sobota 27. septembra 2025

Slovenské frázy a prázdne klišé: Žiaľizmus-bohužiaľizmus ako jed ničiaci proaktívnosť, cieľavedomosť a odvahu

Prezradím vám jedno tajomstvo a zároveň osobný tip.

 


Viete, prečo sa nikdy nenechávam rozhádzať strašením, vyhrážaním, výsmechom, typickým podkarpatským fatalizmom-apokalyptizmom, a inými ľahkými výhovorkami o tom, prečo nič nerobiť a všetko brať odovzdane ? Prečo ?

Jedným z dôvodov je to, že považujem dve obľúbené slovenské barličky - "žiaľ" a "bohužiaľ" - za také mierne nadávky, ktoré nepatria do slušnej a konštruktívnej spoločnosti. Mierne nadávky preto, lebo kazia kritické myslenie človeka, kazia sebareflexiu, kazia zdravú mieru sebavedomia, a kazia skutočný súcit s ľuďmi v núdzi.

Pretože je úplne najľahšou vecou na svete odbaviť niečo zaklínadlom "bohužiaľ" a "žiaľ". Sú to jednoslovné frázy, prázdne klišé, na úrovni "thoughts and prayers", ale nikomu a ničomu reálne nepomáhajú.

A preto mám na ne denný limit. Ak mi aj náhodou napadnú, poznačím si, koľkokrát ma napadli. A snažím sa ich udržať v limite. Povedzme dva-tri denne, maximálna povolená dávka.

A čo neutrálnejší výraz, "nanešťastie" ? K tomu výrazu som zhovievavejší. Ale aj pri tom výraze odporúčam používať ho najviac sedemkrát denne, ideálne najviac trikrát.

"Nanešťastie" síce nie je tak sladkobôľne a nechutne fatalistický výraz, voľkajúci si vo vlastnej výhovorke na nečinnosť (napr. aj nečinnosť v prípade, ak sa ubližuje zraniteľným a dejú sa neprávosti v spoločnosti, politike, atď.), ale aj jeho nadužívanie môže mať ten istý efekt, ako "žiaľ" a "bohužiaľ", tie staré, zbabelé, povinnými melodramatickými vzdychmi opantané prázdne slová, prázdne klišé.

"Žiaľ" a "bohužiaľ" sú rovnako nekonštruktívne, ako zamieňanie si ľútosti a sebaľútosti so skutočným súcitom k iným a súcitom k sebe.

Ako ? Keď sa len v jednom kole ľutujete alebo ľutujete iných, nijako sebe ani iným nepomáhate, ani nemeníte svoju situáciu a situáciu iných ľudí (ľudí v núdzi a pod.) k lepšiemu.

A súcit s inými a súcit so sebou ? To je diametrálne odlišný prístup, to je prístup s empatiou voči iným a zároveň so zdržanlivým, racionálnym uvažovaním. To je prístup s patričnou, zdravou sebadôverou i pokorou (teda nie pýchou). Je to prístup, kde sa nevidíte ako pupok sveta, či ako chúďatko a obeť všetkých, ale vidíte trápenie, nešťastie či smolu iných, a pomôžete im bez moralizovania, bez zhadzovania, bez vyvyšovania sa nad iných. A rovnaký súcit nájdete aj so sebou. Nebudete tĺcť naokolo a fňukať, že len vám sa to môže stať a celý svet sa proti vám sprisahal, ale opýtate sa, samých seba, "Ako dokážem neľahké pocity v sebe zdravo spracovať, ako dokážem nájsť svoju rovnováhu, a ako to dokážem pretvoriť v zmysluplnú činnosť, pre dobro mňa a iných ?", spracujete to v sebe, a namiesto nariekania sa krok za krokom pustíte do niečoho, z čoho môže vzísť pozitívny výsledok, a neskôr pozitívna zmena.

Pozitívna zmena nie je tá, keď iných chcete obmedzovať a nedopriať rovnaké práva a slobody celej spoločnosti. Pozitívna zmena je tá, keď tie práva a slobody udržíte, ubránite, keď si ich ctíte, a keď ich nedáte ohýbať prospechárom a špekulantom. A o to sa musíme snažiť, aj doteraz, aj dnes, aj pozajtra a v budúcnosti, vždy. Lebo nejakí prospechári, špekulanti a zlomyseľníci budú vždy, no demokracia je vždy proces, a nikdy sa nemôžete spoliehať na to, že zlomyseľní zázračne zmiznú navždy, že už nebude hrozieb a výziev a starostí a že bude všetko navždy vyriešené. Aj preto platí, že žiadne "bohužiaľ" a "žiaľ" nikomu nepomôže, ani vám, ani mne, ani nám. Lebo je to zapíjanie ľútosti, nie je to súcit, ani empatia, ani proaktívnosť ani konštruktívnosť. A my potrebujeme spomínané štyri veci, nie fňukať a vyhovárať sa na osud.

Viete, čo je Bohu skutočne na žiaľ ?

Keď vidí ľudí-truhlíkov, ako len hľadajú výhovorky na to, prečo sa ani nebudú snažiť, prečo nebudú konať dobro, prečo konajú sebecky, v prospech zla, v prospech mamonu, v prospech prázdnych sľubov, v prospech rôznych sladko sa tváriacich falošných prorokov (ktorým je osud bežných ľudí ukradnutí), v prospech vlastného ega alebo nanucovania niečoho ľuďom (s predstieranou no neúprimnou dobroprajnosťou).

To je ten reálny bohužiaľ. Či Božie zhrozenie, a to nad nami.

Naše správanie, ak má zlomyseľné, cynické a prospechárske postranné motivácie, nijako neskryjeme. Ani pred Bohom, ani pred spoločnosťou, ani pred občanmi a blížnymi. Pred nikým. Klameme tým jedine seba samých. A nie je nič horšie, ak k tomuto zlému správaniu iných prispievame ešte aj tým, že ho začneme normalizovať, bieliť, robiť z neho niečo prijateľné. Áno, aj tými klišé výhovorkami na "osud", tými uvzdychanými a trápnymi "žiaľmi" a "bohužiaľmi".

Tak k tomu prosím neprispievajte. Žiaden "bohužiaľ", žiaden "žiaľ", žiadne výhovorky, a minimum používania "nanešťastie".

Namiesto toho poďme ďalej pracovať na tom, aby sme spoločnosť nerozbíjali, neizolovali ani od seba, ani pred svetom, aby sme nedávali vlastné egá pred úctu k všetkým blížnym, a aby sme naivne nekráčali priamo do náručí tých, ktorí sa nijako netaja, že nám chcú všetkým ublížiť, v záujme mamonu a vlastného prospechu.

Dajte pokoj s fatalizmom a jeho programovým, propagandistickým šírením, dajte pokoj s výhovorkami, a poďme hájiť a brániť práva ľudí, a pomáhať ľuďom. To sa nedá ani "bohužiaľ"-om ani "žiaľ"-om, ba ani konštatovaním "nanešťastie". Dá sa to dosiahnuť len úprimnou a poctivou prácou, a to prácou bez cynických, sebeckých postranných motívov. Tak prestaňte zapíjať ľútosť ako vždy, vylezte už z toho stereotypu, a ľudovo povedané, poďme makať.



(C) 2025 Potulný rytier zemplínsky 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára