Medzi koncom júna 2021 a koncom júna 2022 som prekladal túto ilustrovanú publikáciu od výtvarníka a ilustrátora Johna Howa, a podieľal sa na jej postupnom a podrobnom redigovaní. Tento článok nie je recenziou knihy, ale pohľadom do zákulisia vzniku jej slovenského prekladu.
Pôvodne sa uvažovalo, že by sa tento článok mohol objaviť v rubrike (Denníka N) „Čo prekladáš ?“, no pre časové a iné problémy to nebolo možné uskutočniť. Ponúkam tento článok ako určitého neoficiálneho bratranca-spinoff k článkom v danej rubrike.
30. júna 2022 som uzavrel a odoslal posledné korektúry posledných preklepov v knihe, ktorú som prekladal pre veľké slovenské vydavateľstvo. Prekladal som sprievodný komentár a texty v knihe ilustrácií a malieb A Middle-earth Traveler. Autorom je John Howe, medzinárodne veľmi dobre známy ilustrátor kanadského pôvodu.
Howa hádam najviac preslávili jeho ilustrácie k dielam odohrávajúcim sa v Tolkienovom legendáriu (o Arde a Stredozemi), a jeho práca na výtvarných návrhoch pre Jacksonove adaptácie Tolkiena, filmové trilógie Pán prsteňov a Hobit. Alan Lee bol jediným ďalším ilustrátorom Tolkiena, ktorého pozvali tvoriť výtvarné návrhy pre jednotlivé filmy. Howe pred dvadsiatimi rokmi, v roku 2002, navštívil aj vtedajší ročník podujatia Istrocon v Bratislave, ako jeden z čestných hostí.
A Middle-earth Traveler je kniha, ktorá sa prostredníctvom Howových skíc, kresieb, ilustrácií a malieb usiluje čitateľom priblížiť rôzne miesta a zemepisné zákutia Tolkienovho fiktívneho sveta zasadeného do dávno stratenej minulosti Zeme. Howe nepozýva čitateľov len na vizuálne túry a prechádzky po lokalitách v Stredozemi (západnej a časti východnej), ale aj inde v Arde – niektoré jeho ilustrácie zachytávajú aj posvätné kraje Valinoru, ostrov Númenor, a pod.
V slovenskom preklade bude kniha vydaná pod názvom Putovanie po Stredozemi. Nevyhnutný kompromis už v názve, pretože nemôžete doslovne preložiť pôvodný tvar A Middle-earth Traveler. Nie je to doslova „Stredozemský cestovateľ“, lebo traveler je v tomto názve obrazný pojem, určité synonymum pre „cestopis“. Ja a editori z vydavateľstva sme sa zhodli, že Stredozemský cestopis znie trošku prehnane moderne, a tak sme nakoniec vybrali vkusnejšie znejúce Putovanie po Stredozemi. Práve potreba znalosti kontextu, potreba tímovej práce a potreba príležitostných kompromisov je niečo, čo chcem v tomto článku zdôrazniť a bližšie rozobrať.
Keďže kniha ešte nie je zatiaľ vydaná, z úcty k súkromiu editorov a z úcty k vydavateľstvu nebudem priamo spomínať ani mená editorov, ani názov vydavateľstva. Poviem vám však niečo o spolupráci pri preklade a najmä redigovaní knihy. O spolupráci ktorá prebiehala v niekoľkých etapách, už viac ako rok pred vydaním knihy, od leta 2021. (Dalo by sa povedať, že preklad sa uzavrel takmer presne rok po jeho načatí.)
Význam tímovej práce a rešpektu k etablovaným názvoslovným kontextom
Medzi slovenskou verejnosťou asi často panujú rozšírené, no mylné predstavy o knižných prekladoch a ich priebehu. Tieto skreslené predstavy majú viacero typických podôb (a aj rubrika „Čo prekladáš ?“ sa už určite venovala viacerým). Jedna predstava je, že na kvalitný preklad treba len preložiť pôvodné dielo, trochu poopravovať, a padla. Omyl. Už len takáto relatívne útla ilustrovaná knižka prešla aspoň desiatimi kolami postupných úprav a redigovania.
Ďalšia rozšírená predstava je, že ak vydávame knihu v už prekladovo etablovanej sérii, môžeme si prekladať názvoslovie, ako sa nám zachce. Opäť omyl. Jedným z kľúčových aspektov prekladu tohto konkrétneho titulu bolo zohľadniť názvoslovie v už existujúcich prekladoch Tolkienových diel do slovenčiny, vydaných daným vydavateľstvom. Neznamená to, že sa názvoslovia držíme absolútne otrocky – aj v dobrých existujúcich prekladoch sa vyskytujú chyby – ale je isté, že musíme brať do úvahy etablované názvoslovie.
