj najbližšia susedka Ascensionu, Svätá Helena, ktorá sa už našťastie z najhorších škôd spamätáva vďaka uvedomelej snahe miestnych a vedcov zo zámoria - na Ascensione umelo introdukované rastliny do veľkej miery ostrovu aj prospeli. Obzvlášť jeho hydrológii a dostupnosti rastlinnej potravy aj pre niektoré miestne endemity.

Najviac však prospeli tým, že postupne utvorili nový, v podstate lesný ekosystém, ktorý ostrov dovtedy nikdy nemal. Rastliny si postupne (a pomerne rýchlo) našli svoje ekologické niky na najvyššej hore ostrova. Miestne endemické druhy dokonca našli v dovtedy nevídanom lese miesta pre život a koexistujú s novými rastlinami. Nie je to ešte úplne prirodzený les, má maximálne nejakých stosedemdesiat rokov, ale vzhľadom na vysokú mieru bezzásahovosti sa môže v priebehu najbližšieho storočia či dvoch postupne zmeniť na funkčne prirodzený les (a to aj napriek tomu, že používa mnoho nepôvodných, i keď pre prostredie vhodných rastlín z rôznych kútov sveta).

Čo je však na svojráznom lese najhlavnejšie, cieľ pôvodného nápadu bol splnený: Na ostrove Ascension je dnes podstatne viac vody. Vegetácia na najvyššom vrchu, vrátane novoutvoreného lesa s rozmanitým rastlinstvom, pomáha zachytávať vlahu a zvyšuje zapojenosť ostrova do prirodzeného kolobehu vody v prírode.

Ascension je však výnimočný prípad, pretože za normálnych okolností nemôžeme prostredie meniť a čakať, že sa mu automaticky bude dariť lepšie. Ľudia sú na také niečo často príliš krátkozrakí, myslia krátkodobou, na zisky a pohodlíčko. Ascension je mladší ostrov, než Svätá Helena, a na rozdiel od nej v čase objavenia ešte nezavŕšil niekoľko miliónov rokov trvajúcu fázu prechodu z pustého ostrova na ostrov zelený. Ľudia do tohto procesu zasiahli a urýchlili ho, no okrem lesa na vrcholku zavliekli na ostrov aj nepôvodné rastliny, ktoré v nižších polohách škodia miestnemu prostrediu a viacerým miestnym druhom.

Na už spomínanej Svätej Helene ľudia pred viac ako tristo rokmi krátkozrako vyrúbali veľký, hustý, krásne zelený les na severovýchode ostrova. Tento krok kritizovali ešte aj vtedajšie miestne úrady, ale tvrdohlavosť ľudí nezvrátili. Uplynulých tristo rokov sa oblasť bývalého lesa, kedysi zvaného Veľký les, pomaly ale isto premenila na de facto púštnu planinu. Odhaduje sa, že za tristo rokov prišla v dôsledku erózie o 90 % úrodnej pôdy. Keď v roku 2000 zakladali v rovnakom regióne ostrova Miléniový les, celé snaženie vyžadovalo pravý opak krátkozrakého prístupu spred niekoľkých storočí: Veľkú trpezlivosť, pravidelnú ochranu znovu zavedených pôvodných rastlín, ochotu čakať roky a desaťročia, a nepoľavovať v úsilí.

Kým na Ascensione bol les úplnou novinkou, v čase jeho vysádzania bol Veľký les na severovýchode Svätej Heleny už len vyprahnutou spomienkou... a dnes ľudia opäť makajú na tom, aby tam o sto rokov mohol byť aspoň Veľký háj. Dnes, po takmer štvrťstoročí zvykania si pôvodných rastlín na prostredie, z ktorého boli pred tristo rokmi vyhnané, sa pôvodne nesmelé sadenice skutočne menia na rozsiahly háj. Podrast sa ešte zatiaľ príliš neutvára, polopúštny charakter je ešte cítiť, ale pôvodné stromy a kry sa činia, a objavujú sa prvé náznaky, že kedysi slávny Veľký les sa skôr či neskôr vráti.

