Recenzia : Dark Side of The Moon (Opération Lune)

Začnem miernou okľukou. Pôvodne som plánoval zrecenzovať dva rôzne pohľady na onú nekonečnú telenovelu konšpiračných teórií, onú stálicu menom "Sfalšované pristátie Apolla na Mesiaci". Začal som pátrať po nejakom podomácky či profesionálnejšie robenom konšpiračnom dokumente na internete, s úmyslom postaviť mu ako oponenta „Apollovský diel“ Ničiteľov mýtov, či dokument Pravda o pristátí na Mesiaci. Ako som tak hľadal, naďabil som na dielo francúzskeho režiséra Williama Karela Dark Side of the Moon, v pôvodnom znení Opération Lune. (Po našom Odvrátená strana Mesiaca a Operácia Luna/Mesiac). Zvláštne bolo, že názov sa mi zdal povedomý, akoby som už o danom filme kdesi čítal. Narýchlo som skontroloval, kto ho produkoval. No, ale toto... Francúzska stanica Arte ? Tá dokumentárna, špecializujúca sa na kultúru a spoločenské témy ? Hm... No dobre, pozrieme sa, uvidíme. Ale... Prečo Arte ? Nechce sa mi veriť, že by sa dali na niečo také...


A veci sa nakoniec mali úplne, úplne inak...

 

ZÁKLADNÉ INFO


Žáner : Dokumentárny / Mystifikácia / Komédia / Satira


Rok : 2002


Produkcia : Francúzsko / VB / USA


Dĺžka : cca 52 minút


Réžia : William Karel


Komentár : Philippe Faure


Profil na IMDB : http://www.imdb.com/title/tt0344160/


Profil na Česko-slovenskej filmovej databáze : http://www.csfd.cz/film/130559-operation-lune/




Houston, máme tu prekvapko


Keď som sa blížil k záveru prvého klipu, môj postoj sa nadobro zmenil. Už som sa na film nedíval seriózne a kriticky. Potmehúdsky som sa usmieval. Vedel som, že pôvodný plán na analytickú dvojrecenziu v momente padá. Vedel som, že od toho momentu budem recenzovať iba tento film. Prečo ? Po usilovnom lovení v pamäti som si odrazu spomenul, prečo mi celá záležitosť pripadala taká povedomá, hoci som tento dokument ešte v živote nevidel.

Ak ste film ešte nevideli a bojíte sa spoilerov, nečítajte ďalej. Film má prostý, no silný záverečný zvrat. Je nečakaný ? Nie, nie je postavený na Shyamalanom sprofanovanej metóde šokujúcej záverečnej pointy. Celý zvrat filmu Dark Side of the Moon je skonštruovaný podstatne férovejšie a závisí od veľkosti vášho všeobecného rozhľadu a od miery vašej pochybovačnosti.  Sprvu som uvažoval, či by som prezradenie podstaty tohto zvratu nemal ponechať pekne chronologicky až pre samotný záver recenzie. Po dlhom uvažovaní som si však uvedomil, že by to bolo kontraproduktívne. Uvediem ho už to, hneď v nasledujúcom odseku. Dôvod ? Zistil som, že sa mi o filme oveľa jednoduchšie hovorí a oveľa ľahšie ho dokážem analyzovať do hĺbky, ak môžem o ňom hovoriť úplne otvorene, aj za cenu, že vám dopredu vyzradím jeho pointu...

Raz, dva, tri :

Dark Side of the Moon NIE JE autentický konšpiračný dokument. Je to inteligentná a provokatívna mystifikácia. Satirická dokufikcia, ktorá si pri výsmechu celého podomácky kvaseného žánru konšpiračných dokumentárnych filmov nedáva servítku pred ústa. A robí to skutočne premyslene, v duchu hesla „proti ohňu treba bojovať ohňom“. Úmyselne napodobňuje a s narastajúcou frekvenciou a intenzitou hyperboluje uletené závery a tvrdenia, typické pre všetky konšpiračné teórie, ktoré sa v takýchto „faktických dokumentoch“ pravidelne objavujú. 

Jedna šošovka stačí, drahoušku alebo Stanley nám to nakrúti...

Priam majstrovským je pomaly sa rozbiehajúce gradovanie bláznivosti naratívu a obvinení, ktoré v ňom odznejú. Kým v prvej tretine zaváňa absurdným, podpichovačným humorom len hŕstka krátkych scén, približne v strede filmu sa začnú efektne kopiť a v závere sú prakticky v každej jednej scéne. Autori pritom zvolili prístup založený na starej, overenej pravde, že najnehoráznejšie a najzábavnejšie sú paródie vtedy, keď sú v nich očividne absurdné repliky a situácie zahrané s kamennou tvárou.     

Vo filme vystupujú ako hostia viaceré známe osobnosti z rôznych oblastí politického, spoločenského a kultúrneho života. Z politikov sa objaví prekvapujúco veľa známych tvárí, medziiným v čase vzniku filmu čerstvo vymenovaný minister obrany Donald Rumsfeld alebo starý veterán studenej vojny Henry Kissinger. Hostí z radov NASA reprezentujú viacerí odborníci na dôchodku a bývalí astronauti, z ktorých najznámejším je samotný Edwin "Buzz" Aldrin, druhý človek na Mesiaci a dlhoročný popularizátor astronautiky. Vtipné je, že slovo dostala aj jeho manželka Lois, takže si niekoľkokrát užijete aj jej uštipačné pripomienky k manželovým vyhláseniam. Väčšinu kultúrnych osobností tvorí okruh Kubrickových známych a bývalých spolupracovníkov z oblasti filmového priemyslu. Musíme sa však dopredu zmieriť s jedným faktom : Dve tretiny pozvaných hostí - prakticky všetci, ktorých som nespomenul po mene - sú len herci, hrajúci fiktívne, no presvedčivo pôsobiace postavičky. V predstieraní pravosti mystifikácie sa však nedávajú zahanbiť ani pozvaní hostia. Všetko "zasvätené spomínanie" hostí na sprisahanie, ktorého sa Stanley pred rokmi údajne zúčastnil, je bravúrne odohraté.  


Hercami hraní fiktívni Kubrickoví známi a účastníci na sprisahaní majú – ak máte dobrú znalosť Kubrickovho diela – do očí bijúce mená. V dokumente ako respondenti nechýbajú  producent Jack Torrance, či istý Dmitri Muffley. Medzi astronautami particupujúcimi na lete Apolla 11 je (kto iný ?) David Bowman. Narážky padajú aj na priezviská Hitchcockových postáv ("bývalá sekretárka prezidenta Nixona" Kendallová) a na nemenovaného okuliarnatého režiséra z New Yorku (respondent W. A. Koenigsberg). Podarená je tiež staršia pani hrajúca fiktívnu sestru Edwina Aldrina, s veľavravným menom Maria Vargas (jedna z filmových postáv Avy Gardnerovej). Musím uznať, že väčšina zahrala svoje roly na výbornú, ozvlášť čo sa amerických a britských prízvukov týka.


Hoci autori parodujú konšpiračné filmy, jedným zo zaujímavých zvratov je ich snaha o určitú originalitu pri vymýšľaní podstaty celého "sprisahania". V Dark Side of the Moon nie je zinscenovaný celý let Apolla, astronauti v ňom šťastne a úspešne zosadnú na Mesiac a uskutočnia základný prieskum. Háčik je len v tom, že nedokážu vytvoriť dostatočne kvalitné fotografie. (Toto je priama narážka na najčastejší argument konšpiromaniakov o sfalšovanovsti fotografií z Mesiaca.  Neslávny argument je to preto, lebo si na analýzu berú zo zásady iba vo fotolaboratóriu orezané a vyčistené verzie pôvodných fotografií. Tieto sú často verejnosti známejšie, najmä zo staršej literatúry, plagátov a propagačných materiálov NASA. Na pôvodných, podstatne kontrastnejších fotografiách je jasne vidieť uhly tieňov a dopadu svetla, aké na Zemi nemôžu vzniknúť.) 

Keď som začal pozerať film, vedel som, že v tejto konkrétnej verzii údajného sprisahania okolo Apolla bude veľkú rolu zohrávať Stanley Kubrick. Dokument vznikol v roku 2002, necelé tri roky po Stanleyho smrti. Prvých pár minút má preto do určitej miery spomienkový charakter a objavujú sa v ňom predovšetkým Kubrickoví pratelia a blízka rodina, vrátane manželky Christiane. Popri tom sa však začína rozvíjať svojrázny naratív o Stanleyho podiele na lunárnom sprisahaní. Otvára ho menšia odbočka na začiatok 70. rokov, kedy Kubrick natočil svoju historickú drámu zo začiatku 19. storočia Barry Lyndon. Je spomenutá Kubrickova urputná snaha získať úzko špecializovaný a málopočetný typ šošovky značky Zeiss pre filmové kamery. Potreboval ich pre sugestívne zábery na svetlo sviec, ktoré sa vinie celým filmom, v snahe dodať dobovömu osvetleniu miestností čo najväčšiu autenticitu (darmo, Kubrick bol nepolešiteľný perfekcionista). Dokument sa v tomto bode vracia k svojej ústrednej téme zlovestným naznačením, že takýto typ šošovky používali vtedy len špionážne družice. Kubrick sa podľa dokumentu dostal k danému typu šošovky zarážajúco ľahko – poprosil americkú vládu a NASA, a tí mu jednu promptne odoslali. Vraj ako protislužbu. Dokument ponuro nadhodí : Protislužbu za čo ? A tak sa postupne rozvíja prvých 10 minút konšpiračného naratívu o tom, ako Stanley Kubrick pomohol USA sfalšovať pristátie na Mesiaci.

Neschopná NASA a pozlátkové rakety

Nasleduje malá lekcia z histórie vesmírnych pretekov medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi americkými. Sovieti v prvej polovici 60. rokov úspešne inkasovali niekoľko dôležitých prvenstiev (prvá družica na obežnej dráhe, prvá živá bytosť na orbite, potom prvý astronaut a prvá prechádzka vo voľnom vesmírnom priestore). Je pravda, že Spojené štáty - sebaisté svojou technologickou prevahou po druhej svetovej vojne - boli už pri Sputniku 1 nemilo zaskočené a prineskoro si uvedomili, že zaostali za podceňovaným rivalom z východu. Odvrátená strana Mesiaca však ústami svojich prevažne fiktívnych protagonistov tvrdí, že NASA zaostala natoľko, až sa jej nádej na dobehnutie Sovietov ukázala ako nereálna. Podľa filmu Sovieti mohli okolo roku 1970 bez problémov pristáť na Mesiaci a Američanom by ostali len oči pre plať. Prezident Nixon bol navyše až po krk namočený vo Vietnamskej vojne a potreboval odviesť pozornosť od svojích neúspechov. Navyše sa dozvedáme, že americký vesmírny program bol údajne veľmi primitívny, koncom 50. rokov ledva rozbehnutý, v celej krajine stála len jedna mizerná odpaľovacia rampa. Preto americká vláda vytvorila celé sprisahanie okolo Apolla.   

Táto pasáž je ukážkovým príkladom mystifikačnej siete majstrovsky utkanej z dobre namiešanej zmesi reálnych historických faktov a vierohodne znejúcich poloprávd a výmyslov. Zvykajte si, obsahu celej tejto filmovej fikcie sa bude niesť výlučne v tomto duchu. Od tejto chvíle až do úplného konca. Určité fakty, nevyhovujúce teórii o slabošskej NASA a monštruóznom sprisahaní, film po vzore skutočných konšpiračných teórií potichu vynecháva. V krátkom sumári éry pred mesačnými pristátiami nie je o určitých faktoch ani len zmienka. Toto je samozrejme v súlade s komediálnou pointou filmu. Ak by sa Odvrátená strana Mesiaca držala výlučne faktov, bola by reálnym dokumentom a nie paródiou..