Väčšina práce na preklade sa uskutočnila už v lete a jeseni minulého roku. Najmä spočiatku išlo o moju „sólovku“, no onedlho pribudol môj prvý významnejší poradca. Jeden z dobre známych členov slovenského fanklubu Spoločenstvo Tolkiena. Viackrát sme spolu podrobne uvažovali nad tým, nakoľko upraviť alebo neupraviť nejaký prvok názvoslovia z existujúcich slovenských prekladov, ktorý sme potrebovali použiť pri preklade Howovej ilustrovanej knihy. Výber sme vždy dokázali postupne zúžiť, a to ešte aj vtedy, ak sme mali určité drobné výhrady, hoci sme sa zároveň zhodli na vhodnom riešení. Pri niektorých prvkoch názvoslovia nie je ani veľmi o čom diskutovať, kým pri iných je situácia podstatne menej jednoznačná…
Ťažšia prvotná prekladová práca a štylistické a pravopisné úpravy hrubej verzie prekladu sa zavŕšili ešte skoro na jeseň, v druhej polovici septembra a začiatkom októbra. Odvtedy som čakal na ďalšie odozvy vydavateľstva a na spoluprácu s ďalšími editormi. Tieto obdobia aktivity, oddelené od seba obdobiami nečinnosti, nastávali každých pár týždňov. Redigovanie je vždy procesom viacerých etáp, mnohých etáp. Pri preklade Howovej knihy to platilo naplno. Jedna etapa sa uzavrela (preklad ako taký), na jej miesto nastúpila ďalšia… a ďalšia… Jednotlivé „kolá“ dôkladného redigovania celej knihy už ani neviem spočítať. Bolo ich sedem ? Desať ? Dvanásť ? Ktovie. Po čase som to už ani nepočítal.
Mylným a rozšíreným dojmom, ktorý často nadväzuje na dojem predchádzajúci, je predstava, že autor knihy je nedotknuteľný génius. V dôsledku toho je v očiach určitých čitateľov slovenský preklad akéhokoľvek diela, bez ohľadu na jeho presnosť a kvalitu, vždy vnímaný ako automaticky zlý. To je už trochu extrémnejší príklad, ktorý si ešte v tomto článku bližšie rozanalyzujeme. Opačným pólom tohto dojmového extrému je predstava, že prekladateľ a editori si môžu robiť, čo chcú, preklad diela „vylepšovať“ svojimi „skvelými nápadmi“ a pôvodný text rešpektovať len vágne. Nie, ani toto nie je cesta ku vytvoreniu kvalitného prekladu zahraničného diela. Aj tí najlepší prekladatelia sú málokedy géniovia, a ako by vám okrem mňa povedali mnohí, pri literárnom i inom preklade je vždy nutná určitá pokora. Prekladateľ nie je nikdy rýdzym autorom, vždy je nanajvýš tak spoluautorom. Platí to nielen pri interakcii prekladateľa a autorovho textu, ale aj pri spolupráci prekladateľa s editormi a ďalšími poradcami.
Môžem s pokojným svedomím priznať, že ja osobne som sa cítil spokojný s pomocou a spoluprácou pri postupnom redigovaní a finalizovaní prekladu knihy. Sklamem každého, kto očakáva odo mňa pikantné historky o zúrivých primadonna hádkach medzi mnou a editormi. K ničomu takému nedošlo. Pri spolupráci panoval vecný a živý dialóg. Nik z nás nemal potrebu predvádzať svoj egá, ale spoločným úsilím dosiahnuť čo najlepšie spracovaný preklad.
Nuda to však nebola: Vecná a živá nátura tých tichých ale čulých dialógov – vedených prostredníctvom e-mailov, poznámok v pracovných verziách, či osobitných textových súboroch – bola veľmi podnetným procesom. Aj keď som musel určité veci aj zdôvodňovať, vysvetľovať a pod., často som mal dojem, že sedím v kaviarni so skupinou inteligentných a zvedavých známych, a spolu dopodrobna rozoberáme rôzne fascinujúce témy. Niečomu sa priučia oni od vás, niečomu vy od nich. Trefne vás upozornia na veci, ktoré ste prehliadli, alebo na možnú štylistiku, ktorú ste prehliadli. Je to vyslovene ako brainstorming, akurát navonok o niečo formálnejší.
Priebežné redigovanie, postupný výber finálneho znenia viet, atď., sú často náročným a niekedy až únavným procesom. No je to práve hľadanie kompromisov vďaka slušnej, rozumnej, zrelo založenej diskusii, ktoré prispieva k vytvoreniu určitej pridanej hodnoty v rámci toho snaženia. Nemal som sa potrebu hádať s editormi a poradcami, oni sa nemali potrebu hádať so mnou. Všetky detaily sme vždy pokojne vydiskutovali a radili sa navzájom.
Nechcem zveličovať, ale tvorivý duch pána Howa a tvorivý duch profesora Tolkiena akoby sa vznášal niekde v pozadí… Navonok tvorivý neporiadok prebiehajúcich korektúr, poznámok za okrajom a n-tej úpravy, ale za tým rušivo pôsobiacim lešením stál jeden nefalšovaný tolkienovský výjav za druhým. Výjavy zatiaľ skryté, no formujúce sa rovnako dramaticky ako Tolkienova Arda v jej počiatkoch a v priebehu vekov… Pomaly sa vynárajúce do finálnej slovenskojazyčnej podoby textov a popisov, v predslove, každej jednej kapitole i doslove.
Nie alegória, ale aplikovateľnosť: Žonglovanie na viacerých úrovniach
Prekladať do slovenčiny „útlu ilustrovanú knihu“, akou je Howov anglický originál, nie je nepodobné tomu, akým štýlom písal a upravoval Tolkien svoje diela. Panuje v tom určitá dávka tvorivého neporiadku, ale zároveň do toho postupne vnášate systém. Nie raz, ale opakovane. Zas a znova, obzvlášť pri neskorších etapách redigovania. Nech x-tá vlna korektúr a úprav pôsobí akokoľvek komplikovane a zmätočne, môžete si to predstaviť podobne ako trpezlivé brúsenie drahokamu. Z neopracovaného tvaru alebo nalomeného tvaru postupne získavate tvar opracovaný alebo skorigovaný, pričom si dávate pozor na to, aby ste nezničili presné línie a fyzikálno-chemickú podstatu drahokamu.
A ak mi dovolíte vtip, je to do veľkej miery podobné tomu, ako Nolan štruktúroval svoj film Inception. Presne tak: Pracuje sa tu hneď na viacerých úrovniach, a to súbežne. (Takmer čakáte, že sa niekto spýta, podobne ako v Inception: „Moment, na ktorej úrovni sme to teraz ? Strácam sa !“) Prirovnal by som to k žonglovaniu, či točeniu tanierikov na paličkách. Čím viac toho pridávate, tým viac narastá komplexnosť toho, čo musíte zvládať. „Hm“, poviete si, „A kde presne je tá komplexnosť ?“.
Kde ? Držte si klobúky, vážení: Musíme zohľadniť Howov pôvodný autorský hlas z anglického originálu. Musíme brať do úvahy slovné zvraty, frazeologizmy, a slovné hračky, ktoré fungujú v Howovom pôvodnom texte, ale v slovenčine by samozrejme vyzneli umelo alebo nezmyselne. Musíme brať do úvahy Tolkienov pôvodný autorský hlas, pretože Howe ho často priamo cituje alebo naň aspoň odkazuje. Musíme brať do úvahy historické, výskumné, jazykové a ďalšie kontexty a súvislosti, ktoré Tolkienove diela inšpirovali, a presne a rozumne ich stvárniť v slovenčine. Musíme brať do úvahy podobné no odlišné odborné, literárne a historické alúzie a odkazy, ktoré často používa John Howe ako autor knihy. Musíme brať do úvahy citácie z Tolkienových diel, ktoré sú v Howovom anglickom origináli v ich pôvodnom anglickom znení, a navyše vybrané priamo z pôvodného anglického znenia Tolkienových diel. Je nevyhnutné zosúladiť tie citácie so slovenským prekladom rovnakých pasáží. A v neposlednom rade, musíme brať ohľad aj na fakt, že text v slovenskom preklade nemôže mať oveľa dlhší rozsah ako text v anglickom origináli.
To posledné platí obzvlášť pri popisoch obrázkov. U mňa, ale aj u šikovných editorov, ktorí mi radili a usilovne redigovali, platila zásada rešpektovania približného rozsahu pôvodných viet. Nie je to vždy najľahšie, ale opatrnosťou už pri prvotnom hrubom preklade a pozornou spoluprácou s editormi sa dá dosiahnuť, aby sme preložený slovenský text zbytočne nerozťahali. Dostatočná stručnosť, uplatnená bez toho, aby išla na úkor zrozumiteľnosti a presnosti prekladu pôvodných viet, je vec dosiahnuteľná. Ale vyžaduje si určitú trpezlivosť.
Ešte pred prekladom knihy som si potrebu patričnej stručnosti naplno uvedomoval, a mal som na ňu dokonca už určitý výcvik. Pred pár rokmi som vo voľnom čase prebásnil niekoľko Tolkienových básní a piesní do slovenčiny. Pritom som sa ich pôvodné znenie snažil takmer nemeniť, ale zároveň dosiahnuť, aby sa uveriteľne a príjemne rýmovali, a aby neboli oveľa dlhšie, než pôvodné verše. Nebolo to ľahké, no podarilo sa mi to pri viacerých slávnych piesňach, ktoré odznejú v Hobitovi a Pánovi prsteňov. Sú to síce moje neoficiálne preklady tých veršov – ich znenie v knižných slovenských prekladoch je voľnejšie – ale chcel som tým experimentom dokázať, že je možné prebásniť Tolkienove verše do slovenčiny bez toho, aby ste výrazne prerábali pôvodné znenie. S odstupom času sa to javí ako dobrý voľnočasový experiment, keďže ma nútil myslieť aj na dĺžku veršov. Preto som mal pri riadnom, oficiálnom preklade (v tomto prípade Howovej knihy) väčšie sklony ku „sebakontrole“ ohľadom zbytočného nepredlžovania viet, než keby som takto pred pár rokmi neexperimentoval s vlastným prebásnením originálu do slovenčiny. Paradoxne sa to zišlo !
