Prečo som veriaci vo veciach náboženskej viery, etiky ako takej a vyšších ideálov, a úplný ateista vo veciach poverčivého strachu z nadprirodzeného zla

Dlhý názov, ale lepší mi nenapadol.

Málokedy píšem články-vyznania. Toto je do určitej miery aj osobné vyznanie, ale aj širšie zamyslenie.  

Držte si klobúky, vážení. Pohovoríme si trochu o mojich perspektívach, v rámci tak náboženskej viery, ako aj širšej osobnej filozofie. :-)

  

 

 

 

 

 

Mnohí kresťania, ale aj všeobecne veriaci

Niektoré z problémov sveta, tak dnešné, ale i problémy odveké 






Berie sa zlo zo sfér nadprirodzených, berie sa z ľudských činov ?

Úprimne, naprieč mojím životom, s pribúdajúcimi životnými skúsenosťami, poznatkami z dlhoročného štúdia histórie a spoločenských vied, pozorným sledovaním každodenného diania doma i vo svete, som dospel k presvedčeniu, že všetko zlo alebo aspoň 

Pozor, zlo nevzniká zo slobodnej vôle. Slobodná vôľa je nie je pôvodcom zla  




Najväčšie zlo či zlá ? 

Aj z tých najvýraznejších by sa dal zostaviť dlhší zoznam, á la hitparáda, ale zostručním to na tie, ktoré osobne považujem za najvypuklejšie:

- Nedostatok pokory pred svetom, pred životmi a dôstojnosťou iných ľudí a iných živých bytostí. Pohŕdanie hodnotou života, pohŕdanie ešte aj tou najzákladnejšou úctou k ľuďom a živým bytostiam všeobecne. Najhrôzostrašnejšie prejavy tohto zla boli a sú totalitné režimy, ktoré načisto pokrivili ľudskú psychiku a správanie do podoby trvale anarchického, permanentne násilného a nihilistického vnímania celého sveta. Najodpornejšie prípady tohto druhu predstavujú ľudia, ktorí sa nijako netaja, že pohŕdajú životom, že vojnové zločiny a masové vraždenie, často aj príslušníkov vlastnej skupiny, vôbec nepovažujú za odsúdeniahodné a vôbec ich to netrápi. Spoločnosti, v ktorých sa namiesto úcty k životu a dôstojnosti propaguje fyzické násilie, psychický nátlak a teror, mačizmus, rôzne formy rasizmu a teórií o "podradných" a "nadradených", sú najčastejšími miestami výskytu takéhoto deštruktívneho nazernia na svet.   

- Narcizmus a egoizmus, v krajných prípadoch až egoteizmus, vrcholiaci v detinskej túžbe po božskosti. Koľkí sebeckí a bezohľadní tyrani v ľudských dejinách a koľkí dnešní sebeckí a bezohľadní tyrani si namýšľajú, že s 

- Neochota vyrovnať sa s vlastnou pominuteľnosťou zdravým, zrelým spôsobom, bez cynizmu, bez fatalizmu, bez sebaurážania a urážania iných. Nik z nás nie je večný, čo je aj smutná predstava, ale v istom zmysle nás učí aj pokore a vnímať existenciu a celý vesmír v širšom zábere, nepovažovať seba za stredobod všetkého. Tak ako nás poznávanie prírodných i ľudských dejín a rozsiahlosť vesmíru učia pokore, pokora by mala n 

- Nenávisť k slobode ako konštruktívnej hodnote, ktorá ide ruka v ruke so zodpovednosťou, ďalšou konštruktívnou vlastnosťou (daná zodpovednosť by sa mala vykonávať bez neprestajného detinského alibizmu). Ľudia, ktorí nenávidia slobodu a radi ju predajú za misku šošovice - princíp badaný v mnohých diktatúrach a totalitných režimoch, kde platí zvrhlá "spoločenská zmluva" o vzdaní sa vlastnej slobody, pokiaľ diktátor/autokrat/tyran "dá ľuďom pokoj" a občas im niečo podhodí - sú ľudia, ktorí si namýšľajú, že sa dočkajú plného brucha a akože "pohodlného života", ak sa nechajú mlátiť tyranom, dovolia mu skákať im po hlavách. 