Dobre teda, ktoré z tvrdení v prvom odseku boli overené fakty : Áno, Američania mali spočiatku nepríjemné zdržania a vyzeralo to tak, že ich Sovieti budú donekonečna dobiehať. Vláda USA navyše financovala viacero vesmírnych programov naraz. V čase, keď Sputnik začal spokojne pípať na obežnej dráhe, v USA na nosných raketách a budúcich umelých družiciach Zeme nepracovala len čerstvo narodená NASA, ale aj vojenské organizácie. Napríklad samotné námorníctvo Spojených štátov malo rozbehnutý projekt nosných rakiet Vanguard. Istý čas mali dokonca protekciu pokiaľ išlo o pokusy s vynášaním družíc pomocou spomínaných rakiet. Po drastickej sérii neúspechov sa však americká vláda rozhodla presmerovať všetky zásadnejšie technologické aplikácie medzi civilné inštitúcie. Pomohlo aj to, že túto myšlienku podporoval prezident Kennedy, za vlády ktorého boli položené "národné záväzky" USA o dobytí Mesiaca. A z tých sa aj jeho nasledovníci nemohli len tak vyzuť. Na najbližších 10 rokov (cca do roku 1974) mala teda NASA istotu štedrých dotácií.   

A ktoré boli len polopravdami, účelovo vytvorenými pre humornejšie vyznenie celého dokumentu ? Hoci Američania spočiatku „zmeškali vlak“ vo vesmírnych pretekoch, neboli až natoľko neschopní súťaženia so Sovietmi. Od určitého bodu je úplne ignorovaný zásadný zlomový bod vesmírnych pretekov, v ktorom sa karty začali obracať. Sovietska kozmonautika sa už okolo roku 1964 začala ocitať na nepríjemnej križovatke. Zdanlivo bezchybne rozbehnutý proces dostával prvé organizačné a mocenské trhliny, zatiaľ čo letom pod taktovkou NASA sa začalo konečne dariť v doháňaní konkurencie. Postupná výmena rolí superveľmocí na poli úspechov nenastala šibnutím čarovného prútika. Dôvodov bolo viacero. Vývoj nosných rakiet USA prevzala civilná vedecká agentúra a staršie armádne projekty boli do jedného zrušené. Americká vláda začala štedro podporovať preteky o pristátie na Mesiaci, dve rôzne série sond vykonali dôkladný prieskum plánovaných miest pristátí. Neúspechy sa síce vyskytli - najmä tragický požiar v kabíne Apolla 1 - ale v NASA bolo cítiť jasný progres. Otec praktickej kozmonautiky, Sergej Koroľov, však mal smolu od chvíle, keď sa pustil do prípravnej fázy sovietskeho lunárneho programu. Polená pod nohy mu hádzali najmä dva faktory :  

Ku koncu prvej polovice desaťročia sa mu začal zhoršovať zdravotný stav. Koroľova v 50. rokoch doslova vytiahli z gulagu, kde predtým strávil nejednu krutú zimu. Hoci bol na tom o čosi lepšie než iní a bolo mu dovolené venovať sa jeho odbornej profesii, trvalé následky zo zlých podmienok vo väzení mu ostali až do konca života. A hoci bez neho by sa sovietsky vesmírny program s najväčšou pravdepodobnosťou riadne omeškal, Koroľov sa zo svojích historických úspechov tešil ledva jedno desaťročie. Umrel v roku 1966. Jeho nástupcom sa stal jeho pobočník Vasilij Mišin, ktorému sa napriek urputnej snahe nepodarilo úspešne zavŕšiť projekt.

Ešte vážnejším faktorom než Koroľovo zdravie však bola obyčajná rivalita. Blížilo sa 60. výročie VOSR a sovietska vláda snívala o tom, ako v roku 1967 dostane svojích kozmonautov na Mesiac. Krásny kus symboliky a dve muchy jednou ranou : Osláviť veľké jubilejum pristátím na Mesiaci a nadobro potupiť NASA a Spojené štáty. No realita celej situácie okolo sovietskeho lunárneho programu bola omnoho neúprosnejšia než ju ružové okuliare propagandy boli ochotné vykresliť.

Valentín Gluško, jeden z Koroľovových spolupracovníkov, si ešte v prvej polovici 60. rokov zaumienil, že prosté vysadenie jedného alebo dvoch ľudí na mesačnom povrchu a zastoknutie sovietskej vlajky nie je to pravé orechové. Chcel ambicióznejší, výpravnejší projekt. Ten by okrem pristátia najprv zahŕňal masívny prieskum Mesiaca z orbity, následne pristátie s posádkou a potom výstavbu orbitálnych staníc ako odrazovej dráhy pre ďalšie výpravy po slnečnej sústave.

Koroľov podobné ambiciózne fantazmagórie hneď zo začiatku vylúčil. Zdôrazňoval, že je lepšie zamerať sa na ciele efektívne dosiahnuteľné v krátkom časovom horizonte niekoľkých rokov. Dôležité bolo dobehnúť Američanov s pristátím, priestor pre vysnené rozširujúce projekty by bol potom zaručený. Týmito argumentmi však upadol do Gluškovej nemilosti a obaja šéfinžinieri sa pobrali vlastnou cestou. V Sovietskom zväze sa zrazu objavili dva lunárne programy: Konzervatívnejší Koroľovov a veľkolepejší Gluškov. Obe financované štátom a obe z roka na rok čoraz viac prekračujúce únosný rozpočet. Gluško sa nikdy nezmieril s Koroľovovou „zradou“ a roky vyvíjal snahu o politické aj rozpočtové „sabotovanie“ jeho programu, ktorý vnímal ako svoju profesionálnu a ideovú konkurenciu. Nevedomky tým však sovietskym lunárnym snom kopal hrob...

Koroľov zomrel krátko nato, ako bola dokončená dokumentácia pre novú triedu lodí. Sojuz. Áno, budúcej širšej rodiny Sojuzov, ktoré v nasledujúcich desaťročiach slúžili (a doteraz slúžia) nanajvýš tak na lety na zemskú orbitu. Koncepčne boli v svojej dobe prevratné najmä usporiadaním jednotlivých kabín orbitálneho modulu. Kým posádky Apolla sa museli tiesniť v malej kabíne vrátane prielezu do lunárneho modulu, Sojuz mal výhodu v dvoch osobitných kabínach pre posádku – riadiacej (umiestnenej v strede lode) a sférickej, slúžiacej ako pretlaková komora a oddychový priestor (v čelnej časti lode). Toto usporiadanie sa osvedčilo a používa dodnes, zatiaľ čo lode používané v programe Apollo boli vyradené už v 70. rokoch 20. storočia. Problém sovietskych mesačných letov však nebol v Sojuzoch (známych pod označením LOK – „Lunnij orbitaľnij korabľ“) ani lunárnych moduloch (jednomiestnych bratrancoch amerických pavúkov, nazývaných „Lunnij korabľ“, skratka LK). Hlavným kameňom úrazu bola nosná raketa N1, ktorej výroba a testovanie sa v priebehu 60. rokov zvrhli na predraženú nočnú moru plnú neúspechov. Sojuzy už nikdy nezískali späť šancu na lunárny let. Všetky série vyrábané po tej pôvodnej boli a sú stavané výlučne na rutinné kyvadlové lety k vesmírnym staniciam.

V krátkej sumarizácii vývoja astronautiky pred úspešným  pristátím na Mesiaci, ktorú nám ponúka Odvrátená strana, však nie je o týchto reálnych faktoroch vplývajúcich na americký i sovietsky projekt ani len zmienka. Vzhľadom na náemt filmu je to však úplne pochopiteľné. Keby boli tieto fakty spomenuté s plnou vážnosťou a hneď na začiatku filmu, s veľkou pravdepodobnosťou by priskoro nabúrali celú mystifikáciu, ktorú sa snaží v priebehu najbližšej hodiny dôkladne vybudovať.

Aby som už príliš neodbočoval od samotného recenzovania, doplňte si moju krátku historickú lekciu prezeraním sekcie venovanej sovietskym lunárnym programom na skvelej stránke Anatolija Žaka, venovanej ruskej kozmonautike a jej dejinám.

Fiktívny producent Jack Torrance, údajný Kubrickov spolupracovník, tvrdí, že NASA a americká vláda požiadali o pomoc Hollywood. Údajne vedeli, že "napriek všetkej snahe ostane americký lunárny program len v plienkach" a že "infraštruktúra celého projektu bola zaostalá, primitívna, smiešna, bolo im jansé, že všetko nebude klapať". Torrance a tím filmárov a exportov preto s požehnaním NASA spravili z programu Apollo výpravnú PR šou. PR, s ktorým by Nixon zabil dve muchy jednou ranou a napravil si vojnvou vo Vietname pošramotenú reputáciu. Jack s úsmevom spomína : "Aj tie pozlátkové fólie na lunárnych moduloch... Viete, že tam pôvodne vôbec neboli ? Pravda, ani nemuseli byť, funkčne sú úplne zbytočné. Dali sme ich tam len preto, aby to všetko pôsobilo oveľa parádnejšie, aby diváci mali dojem, že sa pri Apolle skutočne nešetrilo investíciami a zdrojmi. Chceli sme v nich umocniť naivnú predstavu, že do cesty na Mesiac vláda a NASA skutočne vrazili všetko, čo mali..." V skutočnosti sa však „pozlátkové fólie“ používajú ako ochranný materiál proti kozmickému žiareniu a majú aj termoregulačnú funkciu.

Humorné v Torranceových „spomienkach“ sú aj zmienky o tom, že tri štáty na juhu USA (Florida, Texas a Kalifornia), v ktorých bolo v priebehu 60. rokov vybudovaných najviac astronautickej infraštruktúry, boli „vybrané a rozdelené na základe starých teritoriálnych hraníc miestnych veľkomafiánskych rodín“. V konšpiračných teóriách sú zlovestní „oni“ často prirovnávaní ku „globálnej mafii“. Toto konšpiro-klišé sa v celom filme mihne iba na pár desiatok sekúnd, no tvorcom to stačí na to, aby sa ešte aj s ním veselo pohrávali. Čo sa fakticity obvinenia týka, otázka lobingu síce nie je úplne vylúčená, ale rozhodnutie stavať kozmodróm na juhu Floridy a hlavné riadiace stredisko zas v južnom Texase malo pragmatickejšiu motiváciu : 1.) NASA trvala na tom, aby zariadenia sa nachádzali čo najjužnejšie, pretože čím bližšie leží miesto štartu rakety k rovníku, tým menšie korekcie sú nevyhnutné počas a po jeho výstupe na obežné dráhy okolo Zeme (kozmodróm ESA pri Kourou je v tomto smere na tom najlepšie). 2.) Vláda USA pristala na spomenutý návrh NASA aj preto, lebo chcela vytvoriť tisíce nových pracovných miest v ekonomicky stagnujúcich južanských štátoch Únie.

Tvorcovia taktiež spomínajú to, že americký prezident mal dopredu pripravený prejav k národu aj pre prípad, že sa astronauti nikdy nevrátia. V snahe naplniť kvótu populárnych konšpiračných klišé je celý fakt presunutý do ponurého svetla : Nixon je vykreslený ako ľahostajný, alibistický maniak, posielajúci astronautov na istú smrť.

Prvé, aj laikovi podozrivé faktografické zakašľanie, sa týka pasáže venovanej astronautom Apolla 11. Menovite Neilovi Armstrongovi. Odhliadnuc od toho, že hlas prezentovaný vo filme ako Amrstrongov sa na jeho skutočný hlas takme vôbec nepodobá, humorná je charakterizácia Armstronga ako ťuťmáka, ktorý tím Apolla 11 len strápňoval a bol do misie prijatý iba z PR dôvodov. „Neskutočne protivný chlapík to bol,“ pohoršuje sa jeden z fiktívnych bývalých zamestnancov NASA. „Ešte aj vo chvíli, keď ich viezli výťahom ku kabíne Apolla, vypytoval sa na rôzne hlúposti; napr. aký film im budeme púšťať počas letu a podobné hlúpe vtipy !“    Nasledujú „autentické nahrávky“ Armstronga šomrajúceho do interkomu na palube Columbie o plechovkách s fazuľovým prívarkom a iných triviálnostiach. Jeden z „bývalých členov“ tímu okolo Apolla sa chytá za hlavu, spomínajúc na to, ako „sa ten nešťastník nebol schopný naučiť ani tú frázu, ktorú sme preňho vymysleli, keď zostúpi na mesačný povrch ! Lámane ju prečítal, odhodil hárok papiera do kúta a vyprskol : ‚Kto vám písal takéto kydy ?‘“. Ak tieto dramatické tvrdenia o Armstrongovi so slamou v topánkach vo vás ešte nevyvolali pochybovačné zdvihnutie obočia, bohato vám postačí posledná komentátorova replika o tom, ako „...sa Armstrong, nezvládajúci slávu z jeho prvenstva, utiahol na dlhé roky do kláštora, aby unikol publicite“. Po jej doznení som sa poprvýkrát rozrehotal a dokonca som aj mierne zatlieskal. Viem, infantilné, ale nemohol som inak. Od tejto chvíle som film bral definitívne ako výbornú satiru á la Vrtieť psom.

Priznám sa však, že ma film trochu faktograficky nachytal v prípade Edwina Aldrina. Tvrdí o ňom, že po návrate na Zem a skončení programu Apollo upadol do chronickej depresie a alkoholizmu. Aldrin a jeho manželka sú jedny z mála reálnych respondentov vo filme a svoje „dlhoročné znalosti o mesačnom sprisahaní“ predstierajú na jednotku. Je to o to zábavnejšie, keď viete, že Aldrin je dobre známy ako úhlavný nepriateľ milovníkov teórií o mesačnom sprisahaní. Takže ma hneď napadlo, že zmienka o alkoholizme je len ďalší cynický žartík autorov Dark Side of the Moon, v rámci tony iných šikovne naaranžovaných poloprávd a mystifikácií. Naschvál škandalizujú/bulvarizujú Aldrinove post-apollovské roky ako pri Armrstrongovi, pomyslel som si so spokojným úsmevom. No keď som si zo zvedavosti prezrel dopodrobna Aldrinove životopisné údaje, všimol som si, že na tých problémoch s alkoholom v 70. rokoch je zrnko pravdy (hoci sa z toho včas dostal a dodnes pôsobí ako popularizátor astronautiky a starý, dôstojný patrón NASA v oblasti letov s posádkou).

Spomínané zrnko pravdy je jedným z aspektov filmu, ktoré ma zaujali najviac a o ktorých ešte budem hovoriť podrobnejšie hovoriť v závere tejto recenzie. Zatiaľ len v skratke : Máločo v tejto dokufikcii je priamočiara paródia, spravidla uplatňuje metódu kľučkovania. Raz bohapustá fikcia, raz ozajstné fakty, niekedy na vyváženie polopravda. A najúžasnejšie je to, že to celé funguje. Na rozdiel od reálnych konšpiračných dokumentov, ktoré spravidla prichádzajú s prehnanými tézami prakticky bez prestávky, tento film vie ako skutočne vodiť diváka za nos – a to aj ostrieľaného, fakty si neustále overujúceho skeptika, ako som ja. Je vlastne efektívnejší v zahmlievaní a vytváraní dezinformácií než jeho reálne náprotivky, z ktorých si celú dobu uťahuje. Humorný paradox.

A... akcia !

V nasledujúcej časti sa dozvedáme, že nervózne sledované pristátie Apolla 11 na Mesiaci sa nakoniec predsa len podarilo. Ale posádka mala pech : Kamery vypovedali poslušnosť a z mesačnej krajiny sa nepodarilo nakrútiť vonkoncom nič. Nixon a jeho kabinet to však nevzdali. Prinútili astronautov Apolla 11, aby o incidente mlčali do návratu na Zem a predstierali, že bolo všetko v najlepšom poriadku. Vláda naplánovala na 21. júla nový fingovaný štart, tentokrát už verejný. Mali v ňom pustiť narafičené dokumentárne zábery z Mesiaca. Ale bol tu problém : Potrebovali ich najprv natočiť, sfalšovať. A potrebovali na to režiséra svetového kalibru...

CIA po dohode s Nixonom vybrali pre nakrútenie fingovaných záberov z Mesiaca Stanleyho Kubricka. Nixonovi sa vraj páčila jeho čiernohumorná satiria Dr. Divnoláska (pravdepodobne najväčší výmysel celej tejto dokufikcie). Kubrick sa rozhodol vydierať vládu, lebo mal od čias nakrúcania spomínaného filmu údajné konexie v Pentagone. Kubrickovi pridelili menšiu skupinku agentov CIA, z ktorých dvaja hrali Armstronga a Aldrina. Kubrick im pôvodne „chcel nechať kľúče od štúdia na jeden víkend“ a pobrať sa na zaslúženú dovolenku po úmornom nakrúcaní 2001 : Vesmírnej Odysei, no nakoniec si to rozmyslel. Zhostil sa dramaturgie a réžie, lebo sa obával, že skupina agentov zametanie stôp po patáliách NASA nezvládne. Navyše, robil si zálusk na onú v úvode spomínanú špeciálnu šošovku, ktorú potreboval do vysneného budúceho filmu, zatiaľ existujúceho len v jeho hlave. No nebolo to všetko ružové... Ako spomína narácia filmu : Nakrúcanie nebolo bezproblémové, často sa vyskytovali drobné komplikácie. A stred obrazovky obsadí statický záber na omylom pohodenú promofotku Kubricka, ležiacu v mesačnom prachu pri nohe jedného z astronautov...  

Akonáhle sa dostaneme k pasážam, ktoré hovoria o výbere Kubricka za režiséra sfalšovaných záberov, je tu znovu badať úmyselné posúvanie faktov o jeho tvorbe a živote autormi. Pokusy tvorcov Odvrátenej strany o žmurknutia smerom ku Kubricka znalému divákovi - či sa dá nachytať alebo nie – sa začínajú výrazne stupňovať. A to nielen horeuvedenou  Viacerí z interviewovaných hostí tvrdia, že 2001 : Vesmírna odysea nebola doteraz nikým skritizovaná pre neautentickosť, a to ani v jednom bode. Toto jednoducho nie je pravda. Hoci si Kubrickovo (a Clarkeovo) klasické vesmírne dobrodružstvo právom zaslúži označenie „hard sci-fi“ a kvalita jeho efektov nás pozitívne udivuje aj po rokoch, nachádza sa v ňom niekoľko technických nepresností. Jednou z najmarkantnejších je scéna, ako loď Aries IV dokončuje svoje pristátie na lunárnej základni. Je v nej totiž viditeľný divoko rozvírený mesačný prach, divoko poletujúci na všetky strany, vrátane dohora, mierne obkolesujúc loď. Autori špeciálnych efektov sa počas tvorby tohto výjavu trochu pozabudli, čo neskôr priznal aj sám Kubrick – v mesačnej gravitácii a vákuu by prach ani náhodou nemohol poletovať tak ako v pozemskej gravitácii. Potvrdilo sa to aj pri reálnych pristátiach Apolla, pri ktorých lunárne moduly zvírili zrnká regolitového prachu do strán.

Ďalším prehnaným a nepravdivým tvrdením, ktoré horlivo opisuje Jack Torrance a jeden-dvaja fiktívni bývalí zamestnanci NASA, je, že vychádzkové skafandre programu Apollo do bodky vykradli skafandre astronautov z Vesmírnej odysei. Tvrdenie je hlúposťou - a to nielen pre tých, ktorí videli zábery z Mesiaca i Kubrickovej sci-fi. Spomínané filmové a reálne skafandre môže divák zazrieť v početných archívnych záberoch priamo v tomto filme. Bežia striedavo ako vizuálny "podmaz" ešte aj vtedy, keď postavy svorne vyslovia svoje odvážne tvrdenie, čo len dodáva filmu na zámernej absurdite ! Pre diváka tu opäť nastáva dilema "výťahovej persuázie" : Ísť s davom a pritakať, "aby nevyzeral hlúpo" ? Alebo pokývať hlavou a poukázať na jasne viditeľné rozdiely medzi fiktívnym skafandrom (tesne priliehajúcim, jasne oranžovým, s hranatou prilbou a trčiacimi prívodnými hadicami) a tým apollovským (oveľa robustnejšej a ťažkopádnejšej stavby, s bielymi a sivými odtieňmi, zaoblenou prilbou a starostlivo ukrytými zraniteľnými prívodmi) ?

Táto časť filmu, pozostávajúca z cca druhej štvrtiny, je zaujímavá aj prítomnosťou údajného výskumníka apollovského sprisahania, zanieteného pána v stredných rokoch, ktorý vydáva tematický časopis o najrôznejších sprisahaniach. Vzhľadom na to, že som už videl niekoľko dokumentov venovaných údajnému hoaxu okolo Apolla, mi hneď bolo jasné, že táto postava bola tvorcami vytvorená ako mierne hyperbolovaná karikatúra zástancov mesačného sprisahania. Postava obzvlášť pripomína jedného nemenovaného britského šéfredaktora istého záhadologického časopisu, ktorého som mal dávnejšie možnosť vidieť v Pravde o pristátí na Mesiaci. 

"Gavrmnt kaverap" ako hyperbolovaná groteska

V tretej štvrtine sa film už ani neusiluje predstierať akúkoľvek vážnosť. Jednotlivé „fakty“ bez najmenších rozpakov zachádzajú do ríše fantázie a ich recesistický nádych je v niektorých scénach neuveriteľne očividný. Gro tejto časti tvorí samotný utajený hon na agentov FBI, ktorí sa zúčastnili celého natáčacieho sprisahania, no po rokoch sa proti nemu rozhodli prehovoriť. Pretože vedia príliš veľa, americká rozviedka proti nim – ako to už v konšpirodokumentoch chodí – zorganizuje monsterproces. Naháňaní sú za dramatických udalostí po celom svete. Ako nám oznamuje sekretárka Kendallová a viacerí bývalí štátnici, Nixon počas honu na týchto „apollovských bonzákov“ údajne trpel insomniou. Rozčuľoval sa nad vážnosťou situácie, išlo predsa o povesť USA. Nakoniec to vraj nevydržal a vydal príkaz na likvidáciu všetkých svedkov sprisahania. Okrem toho prikázal sekretárke Kendallovej, nech roztrhá všetky scenáre dodatočne nakrútených scén – film v krátkosti zavtipkuje o tom, že „prezident mal obavy, že skartácia materiálov by bola príliš očividnou metódou zbavenia sa dôkazov“.

Jedného z utekajúcich agentov vraj našli už v Baltimore – no až s odstupom rokov, kedy tam pôsobil pod novou identitou ako kňaz. Ostatní však utekali do exotickejších lokalít. CIA sa nakoniec v polovici 70. rokov dozvedela, že ušli niekam do juhovýchodnej Ázie... Film napriek smrteľne vážne vyznievajúcemu začiatku tejto časti ponúkne divákom menšie vševediace žmurknutie zo strany Henryho Kissingera : „Hovorrili sme si... Dicka netreba brať príliš vážne, už mu z toho napätia preskakuje viac ako z Watergate...“ To by vám ako nápoveda o serióznosti zvyšných scén vo filme malo prezradiť skutočne všetko.

Nixon, spočiatku šokovaný počínaním CIA na vlastnú päsť, nakoniec pristane na prenasledovanie a nariadi prečesať oblasť vo Vietname, kde sa vraj ukryla časť prebehlíkov. Tvorcovia Odvrátenej strany mesiaca sa tu zjavne dobre zabávali : Načo by dával nesympatický Nixon prečesávať Vietnam jednotlivcami... Vyšle tam rovno bojujúce americké jednotky, ututlajúc skutočný zámer ako novú ofenzívu proti seveovietnamským vojskám. Tá však zlyhá na celej čiare a znamená začiatok konca vietnamskej vojny. Popravde, ani ľudia zo CIA a Nixon by neboli natoľko blázniví, aby riskovali prezradenie nejakého sprisahania nasadením polovice americkej armády vo Vietname.

Zlatým klincom naháňačkovej dejovej línie je zásah amerických agentov na francúzskom zámorskom území Kergueleny, na rovnomennom subarktickom súostroví v chladných vodách južného Atlantiku. Vidíme "dobové" ilustračné zábery akejsi prímorskej, trávou porastenej krajiny, údajne zo začiatku 80. rokov. V spomínaných   Či sú na mimoriadne stručných a skúpyhc záberoch skutočne Kergueleny, je už trochu otáznejšie. V záberoch vidieť obyčajnú trávu, ktorá na spomínaných ostrovoch nerastie (majú však množstvo endemickej flóry antarktického typu). 