V priebehu uplynulého pol tisícročia, čo ľudia o Svätej Helene vedia, už žiaľ vyhynulo viacero miestnych endemitov, rastlinných aj živočíšnych. Portugalci ostrov objavili, a hoci ho neosídlili, vypustili naň kozy a prasce. Tie začali ničiť miestne rastlinstvo a v dôsledku stresovania prostredia prispeli aj k vyhynutiu veľkých nelietavých dudkov, nelietavých chriašteľov, nelietavých holubov.

Osídľovanie ostrova od 17. storočia priviedlo ešte silnejšie tlaky, vrátane ďalších zavlečených zvierat, mnohých zavlečených rastlín, odlesňovania nižších polôh... Keď v 19. storočí založené odvetvie pestovania novozélandského ľanu v 20. storočí postupne krachlo, zdivený ľan sa rozrástol po veľkej časti ostrova, poškodzujúc viaceré už narušené lesné ekosystémy. Dodnes ho odstraňujú, no dobrou správou je, že snahy o znovuvysádzanie pôvodného typu lesa, s miestnymi endemickými rastlinami, úspešne napredujú na miestach, kde sa podarilo odstrániť a vyhubiť zavlečený ľan. Ostrov nie je stratený, no v jeho prípade boli niektoré prostredia tak narušené, že bez ľudskej snahy napraviť minulé chyby a dôverovať radšej miestnej prírode by to nešlo.

Aj vďaka tomu Svätej Helene v posledných pár desaťročiach svitá na lepšie časy. Jasný dôkaz, že len z ekonomiky sa nenajete, a uvažovať o akomkoľvek miestnom prostredí čisto hospodárskou optikou je slepá ulička. Funguje len dovtedy, kým si zrazu neuvedomíte, že v miestnom prostredí je oveľa menej zelene, oveľa menej pestrosti a oveľa menej vlahy a vody, než kedysi.

Les na Ascensione bol síce založený umelo, ale nebol založený ako plantáž na drevo. Bol založený, aby sa časom stal prirodzeným lesom, vytvoril aspoň určitú vrstvu humusu na úrodnom sopečnom povrchu ostrova, a predovšetkým, aby priťahoval vlahu do miestneho prostredia. Joseph Dalton Hooker a ďalší botanici v 19. storočí správne odhadli, že na vyprahnutom Ascensione je vlahy v skutočnosti dosť, je akurát uväznená v oblakoch, ktoré prelietajú ponad ostrov v rámci miestnych poveternostných sústav v tej časti Atlantiku. Hlavnou úlohou lesa bolo zachytávať vlahu, v istom zmysle generovať vodu, a tak zachrániť drobné osídlenie ostrova pred úplným nedostatkom pitnej vody. Ten zámer sa podaril.

Lesy na Svätej Helene dlhé milióny rokov zabezpečovali dostatok vlahy aj na inak suchšom ostrove. Posledných päťsto rokov ľudského zasahovania rozbehlo proces vysušovania ostrova, ale úsilie posledných 20-30 rokov začína tento neblahý proces otáčať späť správnym smerom. Nie, nemôžete vynahradiť viaceré jedinečné rastlinné a živočíšne druhy, o ktoré Svätá Helena už nanešťastie prišla. Ale môžete ešte ochrániť väčšinu pôvodných druhov, dovoliť im obnoviť pôvodné ekosystémy na ostrove, kde sa prirodzene vyvinuli a kam prirodzene patria. V tom je regulačná sila divočiny.

Najväčšie riziko, v každom jednom životnom prostredí na našej planéte, je riadenie sa krátkozrakými myšlienkami "všetkého bude vždy dosť" a "poškodzujme, koľko chceme, samo sa to napraví". Prvá myšlienka nie je pravdivá, ani náhodou, a tá druhá je pravdivá iba v tom, že časom sa môžu veci napraviť, ale po spôsobení priveľkých škôd to môže trvať veľmi, veľmi dlho. Stromy, kry a postupne aj podrast v Miléniovom lese na Helene sa znovu udomácnia a možno o sto rokov tam bude funkčný, zelený les, ako pred niekoľkými storočiami, ale pôvodný les by tam jestvoval dodnes, nebyť predstavy ľudí, že "tam vždy bude". Až kým nebol. Až kým ho na tristo rokov nenahradila polopúšť až púšť. Tá začala priamo a nepriaznivo vplývať na nedostatok vlahy na ostrove a prehnane suché počasie (na ostrove, ktorý bol aj v ére pred príchodom ľudí suchší).

V základných črtách fungujú lesy všade na svete rovnako. Či je to prevažne endemický les na Svätej Helene, či pralesy na Slovensku. S nepochopením a ničením divočiny sa ľudia zahrávajú na vlastné riziko a na vlastnú škodu. Vrátane rizika nedostatku vlahy, či už v dôsledku ničenia lesov, ničenia mokradí, prehnaného regulovania riek a potokov.

Keď vidím pravidelne vytápané obce na Slovensku, mnohé pod vyrúbanými svahmi, pri nevhodne upravovaných či zanedbaných korytách potokov, a sťažujúce sa na paradoxný nedostatok vody, napadá mi to staré "po nás potopa". Kto žije podľa toho hesla, ten sa ešte dočká kadejakých potôp a súch. Kto uvažuje a hlavne rozumie prostrediu, ten má šancu nejako zasiahnuť a veci pozitívne zvrátiť. Posledné štvrťstoročie sa to podarilo a darí aj na Svätej Helene, podobné snahy sa podarili na viacerých miestach Slovenska... Len treba žiť s ohľadom na budúcnosť svojho okolia.

Treba si prestať myslieť, že o pár rokov či desaťročí "nám môže byť jedno" ako dopadne naše okolie. Nie, ak sme dospelí ľudia, jedno nám to byť nemôže. Nie je to len o odpadovom hospodárstve, nie je to len o priemysle, znečistení, či doprave. Je to o výchove k chápaniu prostredia, ktoré sa nezakladá len na predstave "Ako sa na tom môžem čo najrýchlejšie nabaliť ?", ale pochopeniu, prečo to prostredie má rovnaké právo jestvovať, ako my, a prečo sme bez neho nahratí.

Jednou dnes populárnou formou greenwashingu je, keď sa rôzne firmy či spolky (aj u nás) hrajú na to, ako sú zrazu "strašne bio-eko-enviro" len preto, že "sadia stromčeky". Pŕŕŕ, pŕŕŕ. Les nie sú stromčeky, a les nie sú ani len stromy. Stromy stačia na drevnú plantáž, ale nie na les. Biodiverzitu neoklamete.

P.S. Popri týchto kratších reportážach vrelo odporúčam dokumentárny seriál Britain's Treasure Islands, ak ste ho doteraz nevideli. Dozviete sa mnoho o krehkosti i odolnosti rôznych ekosystémov po celom svete, ale aj o tom, ako ľudia s trochou snahy dokážu existovať v symbióze s danými ekosystémami, bez ich ničenia a marginalizovania.

Ďalšie čítanie
- Miléniový les, endemické rastlinstvo Svätej Heleny, záchrana pôvodných druhov, obnova Veľkého lesa a horských lesov na ostrove, benefity pre miestne zásoby pitnej vody: http://sainthelenaisland.info/millenniumforest.htm http://sainthelenaisland.info/endemics.htm https://www.youtube.com/watch?v=bL-pAsNHLdY https://www.youtube.com/watch?v=QoK5v7iAe2I https://www.youtube.com/watch?v=8xB9VxD1PjY https://www.youtube.com/watch?v=-tMwOD1eKn0

Symbióza aj súperenie pôvodných a introdukovaných druhov na Ascensione: https://www.youtube.com/watch?v=F0xMAIFgPg4 Nie je všetko dokonalé, umelo vytvorený no prirodzene sa vyvíjajúci les a miestne druhy si na seba navzájom ešte len zvykajú. Papradiam a krabom sa podarilo "spriateliť" najrýchlejšie.