Niektorí takíto tragédi, najmä tí v pokryteckých totalitách oháňajúcich sa svätuškársky "tradičnými hodnotami" a "vierou" (paródiou na vieru a náboženstvo), zabúdajú, že Kristus hovoril veľmi jasne: Novou zmluvou a vykúpením celého ľudstva prišiel odstraňovať ľuďom putá a okovy, doslovné i obrazné. Prišiel im zložiť jarmo a ukázať im, že môžu svoje životy žiť bez toho, aby boli otrokmi manipulátorov a mocibažných, že nemusia byť ich otrokmi, či otrokmi vlastného nezrelého ega. Sloboda nie je ľahká, obnáša v sebe aj určitú dávku zodpovednosti a ohľaduplnosti. Lietajúce živočíšstvo na Zemi tiež nemôže porušovať zákony fyziky. Ich sloboda musí byť čiastočne podriadená fyzikálnym zákonom, aby mohli slobodne lietať. Fyzikálne zákony ako metafore zodpovednosti,  Mnohým ľuďom v minulosti a dnes je však pohodlnejšie zahodiť vlastnú slobodu, niekedy sa dokonca sťažovať, že im niekto chce zložiť okovy, a začať horekovať za to, že im je pohodlnejšie v okovách. Nechce sa im myslieť, ani kriticky, ani inak, nechce sa im niesť zodpovednosť za nič, chcú svoje prostoduché až bezduché naratívy. Vyslovene tlieskajú, ak sa ľuďom nasadzujú putá a okovy, ak sa praktizuje v rôznych podobách otrokárstvo a otroctvo, a s veľkou radosťou dezinterpretuje Kristova Nová zmluva ako odobrenie nasadzovania okov iným ľuďom, hoci zmyslom Novej zmluvy je presný opak.   

Či je človek veriaci, či ateista, podľa mňa sa dopúšťa tak krutosti voči iným, ako aj duchovnej a intelektuálnej zbabelosti, ak:

- Prepadá poverčivosti. Zapĺňa svet personifikovanými paranojami a bubákmi, bez ktorých by bez problémov dokázal žiť, ale radšej preferuje dobrovoľné sebazotročenie strašením seba či prijímaním strašenia iných. Stáva sa tak sluhom a otrokom vlastného strachu. Ako dokazujú celé ľudské dejiny, ak poverčivosť dosahuje extrém, ľudia často konajú 

- Prepadá kmeňovému mysleniu, tribalizmu, mysleniu "my vs. oni, cieľ svätí všetky, aj tie najnásilnejšie prostriedky, a slepú, nemysliacu vernosť kmeňu"

Pochopme jedno: Každý mocibažný úbožiak, t.j. namyslený darebák, lotor

O minulom, totalitnom režime v bývalom Československu, bol taký trefný vtip: "Prečo budujeme *****izmus ?" "Pretože je to ľahšie než pracovať...". Trefné a veľavravné.

Daný satirický vtip by ste mohli podobne variovať na spôsob: Prečo si ľudia, ktorí vyhlasujú, že sú veriaci, ale i neveriaci, hľadajú rôznych falošných spasiteľov, zakladajú kulty osobnosti okolo smrteľných (a často absolútne bezcharakterných a mocibažných ľudí) a nahovárajú si, že svätuškárskym, malicherným, závistlivo-neprajným a kmeňovým myslením si zaručia lepšiu existenciu, či dokonca večný život ? 

Pretože je to ľahšie ako prevziať zodpovednosť za seba, za svoj život, za svoju prácu či za občanmi zverenú moc, ľahšie ako prevziať zodpovenosť za to, ako konáme v medziľudských vzťahoch a spoločnosti, za to, ako pomáhame ľuďom v núdzi, ľuďom, ktorí zdravotne, rodinne, ekonomicky, psychicky a citovo, atď. nemali toľko šťastia, ako väčšina z nás. 

Je ľahšie upnúť sa na nejaký mocnársky kult osobnosti, na nejakú sľubotechnu "kniežat tohto sveta", kniežat egoizmu, útlaku nad inými, uctievania matérie, rozkladu tela, smrti, sebectva a cynizmu, ako pochopiť, že svet je širší a komplexnejší, než my. Pochopiť, že sme súčasť sveta a súčasť tvorstva, nie pupkom sveta a korunou tvorstva. Pochopiť, že sme inteligentní tvorovia, ktorí majú na viac, než len zdegradovať samých seba na slizkých, sebeckých a malicherných egoistov, ktorí po sebe nenávistne gánia a prajú jeden druhému len to najhoršie. Keď sa stanete egoistom a sebcom, ktorý jednostaj podráža nohy svojím blížnym, aj tým najzraniteľnejším, ktorí sa nemajú ako brániť, nielen ponárate svoju myseľ a svoje (obrazné i fyzické) srdce do temnoty,      

Čítal som sa počul som svedectvá mnohých ľudí, ktorí v minulosti žili v rôznych totalitných režimoch, alebo sa vďaka manipulácii stali členmi rôznych extrémistických a násilníckych hnutí, rôznych deštruktívnych a tyranských kultov/siekt, čo zažívali, keď sa konečne po rokoch, alebo dokonca života prežitom v takých toxických skupinách, dostali na ozajstnú slobodu. Opisovali to  Na jednej strane boli natešení, ale zároveň sa cítili rozporuplne.

Mňa sa už viacerí ľudia pýtali, či mi nechýba poverčivosť, nad ktorou tu toľko mávam rukou, so skeptickým úsmevom. Či mi nechýba to potenciálne "vzrúšo", ktoré poverčivosť, meniaca sa s dobou a jej trendmi, no vždy prítomná, prináša. Odpovedám, že mne také "vzrúšo" vôbec nechýba, a že je to práve neurologické a psychické upnutie sa ľudí na to toxické "vzrúšo", ktoré nie je o nič lepšie, než rôzne závislosti od návykových látok, než rôzne narcizmom poháňané a rozvíjané túžby po uznaní, obdive, sláve, absolútnej moci, za každú cenu. Pretože veľa ľudí si v skutočnosti uvedomuje, aká je poverčivosť akéhokoľvek druhu vyprázdnená a hlúpa, najmä ak je braná smrteľne vážne a rituálne, aká je demoralizujúca a ako vnútorne zotročuje človeka, ktorý sa namiesto viery, empatie a racionality oddáva poverčivosti, ale aj napriek tomu sa jej nedokážu vzdať. pre to jalové "vzrúšo". 

Je to ako keď alkoholik tvrdí, dušuje sa, že "s tým zlozvykom môže kedykoľvek seknúť", ale vidíte, ako sa mu trasú ruky, keď si dlhšiu dobu nemôže dať pohárik, keď stráca kontrolu nad sebou a nad vlastným životom, a nedokáže si priznať sebadeštruktívny charakter vlastnej závislosti. Deštruktívny nielen na fyzickom zdraví, ale i na kognitívnych funkciách, nervová sústava načisto zdevastovaná rokmi vypestovanou závislosťou na konkrétnej látke, závislosťou, ktorej sa takmer nedá zbaviť. 

Nepotrebujeme a nemusíme byť závislí od poverčivosti, rovnako ako nepotrebujeme byť závislí od rôznych návykových látok a psychických/behavoriálnych závislostí.

Poverčivosť v skutočnosti ide proti plnohodnotnému prežívaniu viery, ešte aj u ľudí, ktorí sa dušujú, že sú hlboko veriaci. Ak sa veriaci človek viac venuje poverčivosti a z nej plynúcich fóbií, pochybných rituálov a pseudovedeckej a pseudonáboženskej pseudospirituality, nedokáže sa skutočne sústrediť na zásadné stránky viery, na ich praktické a zmysluplné prežívanie v každodennom živote (vrátane pomoci blížnym a úcte k blížnym), na žitie viery v pokore a uvedomení si vlastnej nedokonalosti, žitie viery v rozumnom a triezvom vnímaní, žitie viery bez pýchy a bez sebeckého ega. 