Príšery a kritici, časť prvá: Dojmy nie sú pojmy alebo Dôslednosť vítaná, dôslednosť neľahká
Ešte jedna vec mi pri preklade Howovej knihy, podobne paradoxne, prišla vhod. Iba pár mesiacov predtým, než som uzavrel zmluvu o preklade a pustil sa doňho, som zhotovil určitý zoznam pre vlastnú potrebu. Zoznam porovnával pôvodné anglické znenie Tolkienovo názvoslovia (hlavne osobné mená a miestne názvy, ale aj niektoré ďalšie výrazy) s existujúcimi slovenskými prekladmi daného názvoslovia. Väčšinu prekladov Tolkienových diel a kníh súvisiacich s Tolkienom vydalo jedno a to isté vydavateľstvo, takže etablované slovenské názvoslovie je relatívne konzistentné. Nie je to dokonale preložené názvoslovie, má viaceré chyby, chybky a menšie nezrovnalosti, ale v tom podstatnom veľmi funkčne prenieslo pôvodné významy do slovenčiny. Starší preklad Hobita zo 70. rokov, najstarší preklad nejakého Tolkienovho diela v bývalom Československu, má samozrejme svoje vlastné názvoslovie. V niečom občas trefnejšie vystihlo preklad pôvodného názvoslovia, a v niečom menej, než novší preklad. Čo len potvrdzuje, že úplne dokonalý preklad názvoslovia nejestvuje, a kvalitný preklad názvoslovia závisí aj od zdrojov, ktoré má prekladateľ k dispozícii.
Prečo som však vytvoril môj prehľad pôvodného názvoslovia a preloženého názvoslovia (resp. názvosloví) ? Mal som na to dva hlavné dôvody: 1.) Je to praktické, ak chce človek v budúcnosti rýchlo nazrieť do poznámok, kde má jasne zachytené, ako bol preložený ten či ten výraz. 2.) Je určitým klišé zhadzovať slovenský preklad názvoslovia v dielach na základe starých dojmov, a bez toho, aby ste si najprv overili ich reálne znenie. Ako ma učili dlhé roky na škole, ak ste na pochybách, neriaďte sa iba pamäťou. Ľudia nie sú dokonalí, naša pamäť vie byť omylná. Vráťte sa k primárnym zdrojom, a overte si, ako sa veci majú. Platí to nielen pri preklade či literatúre, ale aj u historikov, archeológov a rôznych iných odborníkov. Keď si niečo neoveríte poriadne, ľahko sa fabuluje, či už prikrášľovaním alebo očierňovaním niečoho. Ja mám oveľa radšej prácu s overiteľnými faktami.
V súhrnnom diele, akým je Tolkienovo Legendárium na detailoch dosť záleží, už len vzhľadom na Tolkienovu povahu detailistu-perfekcionistu. Preto neprekvapuje, že mnohí ľudia – do istej miery niekedy aj ja – majú tendenciu chytať sa každej reálnej ale i domnelej chyby pri prekladoch Tolkienových diel. Alebo diel ktoré využívajú ich názvoslovie, akým je aj táto publikácia pána Howa.
V jednom z predchádzajúcich odsekov som naznačil, že niekedy je ešte aj použitie termínu z už etablovaného názvoslovia problematické. Môžeme celé hodiny a dni rozprávať o presnosti, no presnosť tu má dve podoby: Objektívnejšiu podobu, zameranú na významovú a kontextovú presnosť, a potom subjektívnejšiu podobu, zameranú skôr na „čitateľský dojem a pocit“ z nejakého použitého výrazu ako prekladového prostriedku. Dojem, ktorý môže, ale vôbec nemusí presne odrážať pôvodný zmysel textu. Práve preto, ako som už naznačil vyššie, je potrebné vždy sa vrátiť poriadne k primárnemu zdroju. Ak z pôvodného anglického znenia nie je jasný nejaký archaickejší alebo zriedkavý výraz, alebo nie je úplne jasný trošku staromódnejší spôsob slovosledu, akým rozprávajú postavy (a neraz aj rozprávač), nemôžeme len tak „strieľať od brucha“ voľný preklad.
Nemôžeme dať iba na naše dojmy. Ako sme už spomínali, je potrebné rešpektovať pohľad a „poetiku“ použitú v pôvodnom znení, pôvodným autorom. Pri Howovom sprievodnom texte v pomerne formálnej, no inak veľmi súčasnej angličtine, to nie je ani zďaleka tak náročné ako v prípade Tolkienových textov. Tie si vyžadujú väčšiu pozornosť pre ich zámerne staromódnejší štýl angličtiny, hoci stále okamžite zrozumiteľný. Tolkienova angličtina je moderná angličtina, ale je predsa len o niečo „ľudovejšie“ ladená, a vyhýba sa väčšine moderných neologizmov.
Hoci môj preklad Putovania po Stredozemi používa existujúce slovenské názvoslovie, ako som už spomenul, ja a editori sme sa ho nedržali otrocky. Uvedomujeme si, že existujúce názvoslovie má určité spornejšie časti, a to treba zohľadniť aj pri preklade Howovej knihy do slovenčiny. V existujúcom názvosloví sa nájde zopár nedopatrení alebo chýb, a tie sme sa skôr snažili vhodne upraviť. Významovej stránke prekladu názvoslovia sa ešte povenujem o niečo nižšie, ale v najbližších dvoch odsekoch vás ešte oboznámim s problematikou skloňovania časti názvoslovia v slovenskom preklade.
