Perly obrazné, ľudskosť ozajstná

Pravdepodobne poznáte to staré biblické "Nehádžte perly sviniam !". Myslí sa to predovšetkým obrazne, teda "Nezahadzujte dary, ktoré ste dostali do vášho života, bezstarostne a bez úcty niekam do blata".

Toto zamyslenie som chcel napísať už dávno, premýšľam nad ním už celý jeden mesiac. Čakal som, nech sa tie myšlienky vykryštalizujú. Dúfam, že nebudem za úplného moralistu. Čo vám chcem povedať ?

 

Či to vnímate nábožensky alebo čisto svetsky, obrazne povedané, ak sme do života dostali určité dary, určité "perly", nemali by sme si ich viac vážiť ? Nie spupne, nie sebecky, nie majetnícky, ale vážiť si ich. Vážiť si ich s pokorou. Bez sebectva a bez žiarlivosti.

Máte dobré zdravie ? Dar, ktorý si treba vážiť. Prajte ho aj iným. Dobré telesné aj duševné zdravie. Neľutujte tých, ktorí nemali rovnaké šťastie, ako vy. Ľútosť nepotrebujú, potrebujú ľudskosť. A potrebujú, aby ste si aj vaše vlastné dobré zdravie vážili a dobre sa oň starali. Inak nemáte v úcte to, čo máte. A tam môže nastať problém.

Máte kde bývať a máte aspoň nejaké dobré vyhliadky v živote ? Ďalšia perla, ďalší dar, ktorý si treba vážiť. Nehádžte ani túto perlu sviniam, resp. do blata (nebudeme očierňovať prasiatka, sú to nevinné tvory). Nehádžte perly do blata. Inak nemáte v úcte to, čo máte. A tam môže nastať problém.

Pravidelne sa zamýšľajte, koľko perál ste dostali, a či ste na tom skutočne až tak zle. Či vás niekedy nechytá pokušenie príliš sa ľutovať, mať sa za najväčšie chúďatko na svete, a kompletne ignorovať, ako ťažko na tom sú niektorí iní ľudia.

Tým, ktorí prajú zlé iným ľuďom alebo vám, neprajte zlé. Prajte ešte aj im dobro, aby sa im otvorila duša a pochopili, aké zlo hovoria alebo konajú. Neprajte im zlo, dobro tým nezväčšíte. Nech si zlo prajú len oni. Dobro zväčšíte tým, že sa zastanete dobra, vrátane tých, ktorí skutočne trpia a skutočne potrebujú pomocnú ruku.

Nehrajte sa na hrdinov ani na nepoškvrnených. Všetci sme nedokonalí. Všetci sme trochu nespokojní a niekedy sklamaní. Všetci robievame chyby. Podstatné tu je to, či všetko v živote konáme len v mrzutej nálade a s podozrievavosťou voči iným, alebo či sa vieme na veci pozrieť aj ľudskejšou optikou a povzniesť sa nad aspoň niektoré malichernosti.

Jestvuje jeden starý zahraničný film, It's a Wonderful Life ("Je to úžasný život"), vysielaný najmä vo vianočnom čase v niektorých krajinách. Eticky založený chlapík z malého mesta, George, je právom naštvaný na nespravodlivé pomery v spomínanom meste. Hoci aktívne pracuje na tom, aby sa tie pomery zmenili a aby ľudia boli odvážnejší a tiež sa o to ako občania zasadzovali, George nie je v tomto smere dokonalý. Má svoje pokušenia. Začne ho otravovať určitá nespokojnosť až závisť. Začne hundrať na to, prečo je práve on taký smoliar, čo komu kedy urobil, určite sa málokto má tak zle, ako on. Nechce ani manželke veriť, že na tom nie sú až tak zle, atď., atď., aj keď sa im momentálne až tak nedarí.

Georgov anjel strážny postupne vstúpi do príbehu a ukáže mu, aký by bol svet, keby v meste nebolo cítiť jeho pozitívny vplyv. Vplyv obyčajného čestného a dobroprajného, i keď nedokonalého občana Georga. George je zhrozený z toho, že v jeho rodnom mestečku by boli pomery ešte horšie, keby takí zdanliví "smoliari a loseri" ako on nekonali dobro. Prosí anjela, nech ho vráti späť do pôvodnej reality. Až keď sa do nej vráti, vtedy si naplno všimne a naplno pochopí, koľko má v skutočnosti priateľov, podporovateľov, ľudí, ktorí ho chápu a vážia si ho. Vážia si jeho snaženie a vážia si snaženie jeho ženy a rodiny, a pomôžu im ešte aj vtedy, keď to najmenej čakali. Horkýže "smoliari". V núdzi poznáš ozajstných priateľov. Ešte aj Georgeov anjel strážny - tiež zdanlivý "smoliar", vzdychajúci za anjelskými krídlami - sa teší, že pomohol. Georgeova dcérka pri vianočnom stromčeku podotkne: "Pozri, ocino ! Vždy, keď zazvoní zvonec, nejakému anjelovi darujú jeho krídla..." George uzná, že na tom bude kus pravdy.