Z tohto všetkého sa vynára otázka : Hoci sú Kergeuleny pekne vzďialené a dalo by sa tam pomerne dobre ukryť pred svetom, prečo sa bývalý americký agent vybral práve na francúzske zámorské územie ? Šťuchanie do divákovho pleca zo strany režiséra a scenáristov  už ani nemohlo byť väčšie. Existuje niečo, čomu sa hovorí „syndróm lokálnosti“ – keď nejakí tvorcovia používajú reálie, ktoré dobre poznajú, a to aj v kontextoch, do ktorých nezapadajú. Prečo si daná postava vybrala práve francúzske Kergueleny, keď mohla utiecť napríklad na ruské či nórske antarktické územie alebo hoci aj na Falklandské ostrovy a Južnú Georgiu ? Dark Side of the Moon sa v tomto bode naplno zabáva na účet diváka a naďalej mu s pomyslenou vážnou tvárou pritaká "jasné, toto všetko je svätá pravda, nič sme si nevymysleli".  

Ak môžem hovoriť za seba, mojou obľúbenou pasážou v tejto „naháňačkovej časti“ je fiktívna reportáž z vietnamskej dedinky, kde sa pred rokmi „zašili“ dvaja z agentov na úteku, predtým než ich Američania nakoniec dolapili. Filmový štáb (zjavne totožný so štátobom autorov Odvrátenej strany) načne interview s miestnymi obyvateľmi. Živé odpovede obyvateľov na otázky o minulosti sú sprevádzané titulkami, pričom divák nemá žiadnu istotu, že dotyční v svojej materinskej reči nerozvíjajú skôr narážky na fiktívnosť celého rozhovoru. Áno, spomínajú si na tých dvoch Amíkov, čo sa medzi nimi pokúsili zabývať. Áno, boli celkom šikovní - dali si tú námahu obliecť si autentické šaty, majstrovsky sa naučili rozprávať v tamojšom nárečí - skrátka, snažili sa hladko zapadnúť medzi bežných vietnamských roľníkov. Miestny respondent sa v tej chvíli mierne zamrví a dodá, že ich prestrojenie bolo skutočne skvelé, ale akosi nedomysleli to, že jeden z nich je černoch. ;-) Od starších obyvateľov dediny počujeme samé nelichotivé spomienky na podozrivú dvojicu : Len fajčili marihuanu, popíjali a vylihovali a robili somariny. Nalepilo sa to na vtedajšiu mládež a z prosperujúcej dedinky sa odvtedy postupne stala polorozpadnutá skupinka búd, ktorú obýva už tretia generácia lenivých squaterov. Kým rozhorčený starček posiela na adresu agentov v prestrojení hromy-blesky, štáb točiaci dedinu ponúka nelichotivú montáž záberov na vylihujúcich, z cigariet a pivových fliaš poťahujúcich hlúčikov dospelých aj detí. Škoda túto vedľajšiu dejovú líniu dopodobrobna opisovať, musíte ju vidieť na vlastné oči. Je to osviežujúca malá odbočka od hlavnej dejovej línie, ktorá je síce tiež prešpikovaná bláznivo-nepravdepodobnými udalosťami, ale má takmer po celý čas prehnane epický záber.

V posledných minútach sa dozvedáme, že udalosti spojené s vládnym „kaverapom“ mesačného sprisahania natoľko znechutili Stanleyho Kubricka, až sa po zvyšok svojej kariéry rozhodol utiahnuť na svoj súkromný pozemok. Zaumienil si, že ho už nikdy na dlhší čas neodpustí, a to ani z profesionálnych dôvodov. Ako sa sucho dozvedáme z narácie, “hoci mnohí ľudia zbožňujú prepracovanú stránku jeho filmov nakrútených v 80. a 90. rokoch, nikto až odteraz nevedel, že boli všetky umne natočené doma na Kubrickovom pozemku, uňho na záhrade...“ Medzi filmami, ktoré Kubrick údajne natočil doma a „dobre zamaskoval, aby vyzerali výpravnejšie“ padnú v Odvrátenej strane Mesiaca aj názvy Full Metal Jacket a Eyes Wide Shut. Na otázku, ako mohol Kubrick doma na zadnom dvorčeku tak verne napodobniť kulisy New Yorku a Vietnamu, odpovedá Odvrátená strana prosto : “Taký to bol génius.“ Do úplného záveru dokumentu chýba iba minúta-dve a práve vtedy sa dozvedáme z posledného interview s Kubrickovými známymi a blízkymi, aký bol dôvod na vznik tohto dokuemntu. Ako sami prezradia, Stanley im prikázal, aby po troch rokoch od jeho prípadnej smrti prelomili mlčanie o celom sprisahaní a smelo ho vyzradili svetu. Nech jeho fanušíci vidia, že sa nenechá len tak zastrašiť. Film končí montážou plnou pátosu za zosnulým režisérom.   

Zrazu sa objavia záverečné titulky a popri nich ubieha montáž brbtov účinkujúcich. Montáž brbtov, to je takto na záver úplná klasika, poviete si. Ale táto je iná. Neštandardný je jej obsah. Každého, kto ešte do tohto momentu skalopevne veril v pravosť celého filmu a sprisahania v ňom vykresleného, čaká finálna studená sprcha. Čo bolo dovtedy len narastajúcim podozrením, sa ukáže ako nekompromisná skutočnosť, vysmievajúca sa potenciálnej ľahkovernosti divákov. Ako som spomenul hneď v úvode, definitívne vysvitne, že dve tretiny účinkujúcich sú len herci. Z národnostného hľadiska ide prakticky výlučne o Francúzov - každý z nich dobre zžitý so svojou roličkou a disponujúci takmer bezchybným americkým alebo britským prízvukom. Najpodarenejšími sú v tomto smere predstaviteľ šéfredaktora časopisu o konšpiračných teóriách a herec stvárňujúci newyorského rabína (ktorý v samotnom filme komunikuje výlučne rázovitým brooklynským jidišom).

FINÁLNE HODNOTENIE

Dark Side of the Moon je problematický filmový kúsok, na zbežné zrecenzovanie dosť nevhodný. Obzvlášť preto, lebo sám je vytvorený ako „anti-zbežne-pozretý“ film. Tvorcom od začiatku nešlo o nič menšie, ako cielene vytvoriť film, ktorý by bol určitým lakmusovým papierikom pre dôverčivosť človeka odkojeného na moderných médiách a populárnej kultúre. Toto by som označil za zďaleka najzaujímavejšie skryté posolstvo celej produkcie. Film sa bujaro pohráva s mantinelmi pravdivých faktov a fiktívnych poloprávd alebo úplných výmyslov. prakticky neustále testuje schopnosť diváka kriticky filtrovať prezentované informácie. Preto je do veľkej miery nielen satirou na konšpiračné teórie o zinscenovaní pristátí na Mesiaci, ale na prehnanú dôveru ľudí v jeden výlučný zdroj informácií alebo úzku skupinu zdrojov (najmä, ak sú navzájom príbuzné).Dôležité sú tu pritom niektoré pojmy a koncepcie, na ktoré som narážal aj v mojej nedávnej besednici rozoberajúcej a kritizujúcej programové polopravdy, protirečivosť, pokrytectvo, populizmus a anti-intelektualizmus konšpiračných teórií (môj vlastný vzorec, tzv. 4P+1A). Nie je to dokonalý film a má niekoľko hluchých miest (pozri sekciu Mínusy), ale inak je to prekvapujúco komplexné a zábavné dielo, ktoré sa prípadných rozpakov diváka vonkoncom nebojí – lebo práve o uvedenie diváka do rozpakov mu ide. Miestami až zamrazí z toho, že niektoré vyslovene absurdné tvrdenia ponúknuté v naratíve tejto fikcie sa vďaka zaobaleniu do navonok „seriózneho kabáta“ stávajú zrazu „pravdivými“. Máte pri nich pocit, že niečo nesedí, no psychológia pasažiera vo výťahu – naučené reakcie bez hlbšej úvahy – vám nedajú pokoja. Usilujete sa sami seba presvedčiť, že sledujete reálny dokument, či už pravdivý alebo špekulatívny. A pritom bojujete márny boj. Táto fikcia si vás stihla omotať okolo prsta. Ak raz nevedomky pristanete na jej hru, nevedomky jej sadnete na jej lep šikovného žonglovania na hranici faktov a čistej fantazmagórie, už vás len tak nepustí. Toto je jeden z tých ojedinelých filmov, ktorý naozaj potrápi vašu pozornosť vnímať veci vyslovené i logické súvislosti, vašu schopnosť rozlišovať medzi uveriteľným a absurdným. Schopnosť používať kritické myslenie a robiť si vlastné závery bez toho, aby boli len ideologicky podfarbenými odskudkami. Tento dokument je práve apelom na to, aby sme nezabúdali na starú múdrosť „dôveruj, ale preveruj“ – no s patričnýmo moderným dodatkom „nikdy never tvrdeniam zaslepene, ale snaž sa ich overiť z väčšieho množstva navzájom nezávislých a dôveryhodných zdrojov“.

Konšpiračné teórie neodoženiete tým, že ich vyhlásite za hlúposť, ale tým, že ich zničíte nepriestrelnými a odborne verifikovateľnými argumentmi. Myslím, že samotnému Kubrickovi – ktorému je Odvrátená strana Mesiaca venovaná ako veľký posmrtný líbesbríf – by to imponovalo. O to viac, že v jeho slávnej filmovej satire Dr. Divnoláska spôsobí jedna postava s chronicky konšpiračným štýlom myslenia, generál Jack D. Ripper, nukleárnu apokalypsu... Jeho dôvod ? Fluór vo vode z vodovodu je sovietskym sprisahaním na otrávenie bohabojných, pracovitých Američanov !  

PLUSY

- tvorcovia dobre poznajú (a ešte výstižnejšie zosmiešňujú) najčastejšie klišé konšpiračných teórií okolo projektu Apollo, vrátane mnohých mylných predstáv laikov o vesmírnych letoch. Okrem toho je z dokumentu cítiť aj dobrú znalosť reálnej histórie projektu Apollo a Kubrickovej tvorby.

- film je doslova preplnený množstvom vtipných intertextových alúzií a podobných typov "žmurknutí", ktoré môžu poslúžiť ako indície pre sčítanejšieho / kritickejšieho diváka, aby sa sám dopátral pointy celého filmu.

- aj v rámci sveta konšpiračných teórií neoriginálny námet je pretavený do sviežej, inteligentnej, satirickej mystifikácie, ktorá zo všetkého najviac apeluje na kritické a pozorné sledovanie dokumentárneho filmu. Autorský tím si je dobre vedomí jeho manipulatívneho potenciálu a snaží sa na toto riziko nevtieravo poukázať. 

- zaujímavý a provokatívny je rozmer zneistenia diváka : Kde leží hranica medzi faktom a fikciou, serióznymi informáciami a bohapustými výmyslami ? Nakoľko mám dôverovať faktografickému obsahu a tvrdeniam diela, ak mám podozrenie, že stavia hlavne na premyslenú formu ako nástroj persuazívnosti ?



MÍNUSY

- ak sledujete pozorne, vymyslené udalosti v druhej polovici filmu začínajú často pôsobiť až príliš priehľadne a silene

- v prvej polovici sú trochu prehnané a pomerne detinské pasáže prezentujúce Armstronga ako stereotypného "prostáka"

- v porovnaní s úsilím vynaloženým na gro filmu je v závere relatívne slabo potvrdené, že išlo výlučne o fikciu/mystifikáciu

- v scéne, kde sa Henry Kissinger, Alexander Haig a ďalší bývalí americkí štátnici a vládni zamestnanci stretnú v jednej študovni, je veeeeľmi očividné, že jednotlivé zábery na zhromaždených respondentov sa neodohrávajú v jednej miestnosti, ale sú len sériou strihov (netuším, či išlo o zámer zo strany autorov filmu alebo len o ich lajdáctvo)