Bez okolkov poviem, že som si všimol určité nezrovnalosti v skloňovaní niektorých fiktívnych výrazov v slovenských prozaických prekladoch Tolkiena. Problém nie je v slovách a význame, ale iba konkrétnych koncovkách skloňovania. Spravidla boli a sú konzistentné, ale nejaké nezrovnalosti sa v nich do určitej miery nájdu. O tomto aspekte sme sa ja a editori niekoľkokrát patrične radili. Úplne posledná mikroporada v redigovaní sa dotkla práve skloňovania tejto hŕstky fiktívnych výrazov. Skloňovať niektoré cudzie slová v slovenčine občas vyžaduje určitú dávku trpezlivosti. Máme pre ne špeciálne skloňovacie vzory (vzor „kuli“ a pod.), ale tie to uľahčujú len čiastočne. Ide tu však o reálne jazyky. Teraz skúste vyriešiť otázky ohľadom skloňovania u slov z úplne fiktívnych jazykov ! Jazykov, ktoré vytváral jeden jediný autor po väčšinu svojho života, až do roku 1973. Potrebujete veľkú dávku trpezlivosti pre správne zosúladenie fiktívnej gramatiky s reálnou slovenskou gramatikou. A niekedy nepomôže ani to…
Keď sa tieto fiktívne výrazy objavovali v Tolkienových anglických origináloch, nemusel si s nimi až natoľko lámať hlavu, vzhľadom na menšiu tendenciu angličtiny k skloňovaniu. Mohol pokojne napísať jednotné čísla výrazov, napr. Vala, Maia (vysl. Maja), Istar („čarodejník“), alebo ich množné čísla, Valar, Maiar, Istari. Skúste však tieto výrazy používať v slovenčine bez skloňovania, a budú pôsobiť nielen zvláštne, ale aj dosť mätúco. Profesor Tolkien nám to nechtiac sťažil. Valar a Maiar znie slovenským ušiam ako jednotné číslo, navyše mužského rodu. Tolkien ním však myslel rodovo nekonkretizované množné číslo. Prirodzenejšou koncovkou v slovenskom množnom čísle by bolo -i na konci týchto slov. Ako riešenie sa pre nás črtalo ponechať Tolkienove pôvodné singuláry – jeden/jedna Vala, jeden/jedna Maia, jeden Istar – a poslovenčiť iba Tolkienove plurály, t.j. „Valari“, „Maiari“, „Istari“.
V úplne poslednom redigovaní sme však nakoniec dospeli k stanovisku, že nebudeme Valarov, Maiarov ani Istarov skloňovať, zachovajú si rigidnejšie pôvodné tvary. Išlo čiastočne aj o rozhodnutie zo strany vydavateľstva. Už predtým vydali preklady jednej-dvoch dokumentárnych kníh o Tolkienovi a jeho tvorbe, v ktorých sa tieto výrazy neskloňovali slovensky, na rozdiel od prekladov Tolkienových próz (v ktorých sa do určitej miery skloňujú, podľa schémy spomínanej vyššie). Vydavateľstvo tým pravdepodobne chcelo naznačiť, aby čitatelia vnímali Howovu knihu ako doplnok Tolkienových diel, a nezamieňali si ju s novým prírastkom medzi Tolkienove príbehy.
Koniec-koncov, Putovanie po Stredozemi je síce kniha na tolkienovskú tému, no nie je jeho dielom. Je to výtvor iného autora a výtvarníka. Celá kniha je knihou Johna Howa, reflektujúceho nad Tolkienovým dielom, a nad vlastnými ilustráciami založenými na Tolkienových lokalitách, postavách, udalostiach a opisoch. Navyše je to kniha primárne výtvarná, charakterom a obsahom niekde na pomedzí umeleckého sprievodcu a cestopisného rozprávania.
Osobne nepovažujem prekladanie takejto ilustrovanej knihy za „ťažké“ v nejakej kvantifikovateľnej rovine. No považujem ho za „náročné“ z hľadiska pozornosti a všímavosti, pretože tvorba oboch autorov (Tolkiena prozaika, básnika a občasného výtvarníka, a Howa, profesionálneho výtvarníka s desaťročiami praxe) je práve o detailoch, myšlienkach, náladách a atmosfére. Preniesť tú atmosféru, tak z Tolkienových predlôh, ako aj Howových výtvarných adaptácií, do slovenského prekladu, je to úplne najťažšie a zároveň najzásadnejšie.
Presnosť prekladu či uveriteľná štylistika sú síce rovnako kľúčové, no treba ich chápať ako technické prostriedky na dosiahnutie výsledného dojmu. Prostriedky sú tu t.p. „efektami“, zákulisnou infraštruktúrou, a váš dojem z čítania knihy je atmosférou nabité „filmové rozprávanie“, ktoré vzniká vďaka tým vhodne použitým technickým prostriedkom. Sám Tolkien bol vždy opatrný a rozvážny pri výbere slovnej zásoby, ktorú používal vo svojich príbehoch, či opise ich reálií. Nebol vyumelkovaný. Slávnou je jeho zručnosť tvoriť výpravné a úchvatné výjavy s úplným minimom, s úsporným prístupom. Tolkien, jeho svet a reálie, jeho príbehy a postavy, sú „románske“, nie „barokové“. (Do veľkej miery to platí aj doslova.)