Čo je pointa tohto filmu, tejto starej komediálnej drámy zo 40. rokov ? Máme sa zmieriť s tým, čo máme, a byť pasívni a ľahostajní, odovzdaní osudu ? Vôbec nie.

Máme mať pokoru voči tomu, čo máme, a ako si žijeme, ale zároveň nemáme ostať pasívni, ani ududraní, ani závistliví. Často iným závidíme to, čo za závisť nestojí. U nás na Slovensku sa často hovorí či žartuje, že mnohí ľudia u nás sú hundroši, ktorí iným závidia ešte aj ich osobné nešťastie. Možno je to u niektorých pravda, ale osobne si myslím, že sa to dosť zveličuje, ako veľa vecí o Slovensku.

Ľudia s potrebou závidieť, hundrať a zahadzovať "perly" zvyknú byť ľudia, ktorí by často neboli šťastní ani vtedy, keby im šťastie padalo rovno z neba, priamo do náruče. Problém tu nie je v tom, koľko šťastia získajú, od začiatku či postupne, problém je tu skôr v strate zdravej perspektívy. Zdravou perspektívou sa určite nedá nazvať to, ak niekto vníma svet a svoje miesto v ňom optikou "A viac ! Viac ! Chcem ! A ešte viac ! Žiadne limity ! Chcem a musím mať ! Aj cez mŕtvoly !".

A odtiaľto sa nabrala aj spupnosť. Spupnosť, z ktorej sa rodia aj vojny. Vojny, v ktorých trpia ešte aj naši susedia. Spupnosť, potrebujúca si niečo dokazovať. Spupnosť ľudí, ktorí nikdy nemajú dosť, či je to bohatstvo, územie, domnelá sláva, čokoľvek. Takí ľudia, nech boli aj akokoľvek prefíkaní a inteligentní, časom úplne zdetinštejú. Niektorí boli detinskí odjakživa, nikdy nevyzreli, nikdy nedospeli. Začnú vnímať svet takou detinskou optikou, strácať kontakt s realitou. Vnímať svet ako rozmaznané dieťa, ktorému nikto nikdy nevysvetlil význam slova "dosť", nikto nikdy nevysvetlil "toto už nie je s mierou" a "škodíš tým nielen iným ľuďom, ale ešte i sebe".

Detinskí ľudia, spupní ľudia, pýšiaci sa ubližovaním iným, a prezentujúcim to ubližovanie ako "silu", "mužnosť", "dospelosť" a iné hovadiny, sú v skutočnosti ľudia slabí. Veľmi, veľmi slabí. Slabí a ustráchaní, ktorí si nikdy nevážili alebo prestali vážiť tie perly, ktoré dostali. S vervou ich hádzali a hádžu do blata, rozdupávajú ich, hlúpo sa smejú a prezentujú to ako sebaistotu. V skutočnosti to však sebaistota nie je. Len taký poľutovaniahodný pokus predstierať vlastnú dôležitosť, robiť sa dôležitým. Ľudia, ktorí poznajú cenu všetkého, no hodnotu ničoho.

Ľudia, ktorí chápu podstatu a potrebu pokory, ktorí chápu podstatu ľudskosti, ktorí chápu podstatu empatie a vzájomnosti, nemajú zapotreby takto konať. Pretože netúžia po nonstop hromadení majetku, územia, vecí, vecí, vecí, ktoré im aj tak nič neprinesie. Pretože netúžia po tom, aby bezbranným dupali po hlavách a krkoch a falošne to prezentovali ako akési "hrdinstvo", či dokonca "službu". Netúžia po tom, aby hľadali stupídne a detinské výhovorky pre rôzne zlé skutky. Zlé skutky naplnené najrôznejšími odtieňmi zloby a lacného "ospravedlňovania" tej zloby.

Či sa na to dívate nábožensky alebo nie, ľudia majú dar slobodnej vôle. Ten istý dar, tá istá perla, však môže byť prekliatím, ak ju nevyužívate rozumne, s mierou, s pokorou, zdržanlivo. Dokáže byť prekliatím, ak ten vzácny dar (tak ako všetky dary, ktorých sa vám dostalo), beriete na ľahkú váhu, beriete ako samozrejmosť. Toto nie je len vec nás jednotlivcov, je to aj vec celých spoločností, komunít, národov, kultúr. Pretože ak zaspíme na vavrínoch a myslíme si, že mierumilovne a rozumne riadené spoločnosti sú samozrejmosťou, akousi prirodzenou vecou, ktorá sa zabezpečí sama, nevážime si jeden z tých darov. Jednu z tých obrazných perál. Berieme ako samozrejmosť niečo, čo si musíme vážiť a ctiť.

Tak ako si musíme vážiť a ctiť vlastný život a vlastné zdravie, životy a zdravie iných ľudí a živých tvorov všeobecne. Tak, ako si musíme vážiť a ctiť slobodu (s jej právami aj povinnosťami) a spravodlivosť, a nezahadzovať ich za falošné prísľuby, za lacné náhrady, ktoré nás povedú len k úpadku, utrpeniu a živote v lži. Nemôžeme žiť v lži. Nemôžeme svet, ktorý nám bol darovaný a je našim domovom, brať ako samozrejmosť. Nemôžeme slobodu a práva ľudí brať ako samozrejmosť, ktorá sa "zázračne" ubráni sama, bez nášho pričinenia. Každý jeden deň musíme mať na pamäti, že nech sa nám žije akokoľvek dobre, máme zodpovednosť jeden za druhého. Jednou z tých zodpovedností je, že nik nemá právo iným brať a ničiť životy, volať po násilí a nenávisti (obzvlášť, ak sú namierené proti mierumilovným ľuďom, ale platí to i všeobecne), a nik nemá právo zatvárať donekonečna oči pred bezcitnosťou, zločinmi, krutosťou a bezprávím. Nemôžeme zatvárať oči, musíme pomáhať našim trpiacim blížnym, a musíme zastavovať a porážať zlobu tých, ktorí si odmietajú uvedomiť, že zloba nie je cesta.

Pseudoargumenty typu "A čo hladujúce deti v Afrike ?" nemám rád, pretože ich väčšinou hovoria tí, ktorí by ani "deťom v Afrike", ani deťom za najbližšími humnami, či v susednej krajine, nikdy neprispeli. Konfrontačné a odporujme-za-každú-cenu osočovanie trpiacich ľudí a tých, ktorí pomáhajú trpiacim, zvládne každý hlupák a lenivec. A žiaľ, takéto správanie predvádzajú ľudia, ktorí môžu mať aj desaťročia po osemnástke, no stále sa správajú ako nevychovaní a rozmaznaní päťroční, bez štipky svedomia a taktu. Vždy je to len o nich, ako oni najviac trpia, ako oni všetko najlepšie vedia, ako všetci skutočne trpiaci aj pomáhajúci sú taká a taká hanlivá vec, ako treba všetko brať ako samozrejmosť a len si užívať, užívať, užívať... konzum a materializmus a slasť, "po mne potopa". To už nie je len zahadzovanie perál, je to dupanie po perlách, so smiechom nadutého hlupáka. A preto hovorím: Netraste sa pred tými hlupákmi, ktorí vás vyzývajú, aby ste sa zaradili do šedivého, priemerného davu, a ohovárali iných a závideli im (ešte aj trpiacim). Len aby ste "zapadli" do davu, do jednomyseľnej tlupy. (Apropo, presne takto sa aj fanatizujú davy, aby uverili, že vojenské agresie proti pokojamilovným susedom sú vraj "oprávnené" a "žiaduce". Nenechajte sa sfanatizovať.) Nepočúvajte výzvy takých hlupákov, aby ste ubližovali vašim blížnym, zhadzovali ich, očierňovali, či inak "ospravedlňovali" nezmyselnú zlobu. 

 

Vaše "perly", vaše dary - vrátane slobodnej vôle - ste nedostali na to, aby ste páchali zlobu, "ospravedlňovali" ju, podieľali sa na nej a robili komplicov nenávistným ľuďom. Podieľate sa na nej už vtedy, keď trpiacim a obetiam zloby iných detinsky a nezmyselne závidíte. Iste, môžete hrabať, hrabať, hrabať, ale vašu závisť, ani vašu spupnosť to neukojí. Pamätajte na to, že kto sa prvý chopí meča a začne vymýšľať výhovorky, ako ublížiť svojim blížnym, sám zhynie mečom (možno aj vlastným). A pamätajte na to, že ani spupnosť, ani závisť, ani zlosť a nenávisť namierená proti iným vás nikdy neuspokoja. Zneužijete jeden z najväčších darov, vašu slobodnú vôľu, na konanie týchto zlých skutkov. A zneužitie tohto daru, aj všetkých ostatných, sa vám postupne vypomstí. Ak aj pomaly, tak isto.

 

Nezáviďme trpiacim. Neočierňujme a neobviňujme trpiacich. Pomáhajme trpiacim. Vážme si, čo máme. Pýtajme sa, o čo sa môžeme podeliť. A "nehádžme perly sviniam".