Rovnako smiešna, ba až ešte smutnejšia, mi príde poverčivosť u ľudí, ktorí o sebe navonok vyhlasujú, že sú ateisti, no rutinne prepadajú rôznym pseudovedeckým poverám, bludom, strachom, fóbiám, konšpiračným teóriám, a pod. Poznáte tie výhovorky. "To, čo robím, nie je vôbec ritualita na úrovni poverčivého pseudonáboženstva, prisahám, to, to, to vy ste tmári, to vy nič nepochopíte", atď., atď. 

Príde mi smutnosmiešne, keď sa na živelnú poverčivosť upnú ešte aj ľudia, ktorí inak s veľkou vervou iným veselo nadávajú do tmárov, spiatočníkov, zaostalých, nevzdelaných, a radi apelujú na skepticizmus, triezvy a kritický prístup, no ale sami sa dopúšťajú nedostatočného skepticizmu voči rôznym pseudovedeckým nezmyslom, ktorým sa slepo oddývajú. Keď veriaci i neveriaci vodu káže, no víno pije, výsledok je v konečnom dôsledku ten istý. Vždy trápny, a neposúva ľudí na žiaden pozitívny životný a myšlienkový kurz. 

Poverčivosť nie je prínosná, ani duchovne, ani intelektuálne.  

Nie, ľuďom nemáte priať zlé alebo ich v duchu či slovne preklínať, nie preto, že ich "čarodejne/telepaticky/inak absurdne urieknete", ale preto, lebo je to neetické, detinské, a robí to svet horším. Robí to svet horším nielen pre ľudí, ktorým prajete zlo, ale i pre vás a vaše vnútorné nastavenie a svetonázor. 

Zlo netreba priať ani tým najväčším a najhorším lotrom, v minulosti či dnes. Ich vlastná zloba a jej šírenie ich dobehne a zničí, obzvlášť vtedy, ak si už namýšľali, že ich nič nezastaví a môžu si robiť, čo chcú. Takáto pýcha vždy predchádza pád, tvrdý pád. 

(Tým najhorším lotrom treba priať, aby ich dobehla spravodlivosť a museli si svoje zločiny riadne odpykať vo väzení. Zlo nemôžete poraziť iným zlom, pretože ak len preberiete a nahradíte jedného šíriteľa zla svojím vlastným šírením zla, budete ďalej živiť začarovaný kruh. Aj tá najprísnejšia spravodlivosť musí byť o zastavení, riadnom súdení a odsúdení lotrov, nie o pomste. Ak niektorí šíria necivilizovanosť a krutosť, nesmieme preberať ich necivilizovanosť a krutosť, pretože potom zvíťazia.)     

Nie, poverčivosť vám nepomôže ani vtedy, ak za každým rohom ulice čakáte strašidlá, démonov, bubákov, mimozemskú inváziu, supertajných agentov, čo idú len po vás, a iné paranoidné bludy. Na paranoidné bludy alebo na pocit, že je váš život nudný a preto ho bezradne naplníte lacným,  poverčivým "vzrúšom"-čúčom, platí len dobrá psychologická, príp. až psychiatrická pomoc, a odvykanie.

Nie, poverčivosť vám nepomôže ani vtedy, ak si myslíte, že musíte spraviť X vecí, alebo musíte myslieť len pozitívne, až toxicky pozitívne, a potom sa vám niečo podarí, alebo sa vám bude dariť. Poverčivosť vám nepomôže ani vtedy, ak sa budete panicky vyhýbať robiť čokoľvek v piatok trinásty, alebo sa budete fanaticky riadiť horoskopmi (hoci v každom jednotlivom horoskope sa "predvída" čosi iné).  

Nie, žiaden politik, žiaden samozvaný guru/majster/blabla, žiaden samozvaný, narcisovsky o svojej výnimočnosti presvedčený mysliteľ či filozof, vám neponúkne spásu a spásonosný recept, ak podľahnete jeho či jej nátlakom, že im máte preukazovať slepú lojalitu, slepú poslušnosť, slepú úctu, že nemáte nikdy pochybovať o ich slovách a činoch, atď. Jediné, čo získate, je, že sa stanete obeťou podvodníkov a egocentrických plačkov, ktorí si neustále namýšľajú, "ako im len ten svet ukrivdil" a že si preto vraj "zaslúžia absolútnu poslušnosť všetkých, žiadne odvrávanie" a robenie sluhov a otrokov z ľudí. Toto je v skutočnosti neprirodzené, detinské, manipulatívne a vrcholne trápne. 

Je to zároveň  požadovanie poverčivej úcty voči smrteľným, žijúcim, omylným ľuďom, a nepriznané, no zjavné zbožšťovanie ľudí. Každý rozumný veriaci i neveriaci človek vám povie, že žiaden človek sa nemá zbožšťovať, nemá stávať predmetom kultu osobnosti, a to o to viac, keď je jasné, že daný človek manipuluje inými ľuďmi a ubližuje im, všetko v mene vlastného panovačného, detinského ega, a detinskej, slepej túžbe po uznaní. 

Žiaden človek sa nemá zbožšťovať, každého smrteľníka skutky a tvrdenia sa majú preverovať. Ak sa to nerobí, ľudia zachádzajú na cestu smerom k totalite, beztrestnosti, ku deštruktívnemu a sebadeštruktívnemu kultu moci, a to aj za pomoci tých, ktorí naletia na mylnú predstavu, že bezbrehé zhŕňanie moci a túžba po absolútnej moci sú tolerovateľné. Nie sú. Za seba poviem, že ani za toho najlepšieho politika, političku, zástupcu, zástupkyňu občanov, ani za tie najlepšie osobnosti vo vede, umení, či akejkoľvek inej oblasti, by som sa nikdy fanaticky nezaprisahal za nič. Pretože my ľudia sme skutočne silní len vtedy, ak si vieme priznať naše omyly, naše slabé chvíle, naše predsudky, našu nedokonalosť, a vnímať svet a seba s aspoň nejakou dávkou pokory. 

Sme naopak slabí, ak je pre nás namiesto pravdy, faktov, ľudskosti podstatnejší kult moci a našej vlastnej pýchy a slepé uctievanie kultu moci a pýchy. Ak je pre nás podstatnejšia poverčivosť a jej fóbie, ktoré nás držia v zaslepenosti, iracionalite, fóbiách a strachoch, namiesto toho, aby sme precitli, uvažovali s odstupom, triezvo, videli si ďalej od nosa. Aj preto sú poverčivosť a oddávanie sa poverčivosti také sebadeštruktívne, vyprázdnené, a robia z každého človeka ľahký terč pre citových a mentálnych manipulátorov, ktorí chcú komplexného, nedokonalého, no pokorného, triezveho, humánneho človeka pretvoriť iba na smutnú karikatúru, na fanatika   

Verte mi, v skutočnosti nejestvuje nič také, ako "fanatik dobrej veci". Fanatizmus akéhokoľvek druhu nikdy neprospieva dobrej veci, čo ako nevinnej či významnej. Fanatizmus je parný valec, ktorý neuznáva mieru, limity, ktorý neuznáva nedokonalosť ľudí, a ktorý svätuškársky požaduje dokonalosť, absolútno, vrátane absolútnej oddanosti niekomu a niečomu a absolútnej moci pre niekoho alebo niečo. Na to, aby ste boli človek so zápalom pre dobrú vec, nemusíte byť žiaden fanatik. 

Stačí byť obyčajným človekom, ktorý nepovyšuje seba nad svet, nad iných blížnych, nad etické hodnoty, váži si v zdravej miere sám seba a váži si svet okolo seba. Človekom, ktorý pokoru nechápe ako poníženie, ale ako jeden zo základov inteligentnej a empatickej ľudskosti, a nemá nutkanie velikášsky sa oddávať závisti, pýche, pohŕdaniu. 

Ja sám si dlhé roky opakujem: "Som len človek. Chcem byť len človek. Nie som, a ani netúžim a nechcem byť bohom s malým b ani Bohom s veľkým b. Túžim byť iba človekom. Nie som ani Božím synom, nechcem a netúžim byť Božím synom. Ja som len obyčajným Božím dieťaťom. Chcem byť len človek, komplexný človek, chcem byť len Božie dieťa. Nechcem si nič namýšľať, chcem mať svoju pokoru, mať svoju zdravú sebaúctu, držať sa pokojného a triezveho pohľadu na svet. Ešte aj vtedy, ak okolo mňa šalie dav a kričí "musíš myslieť ako my, musíš sa nechať strhnúť, žiadna individualita, len pochoduj v jednom rytme s davom". Nie. Jednotlivec, nech má akékoľvek nedostatky, dokáže ešte byť rozumným, aj s chybami. Ale dav, rozvášnený a sfanatizovaný dav, to už nie je dav ľudí, ale dav blbcov, dav túžiaci po živelnom dupaní a živelnej zlosti. Po takom ani inom fanatizme a stádovitom myslení netúžim. 

Radšej chcem ako jednotlivec prispieť svojím malým dobrom k spoločnosti. A ak sa podobne zmýšľajúcich a konajúcich jednotlivcov nájde dosť v každej spoločnosti, preváži dobro a zodpovednosť.

Som jedinečný jednotlivec. A som aj súčasť väčších celkov. Bez jednotlivcov by žiadne celky nejestvovali. A bez celkov by sa jednotlivci cítili osamelo. Aj preto nie je úplne jedno, akí sme ako jednotlivci, a akí sme ako väčšie ľudské celky v rámci spoločnosti, zložené z jednotlivcov. Ak prevládnu v celkoch cynickí, mocibažní, sebeckí, namyslení a bezohľadní jednotlivci, celky sa zmenia k horšiemu. Ak budú celky povyšované na modly, v ktorých jednotlivec "neznamená nič", skôr či neskôr príde aj zánik celkov. 

Nie je jedno, ako žijeme svoje životy. Či ich budeme žiť v pýche, sebaklame, svätuškárstve, pokrytectve, sebectve, násilí a manipulácií, alebo si riadne uvedomíme, že dokážeme žiť aj ako inteligentní ľudia s otvorenými mysľami, ľudia síce omylní a ľudia potrebujúci pokoru a sebareflexiu, ale ľudia, ktorí majú na viac a dokážu oveľa viac, ozajstné, skromné no zásadné, nekašírované dobro.


Mnohí ľudia sa v živote zjavne nudia, zjavne majú priveľa osobných boliestok alebo nedotiahnuté sebavedomie, nezrelé a nezdravé sebavedomie, zjavne nemajú dostatok dobrých vzorov (v dobrých ľuďoch, ženách i mužoch, v najrôznejších oblastiach života), a zjavne nemajú dostatok rozumných a pozitívnych motivácií v živote, a preto si potrebujú tento pocit bezradnosti, pocit menejcennosti či egoistickej "nadradenosti", atď., hýčkať nezdravými a patologickými spôsobmi. Vrátane poverčivosti. 

Dejiny sú plné ľudí s jalovými komplexmi vlastnej dôležitosti a úžasnosti 

Dejiny sú aj plné ľudí, nábožných aj nenábožných, ktorí nikdy neboli dokonalí, no mali dostatok pokory, zdravého sebavedomia i humánnosti, že svojimi životmi, prácou a snažením priniesli iným ľuďom, často i celému ľudstvu, veľa nefalšovaného dobra. Dobra, z ktorého ľudstvo ťaží dodnes.

Prečo sú mená mnohých takýchto skromnejších ľudí dnes prehliadané, alebo už úplne zabudnuté ? Aj preto, lebo nemali potrebu sa krikľúnsky vystatovať, akí sú dôležití, čo všetko dosiahli, komu pomohli, koľkí a kto sa im má dobreženie klaňať, atď. Isteže, každý sa občas rád pochváli, aj ten najskromnejší človek. Ale títo skutočne prínosní ľudia sa tak či tak nemali potrebu príliš chvastať. Nie pre nedostatok sebavedomia, ale práve preto, že mali zdravé sebavedomie. Nepotrebovali k udržaniu jeho úrovne neustále hladenie ega od iných ľudí, či od seba samých. Dosiahli toho v živote viac, než tí, ktorí si myslia, že dosiahnu niečo pre seba a svet vtedy, keď budú svetu a iným len ubližovať a ponižovať ich.