Podobnú rozvážnosť je preto potrebné uplatňovať aj pri výbere vhodnej slovnej zásoby pre preklad. A nemôžete sa úplne spoliehať len na tú z existujúcich prekladov. Putovanie po Stredozemi ako cestopis meandruje vlastnými riečnymi zákrutami a kľukatými cestičkami. Musíte často nachádzať slovnú zásobu, ktorá prenáša myšlienky a postrehy Johna Howa, prenáša atmosféru jeho tvorby, a zároveň dbá aj na to, aby sa nevzďalovala poetike a atmosfére Tolkienových príbehov. Oba navzájom sa prelínajúce prúdy (Tolkienov a Howov) sú prítomné v pôvodnom anglickom znení knihy. Na vytvorenie skutočne dobrého slovenského prekladu potrebujete rešpektovať a vnímať obidve.
John Howe je, rovnako ako Tolkien, ja, vy, každý z nás, len človek. Možno vás to pobaví, možno nie, ale ešte aj ja som našiel v Howovom anglickom origináli aspoň dve Johnove chybky. Nič závažné, ale predsa som sa nad nimi zhovievavo pousmial. Jedna bola tuším preklep, a tá druhá bolo tvrdenie, kde nechtiac pozabudol na… detail, ktorý Tolkien pred rokmi ozrejmil v jednej z mnohých odpovedí na listy, ktoré mu písali fanúšici. Pán Howe pri drakovi Smaugovi spomenie v jednej vete čosi v zmysle, že je „posledným drakom Stredozeme“. Profesor Tolkien pritom už pred desaťročiami jasne povedal, že „Smaug nebol posledným drakom, bol len posledným veľkým drakom“. Aj master tesár sa utne, či presnejšie, aj majster ilustrátor, znalec Tolkiena a znalec histórie, akým je Howe. Vytváranie pôvodného znenia Putovania po Stredozemi musel byť náročný a únavný proces. Už len výber ilustrácií, „hľadanie miesta“ pre konkrétnu skicu či maľbu na konkrétnej strane knihy. Preto nemám Howovi ani v najmenšom za zlé, ak na jednom-dvoch miestach nechtiac prehliadol nejakú drobnosť. Mne to ako prekladateľovi neprekáža, a preto som tie drobné chyby rád opravil.
Príšery a kritici, časť druhá: Beowulf, Beorn, Butterbur a iné terminologické postrehy
Uvediem jeden zaujímavý príklad, prečo sa niekedy aj inak kvalitné preklady môžu stretnúť s ťažko riešiteľnými výzvami. Hostinec U skákavého poníka (v orig. „The Prancing Pony Inn“) sa v Howovej knihe objavuje stručne, na jednej dvojstrane. Jeho hostinský sa tam spomína len okrajovo, ale poviem vám v krátkosti neslávny problém s jeho fiktívnym priezviskom. V Pánovi prsteňov Tolkien hovorí, že mestečko Bree (pôv. kelt. „kopec“, „svah kopca“), kde hostinec stál, malo veľa rodín, ktorých priezviská obsahovali rastlinné motívy. Mená typu Plánka, Jablonka, Kozinec, Papradník, atď. Tolkien to samozrejme znázorňuje v angličtine, ale ich mená sú preklady zo západčiny, jedného z Tolkienových významných fiktívnych jazykov. Hostinského priezvisko v anglickom origináli znie „Butterbur“, a vo fikt. západčine znelo „Zilbirâpha“. Obe obsahujú rovnaký slovotvorný koreň, „butter“ (a „zilib“), po slovensky „maslo“. Preto české aj slovenské preklady prekladali dané priezvisko ako Máselník alebo Maslík. Lenže, slovo „butterbur“, doslova čosi ako „maslovka“, je anglický názov pre určitú liečivú rastlinu. My ju poznáme ako deväťsil lekársky.
Poviete si: „Aha. Takže naše česko-slovenské preklady sú nesprávne. Hostinský by sa mal volať Žito Deväťsil, a nie Žito Maslík.“ Nuž, nie tak celkom ! Nie je to čierno-biele. Gandalf sa v angl. origináli Pána prsteňov pohoršuje, že ak pán hostinský zabudol hobitím hrdinom odovzdať dôležitý list, „vyškvarí z neho všetko maslo“. V angličtine táto slovná hračka funguje bez problémov, vzhľadom na to, že daná rastlina v sebe obsahuje slovo „maslo“. Ale teraz si predstavte, ako túto slovnú hračku použijete v češtine či slovenčine. Teraz buďte múdri ! Hostinský má teraz síce „badass“-znejúce priezvisko „Deväťsil“, ale Gandalfov vtip zrazu absolútne nedáva zmysel. A neviem, ako by ste vtip upravili tak, aby obsahoval deväťsil lekársky a dával zmysel. Preto sa musíme v našich prekladoch uspokojiť s výnimkou pre pána hostinského. Anglický originál jeho priezviska… má maslo na hlave. Ale pravdupovediac, ešte aj v Tolkienovom svete mi príde nepravdepodobné, že by všetky priezviská v jednej obci boli podľa jednej šablóny (napr. rastlinné priezviská). Preto aj odchýlka v preklade hostinského priezviska je akceptovateľná, pretože je to drobná odchýlka a drobná výnimka podriadená príbehu. Názvoslovie je podriadené príbehu a jeho témam, v origináli aj preklade. Nie naopak. To treba mať vždy na pamäti.
