The Big O

Taká malá retrospektíva. Nepatrím medzi náruživých divákov anime, obzvlášť nie seriálových. Priznám však bez mučenia, že The Big O patrí medzi moje obľúbené seriálové anime.

Ja som trochu atypický v tom, že o seriály s obrími robotmi japonskej proveniencie som nikdy nemal ktovieaký záujem. Tento je jeden z mála, ktorý ma zaujal aj viac, než len vlažne. Nerád robím rebríčky, ale ak mám nejaký top mecha anime seriál, bol by to tento.

 

 

"Volám sa Roger Smith. V tomto meste amnézie vykonávam dôležité povolanie. (...) Toto miesto, Paradigm City, je mestom zábudlivosti. V jeden deň pred štyridsiatimi rokmi stratil každý jeden obyvateľ všetky spomienky na to, čo sa do toho dňa odohralo v ich životoch. Ale ľudia sú prispôsobivými tvormi. Zmieria sa so situáciou a ďalej sa dennodenne uberajú svojimi životmi. Ak sú dostatočne múdri na to, aby si pamätali, ako prevádzkovať techniku a vyrábať elektrinu, dokážu si naďalej udržať aspoň niečo z civilizácie. Aj bez poznanej histórie. Ľudia dokážu prežiť bez toho, aby vedeli, čo sa v minulosti stalo alebo nestalo... Jediní, ktorí ľutujú stratu spomienok, sú postarší občania mesta. Ale spomienky sa, tak ako nočné mory, niekedy vynoria práve vtedy, keď ich najmenej čakáte..."

- Rogerove monológy, 1. séria, 1. epizóda

Džez a detektívky sú v pomyslených génoch The Big O prítomné v rovnakej miere ako rock a akčnosť

Áno, je to pastiš. Niektorí to odbijú slovami "Bruce Wayne, keby mal obrieho robota". Ale ja tam vidím aj širšie súvislosti a inšpirácie. Trochu Phil Marlowe, trochu Bond, trochu Batman. Hojná tematická dávka Dark City, Blade Runner-a, miernych matrixovín, ale aj serióznejších úvah na spôsob P. K. Dicka (seriál dosť výrazne zabŕda do tém osobnej identity, historickej pamäte, atď.).

Súboje robotov skôr zo staršej a "barokovejšej" školy mecha anime, t.j. pomalé, ťažkopádne, ale veľkolepé. Bitky s príšerami ako z "veselej" éry Godzilly. Postavy jasne čerpajúce z archetypov film noir a celej Batmanovskej franšízy, Paramilitárny nádych policajného zboru v meste mi nechtiac pripomína aj bratranca z inej polozabudnutej 90s klasiky, Swat Kats.

Hudba popri džeze a orchestráliách veľmi okato inšpirovaná britským rock-and-rollom 60. rokov, ale aj piesňami od skupiny Queen či Hendrixovou hrou na gitaru... No, a o hlavnej postave, Rogerovi, som svojho času žartoval, že mi nechtiac pripomína aj mladšiu verziu inšpektora Morsa, zo seriálu Endeavour. Ešte aj to cool čierne auto. Minule som pri sledovaní epizódy E. bol sklamaný, že si Morse pri naháňaní podozrivých neprivolal na pomoc z podzemia 60s Oxfordu obrieho robota. x-D

Prvá verzia (dlhšej) úvodnej zvučky.
Ak vám to hudobne niečo pripomína, nejde o náhodnú, ale o veľmi zámernú hudobnú homáž. ;-)
Vážne.

A áno, je to nielen pastiš, ale neraz aj haluz. Jednotlivé krimi prípady, napriek až protivne komornej atmosfére príbehov a vyšetrovania, bežne končia súbojmi robotov, resp. robotov a potvor. Súbojmi, pri ktorých dochádza k tak pornograficky detailnej demolácii Paradigm City, až sa pýtate, či by si pri tom Z. Snyder od samého šťastia necvrkol. Na druhej strane, šéf miestnej polície má z toľkej pravidelnej deštrukcie jednostaj nervy v kýbli. Norman, protagonistov komornik, zas neustále zdvorilo prerušuje strešteno akčné scény slušnou pripomienkou, že by už bol najvyšší čas na večeru.

Jeden zo zásadných zvratov v mytológii seriálu sa dotýka osobnej identity jednej z hlavných postáv, a daná postava na to príde prostredníctvom indície, ktorou je... fakt, že jeden pracháč na dôchodku rád pestuje cherry paradajky (prisahám, znie to, akoby to písal Steven Moffat v náramne dobrej, šibeničnej nálade). Dobromyseľné parodovanie niektorých zabehaných klišé mecha seriálov vám tu tiež veľmi skoro potvrdí, že tvorcovia celú záležitosť berú napriek serióznemu podtónu s veľkou dávkou nadhľadu. Je to do veľkej miery haluz, áno, ale haluz ktorej koluje v žilách určitý starosvetský vkus, za džezového a rockového doprovodu.

Pre mňa je však jedným z top prvkov večne stoická, milá, no takmer neprestajne sarkastická androidka Dorothy. Je ozajstným sekundárnym protagonistom celého seriálu, pre mňa čierny kôň spomedzi všetkých postáv. V kope iných seriálov by z robotickej dievčiny robili nejaký blbý fetiš alebo neviem čo, ale ona je vždy prezentovaná dôstojne a seriózne. Je plnohodnotnou postavou s veľkým množstvom nuáns. Druhá významnejšia ženská postava v hlavnom obsadení spočiatku pôsobí len ako typická noirová femme fatale, ale s pribúdajúcimi dielmi (a hlavne v druhej sérii) ju osobnostne výrazne prehĺbia. Vykľuje sa z nej sympatická antihrdinka, a niektoré detaily jej života sú zaujímavo popretkávané so záhadami ústredného príbehu.

 

Druhá verzia (dlhšej) úvodnej zvučky.
Ak vám to hudobne niečo pripomína, opäť nejde o náhodnú, ale o veľmi zámernú hudobnú homáž. ;-)

Keď som seriál videl prvýkrát, už pred dlhými rokmi, párkrát mi pochybovačne padla sánka a v hlave sa mi rozhučalo "To vážne všetko toto pospájali dokopy ? Takáto kombinácia nemá šancu fungovať, proste blbosť !". Ako som sa len mýlil, priatelia... Tento seriál spadá do tej ojedinelej kategórie, keď niečo na papieri vyznieva ako načisto prásk premisa a zlátanina, ale spracovanie to povyšuje z potenciálne béčkových vôd na o niečo artovejšiu a inteligentnejšiu zábavu. (Hovorím o niečo. Zas nečakajte nič Oscarové.) Tvorcovia sa zdanlivo neskombinovateľného zhostili s ojedinelým gustom a so sakramentsky veľkou dávkou štýlu, vrátane hudby. Nestojí to len na formálnej stránke, ale aj na trefne napísaných (i keď vzhľadom na inšpiráciu trochu pulpových) dialógoch postáv.

Blíži sa vianočný čas... Zarazilo ma, že jeden jediný vianočne ladený diel seriálu (celková stopáž je 26 dielov) nebol napísaný ani zďaleka tak ironicky a cynicky, ako som to spočiatku čakal. Dokonca aj hosťujúce postavy mi pripadali veľmi milé a ľudské, čo sa len tak nevidí, obzvlášť nie v takejto svojráznej anime.

Odporúčam všetkým, ktorí majú radi jemne mysteriózne animáky s dobrou atmosférou, a zároveň sa nezbláznia, keď niekoľkostotonové kolosy do seba začnú búšiť vo veľkomeste a jeho okolí. Prípadne ho odporúčam všetkým večným hipsterom, ktorým neprekáža retrofuturizmus á la 20. až 60. roky, skrížený s veľmi elegánsky podaným kyberpunkom.  :-)

Dve variácie jedného z hlavných bojových a akčných leitmotívov

Ak by si ho hipsterskejšie zameraní odmietali vychutnať inak ako "náramne ironicky", majú šťastie ! Zo seriálu som mal odjakživa dojem, že je veľmi 50:50, čo sa týka vlastnej vážnosti a vlastnej sebairónie. Mám dojem, že tvorcovia boli partia ľudí, v ktorých nikdy neumrelo ich veľké vnútorné dieťa, a napriek tomu nepodľahli ani detinskosti, ani priamočiaremu parodovaniu klišé, keď sa rozhodli pracovať na tomto seriáli.

Neviem, čo sa to v štúdiu Sunrise dialo koncom 90. rokov, ale klobúk dole. Okrem tohto uletenejšieho počinu vypotili aj viacero ďalších, ktoré sú aj s odstupom dvadsiatich rokov považované za klasiku, alebo aspoň kultovky (ja osobne mám z tej várky rád napr. aj Gasaraki - diametrálne odlišný seriál, hoci tam tiež behajú nejaké mechy).

O závere seriálu prezradím len toľko, že má otvorený koniec, v ktorom dovtedy naznačované odpovede na jednotlivé tajomstvá mesta a okolia do seba postupne zapadnú a utvoria viac-menej úplnú skladačku. Záver vám neodpovie na všetko a niečo ponechá aj na vašu vlastnú interpretáciu. A hoci je úplný koniec relatívne otvorený, v jednom-dvoch drobných detailoch (nápoveda: Rogerove náramkové hodinky) poskytuje jasný náznak, že história sa nemusí opakovať a postavy čakajú lepšie a slobodnejšie osudy.

----

Finálny verdikt: Cast in the Name of God, Ye Not Guilty   :-D