Na druhej strane, občas sa aj v prevažne kvalitných slovenských, českých a iných prekladoch nájdu rozhodnutia pri preklade názvoslovia, ktoré nie sú ani sporné (horeuvedený príklad), ani vecou interpretácie (iné slovo, ale zmysel stále ten istý), ale jednoducho chyby. Dobrým príkladom je meno Beorna, jednej z tajuplnejších postáv v Hobitovi. Tolkien vyslovene zaradil Beorna medzi osobné mená a miestne mená, ktoré netreba zbytočne prekladať. Prvý český preklad Hobita, žiaľ podstatne horší, než prvý slovenský (ktorý ho navyše predbehol o niekoľko rokov), mal tendenciu nasilu počešťovať aj tie mená, ktoré prekladané byť nemali. Tak českí čitatelia skončili s absurditami ako „drak Šmak“ či „Medděd“. A kto je ten Medděd ? To má byť Beorn. Ech ! Čo je však zvláštnejšie, keď po rokoch vznikal slovenský preklad Pána prsteňov, novší preklad Hobita, atď., bolo Beornovo meno zmenené aj v ňom. Prirovnané bolo tuším k menu medveďa grizzly alebo čomusi podobnému. Rovnako komické ako zbytočný český preklad mena. Je to však o to zvláštnejšie, keď vezmeme do úvahy, že slovenský preklad až na dve-tri výnimky rešpektoval Tolkienove rady, čo prekladať, a čo nie ! Konkrétne, pri Beornovi chcel Tolkien zachovať charakter jeho mena. Beorn má síce nádväznosť na medvedie motívy, no žije v severnom regióne Stredozeme, kde má väčšina miestnych mien určitý germánsky alebo škandinávsky ráz. Vo fiktívnych jazykoch znejú inak, ale Tolkien ich prirovnal zhruba k tým reálnym severským jazykom. (Nečudo. Beorn a jeho medvedie prvky odkazujú na postavu Beowulfa z anglosaskej epickej básne. Beowulf je síce doslova „včelo-vlk“, „vlk včiel“, ale je to básnický výraz pre slovo „medveď“.) Beorn by teda mal ostať Beornom. Pre toto riešenie som sa rozhodol aj ja v mojom preklade. Beornovo meno je jedným z maličkej hŕstky mien v slovenských prekladoch, ktoré boli zbytočne nahradené. Nie voľne preložené, nie ponechané, ale významovo nevhodne nahradené. Takže Beorn je opäť Beornom. Navyše, v takejto pekne ilustrovanej knihe si ani neviem predstaviť úplne iné stvárnenie jeho mena, vzhľadom na medvedie vizuálne motívy.
České, slovenské, a iné preklady Tolkienových diel, a tiež diel, ktoré sa dívajú na Tolkienov svet inými autorskými očami, spravidla nie sú vôbec zlé. A to ani podľa najprísnejších kritérií. V našich končinách sa len málokedy stretnete s vyslovenými prekladateľskými tragédiami, akou bol napr. neslávny prvý švédsky preklad Pána prsteňov prekladateľom Åkem Ohlmarksom. Ten natoľko ignoroval úplné základy anglickej štylistiky, frazeologizmy, čítanie s porozumením, atď., a vyžíval sa v nahrádzaní Tolkienových ľahko zrozumiteľných synoným prehnane kvetnatými výrazmi (napr. „karavanseráj“ namiesto „hostinec“ !), až to pohoršilo aj miernu povahu, akou bol Tolkien. Oxfordský profesor teda konal: Vytvoril pomerne podrobné poznámky ohľadom prekladu jeho diel do iných jazykov. V nich vysvetlil, ktoré mená a miestne názvy treba určite vhodne preložiť do cieľového jazyka, a ktoré mená a názvy (spravidla čisto fiktívne alebo zámerne veľmi archaicko-symbolické) by sa prekladať nemali. Podotýkam, týmito aspoň šesťdesiatročnými Tolkienovými poznámkami sa, až na príležitostné prešľapy, riadili aj doterajšie slovenské preklady. (Najčastejšie prekladové chybky sa v nich vyskytujú v tých okruhoch tém, ktoré Tolkien nezahrnul do poznámok. Priestor, v ktorom je najväčšie riziko možnej nechcenej chyby, vzhľadom na chýbajúce usmernenie pôvodného tvorcu.)
A ten najväčší paradox na Ohlmarksovom preklade ? Keď vo Švédsku začiatkom tohto storočia, po štyridsiatich rokoch od prvého pokusu, vznikol omnoho presnejší a lepší preklad Pána prsteňov, mnohí starší Švédi začali hundrať. A z ich úst zaznieval aj v našom prostredí veľmi povedomý argument: „No, ja som to zamladi čítal/-a v tom staršom preklade, na ten som zvyknutý/-á ! A keďže som naň zvyknutý/-á, ten bude zákonite lepší !“ Podobné tvrdenia sa objavovali a objavujú dlhé roky aj u starších slovenských čitateľov Tolkiena, ktorí si kedysi zvykli na české preklady a potom na nich začali niekedy až prehnane lipnúť. Ja osobne som už zažil aj taký extrém, kde niektorí tvrdili, že české preklady predčia anglický originál. Pri všetkej úcte, vzhľadom na veľké množstvo chýb v českých prekladoch, a ich časté ignorovanie Tolkienových poznámok a počešťovanie všetkého možného, by som sa na takéto tvrdenia neodvážil ani z rýchlika. Osobne mám často dojem, že takéto bohorovné tvrdenia používajú ľudia, ktorí anglický originál nečítali. Prípadne nechápu významové nuansy angličtiny, vrátane Tolkienom použitej jemne archaizovanej, ľudovejšej angličtiny. Ja som dosť veľký kritik zbytočných chýb v slovenských prekladoch, a čudoval by som sa rovnako, keby niekto o slovenských prekladoch tvrdil rovnaké superlatívy, ako o českých: „Sú perfektné, nedotknuteľné, bezchybné !“ Ale nie, nie sú dokonalé. Ani slovenské, ani české. Majú svoje chyby, niekedy v podobných, niekedy v odlišných oblastiach. Originály neprekonajú. Ale zároveň si myslím, že v drvivej väčšine vecí sú české aj slovenské preklady zvládnuté veľmi pekne.
Odhliadnuc od siahodlhej sociologickej témy „cultural cringe“, na ktorú tu nemám čas ani priestor, chcem povedať len toľko: Každý rozvinutý jazyk, nech je akokoľvek malý počtom používateľov, si zaslúži vytvárať vlastné preklady.
Mňa osobne teší svet, kde sa síce občas dejú chyby v prekladoch, no vznikajú preklady najrôznejších diel (aj Tolkienových a s Tolkienom súvisiacich) v jazykoch tak rôznorodých, ako je napr. čerokézčina, waleština, maráthčina, chorvátčina, japončina, a ešte množstve iných. Prospieva to nielen dostupnosti prekladov v iných jazykoch, ale aj zachovaniu tých jazykov, ktoré sú ohrozené alebo zraniteľnejšie.
Ako by vám povedal aj sám profesor Tolkien, každý jazyk je ako novoobjavená vínna pivnička, s vínami nevídaných a neobyčajných chutí. Každý jazyk je kultúrnym pokladom ľudstva. Preto má vždy zmysel prekladať diela aj do zdanlivo marginálnych jazykov. Diela náročné na pestrú a „ľudovú“ slovnú zásobu často precvičia aj zdanlivo marginálne jazyky… a čo je najdôležitejšie, zachovajú ich v čitateľnej podobe, pre budúcnosť konkrétnych kultúr, i celého ľudstva. Má vôbec zmysel preložiť Tolkienove diela, či túto Howovu pútavú ilustrovanú knižku, hoci aj do čerokézskeho jazyka, v prepise do čerokézskeho slabičného písma, vynájdeného Čerokézmi v 19. storočí ? Áno, má to zmysel. A úplne rovnaký zmysel to má aj v našej slovenčine, a vždy aj bude mať.
Niekto by možno mohol zaargumentovať „Neopovážte sa prekladať Tolkiena do slovenčiny ! Neopovážte sa prekladať Howa do slovenčiny !“, no vŕta mi v hlave, čo sa tým po kultúrnej stránke dosiahne. Nič obohacujúce. Jazyky, Tolkienova celoživotná vášeň, sú živé, kým sú živé príbehy a postrehy, ktoré je v nich možné rozprávať. Nielen príbehy tuzemské, domáce a tradičné, ale aj príbehy importované z cudziny, príbehy iných autorov z iných krajov, o iných krajoch, niekedy i iných svetoch. Preklad potvrdzuje životaschopnosť jazyka, pre každého, kto si nenosí v sebe zbytočné komplexy menejcennosti z vlastného jazyka. Každý jazyk je pokladom.
Milou iróniou je, že okrem záchrany reálnych marginálnych jazykov odborníkmi a laikmi, sa aj Tolkienoví fanúšici už desaťročia prácne pokúšajú o dopĺňanie a vkusné rozšírenie neúplných častí ním vymyslených jazykov. O určité zachovanie a záchranu jeho jazykových výtvorov. Či sú to jeho pomerne kompletné elfské jazyky, či zručnými fandami úctyhodne rozšírená trpaslíčina, alebo voľnočasové snahy ľudí ako ja. Snahy o doplnenie Tolkienovej adunajčiny a západčiny tak, aby boli oveľa používateľnejšími fiktívnymi jazykmi. (O tom niekedy inokedy.)
----
Tento článok bol zverejnený aj na blogu Denníka N. Na mojom osobnom blogu má premiéru o hodinu neskôr.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára